II. ÚS 198/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2015 faxom doručená a 12. januára 2015 doplnená predložením originálu sťažnosť Centrálneho depozitára cenných papierov Slovenskej republiky, a. s., Ulica 29. augusta 1/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 26 Cb 201/2003­691 z 29. októbra 2014. Podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2015 sťažovateľ odstránil nedostatok sťažnosti spočívajúci v nesprávne uvedenom dátume napadnutého rozhodnutia.

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Navrhovateľ (obchodná spoločnosť CENTINE, s. r. o., Bratislava, pozn.) sa návrhom vo veci samej zo dňa 05.11.2003 domáha voči sťažovateľovi povinnosti zaplatiť sumu vo výške 895.571,93 EUR s príslušenstvom. Sťažovateľ návrhom doručeným prvostupňovému súdu dňa 27.10.2014 navrhol, aby prvostupňový súd uznesením vyzval oboch účastníkov konania na zloženie preddavku na trovy konania podľa ustanovenia § 141a O.s.p. Dňa 07.11.2014 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, sp.zn.: 26Cb/201/2003 ­ 691, zo dňa z 29.10.2014 („napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňový súd návrh sťažovateľa na zloženie preddavku na trovy konania zamietol...».

V rámci dôvodov sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie zo strany prvostupňového súdu došlo tým, že prvostupňový súd (i) v napadnutom rozhodnutí zamietnutie návrhu sťažovateľa na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedostatočne odôvodnil... a zároveň... zamietnutie návrhu vychádzalo zo svojvoľnej a arbitrárnej aplikácie právnych predpisov“.

Keďže sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe nespĺňala zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požadované náležitosti – sťažovateľ v prílohe sťažnosti nepredložil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd listom zo 4. februára 2015 vyzval sťažovateľa na jeho predloženie. Podaním z 10. marca 2015 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2015 sťažovateľ oznámil: „K Vašej výzve uvádzame, že požadované splnomocnenie nezasielame, pretože nemáme záujem ďalej pokračovať v tunajšom konaní. Proti Napadnutému rozhodnutiu bolo dňa 26.11.2014 podané odvolanie (vec je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1 Cob/335/2014), takže sme si vedomí, že by sťažnosť bola Ústavným súdom SR odmietnutá ako neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. Na základe uvedeného berieme v celom rozsahu späť sťažnosť podanú v tunajšom konaní proti Napadnutému rozhodnutiu a navrhujeme, aby Ústavný súd SR konanie o tejto sťažnosti zastavil podľa § 54 zákona č. 38/1993 Z. z.“

Podľa § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Vo veci sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadne dôvody na to, aby rozhodol o nepripustení späťvzatia sťažnosti, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.