II. ÚS 202/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 202/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Vlkovičom, Kozmonautická 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 44/2015 z 25. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 9/2010 zo 4. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka vo výroku I uznaná za vinnú v bode 1 až 4 zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. g) Trestného zákona vykonaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, z toho v bodoch 1 a 2 v súbehu so zločinom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 a 4 Trestného zákona, v bode 5 zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom od 1. januára 2006 a v bode 6 zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom ku dňu spáchania skutku, a to pre skutky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku okresného súdu. Za tieto trestné činy jej bol uložený podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 4, § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bola sťažovateľka na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 86/2007 z 26. novembra 2007, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce.

Sťažovateľka v sťažnosti najskôr chronologicky rozpisuje uznesenia o vznesení obvinenia s poukazom na obhajcov, ktorých si zvolila, resp. jej boli ustanovení v tej-ktorej veci. Následne uvádza, že „na základe uznesenia PPZ zo dňa 07. 08. 2008,

PPZ- 87/BOK-B-2007, mi bol OS BA II pod spis. zn. Tp 756/08 ustanovený obhajca a to vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B -2007 z dôvodu § 37 ods. 1 písm. a) a c) Tr. por., teda že som vo väzbe a že sa voči mne vedie konanie o obzvlášť závažnom zločine (skutok uvedený v uznesením PPZ zo dňa 04. 03. 2008,

ČVS: PPZ-79/BOK-B/2007). Pri svojom výsluchu dňa 29. 09. 2008, kedy som súčasne bola vyšetrovateľom PPZ v zmysle § 206 ods. 6 Tr. por. upozornená, že skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa 09. 06. 2008, ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. bude ďalej kvalifikovaný aj ako zločin

Toho istého dňa, t. j. 29. 09. 2008, vyšetrovateľ PPZ vo veci požiadal OS BA II o to, aby mi bol obhajca , ktorý mi bol ustanovený OS BA II dňa 13. 8. 2008 spis. zn.: Tp 756/08 vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, zrušený a to z dôvodu môjho prepustenia z väzby dňa 26. 08. 2008 a skutočnosti, že dňa 29. 09. 2008 som sa vzdala práva na povinnú obhajobu podľa § 37 ods. 4 Tr. por. V zápisnici vyhotovenej z konfrontácie medzi mnou a svedkom dňa 13. 10. 2008, som v súlade s ustanovením § 37 ods. 4 druhá veta Tr. por., svoje výslovné vyhlásenie zo dňa 29. 09. 2008, ktorým so sa vzdala práva na povinnú obhajobu vyplývajúcu z § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., vzala späť a požiadala som o ustanovenie

s ako mojim obhajcom, ktorý ma zastupuje vo všetkých, uznesením PPZ zo dňa 07. 08. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, spojených veciach, bez ohľadu na skutočnosť, že ja som ho splnomocnila na obhajobu len vo veci vedenej pôvodne pod ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007 (skutok uvedený v uznesení PPZ zo dňa 09. 06. 2008, ktorým mi bolo vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.) a v uvedenom období som mala zvoleného obhajcu , ktorý ma od 26. 02. 2008 až do 05. 03. 2009, resp. 19. 03. 2009 zastupoval vo veci

viedlo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS:

Sťažovateľka preto v dovolaní naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnila takto: „a) hoci sa voči mne viedlo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 písm. b) Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 140 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. (uznesenie PPZ zo dňa 04. 03. 2008, ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007), nemala som žiadneho obhajcu, ktorý by ma zastupoval v konaní o obzvlášť závažnom zločine aj napriek tomu, že podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. som obhajcu musela mať b) hoci sa od 26. 03. 2009 voči mne viedlo trestné konania pod ČVS: PPZ-87/BOK- B-2007 ako proti ušlej, nemala som obhajcu ustanoveného podľa § 37 ods. 1 písm. e) Tr. por., teda nielen podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda takého ktorý by mal rovnaké práva ako ja − obvinená. c) KS v BA sa v Rozsudku k týmto mojím námietkam nevyjadril.“

Sťažovateľka v sťažnosti napáda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, len pokiaľ ide o odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, len pokiaľ ide o odôvodnenie dovolania v písmene b). K zvyšným skutočnostiam uvedeným pod písmenom a) a c) odôvodnenia dovolania sa nevyjadril napriek tomu, že tieto boli v dovolaní osobitne formulované ako skutočnosti napĺňajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľky týmto vôbec nezaoberal. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý proces, resp. práva na súdnu ochranu najmä tým, že sa „ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v dovolaní a to za situácie, keď túto argumentáciu možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za podstatnú a právne významnú a bola z mojej strany prednášaná počas celého trestného konania, pričom ani jeden súd sa ňou nezoberal“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyhlásil tento nález: „1. Základné právo , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.: 2 Tdo 44/2015 porušené bolo. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 08. 2015, spis. zn.: 2 Tdo 44/2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť , , trovy konania na účet jej právneho zástupcu Mgr. Juraja Vlkoviča, advokáta so sídlom Kozmonautická 9, 821 02 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ku ktorému malo podľa nej dôjsť tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorú mu predostrela v podanom dovolaní a ktorú považovala za podstatnú a právne významnú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práv podľa čl. 36 ods. 1 listina a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).

Podobný názor zastáva aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre vo vzťahu k právu účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po preskúmaní, či boli splnené podmienky na podanie dovolania, uviedol: „V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-1). S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcemu mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva − minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú.“

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 od. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka odôvodnila existenciu tohto dovolacieho dôvodu tým, že nemala obhajcu, keď ho musela mať, v dôsledku čoho nebola riadne upozornená na zmenu právnej kvalifikácie a bolo porušené i jej právo na preštudovanie spisu, síce vecne, ale nie relevantne.

Najvyšší súd v súvislosti so sťažovateľkou konštatovaným porušením jej práva na obhajobu preskúmaním spisového materiálu zistil, že «obvinenou prednášané argumenty, názory a závery sú takmer totožné s tými, ktoré prednášala už v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (č. l. 7926 − 7927), načo krajský súd síce stručne, ale predsa reagoval vo svojom rozhodnutí, keď vysvetlil, že v zmysle § 43 ods. 3 Tr. por. skôr zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť si svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.

podľa § 182 ods. 1, 2 písm. a, b, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. d Tr. zák. a § 140 písm. d Tr. zák. spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. pre skutok z januára 2007, spáchaný spoločne so . V tom čase ju na základe plnomocenstva z 25. februára 2008 (č. l. 182, 183, 184) vo veci

Plnomocenstvom z 26. februára 2008 (č. l. 184) obvinená splnomocnila na obhajobu len vo veci ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, čo znamenalo, že ju mohol obhajovať v konaní (od 4. 3. 2008 pod totožným ČVS vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody) len pre vyššie uvedené dva trestné činy - zločin podvodu (bod 4. rozsudku okresného súdu) a obzvlášť závažný zločin pozbavenia osobnej slobody (oslobodený skutok v rozsudku okresného súd). Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva i to, že 26. mája 2008 (č. l. 4096 − 4100, zv. 21) došlo k spojeniu veci ČVS: PPZ-48/BOK-V-2008 (bod 6. rozsudku), ČVS: PPZ-47/BOK-B-2008 (bod 5. rozsudku), ČVS: PPZ-84/BOK-B-2007 (bod 3. rozsudku), ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007 (bod 1. rozsudku) na spoločné konanie pod spisovú značku ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007. Dňa 13. júna 2008 (č. l. 49 − 54, zv. 1) došlo k spojeniu vecí ČVS: PPZ-83/BOK-B- 2007 a ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007 na spoločné konanie pod spisovú značku ČVS:

(bod 2. rozsudku). V tejto veci (ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007) si obvinená 19. júna 2006 (č. l. 5160, zv. 27) zvolila obhajcu . Dňa 7. augusta 2008 (č. l. 55 − 62, zv. 1) došlo k spojeniu všetkých vecí: - ČVS: PPZ-83/BOK-B-2007, - ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007, - ČVS: PPZ-81/BOK-B-2007, na spoločné konanie pod ČVS: PPZ-87/BOK-B-2007. Tým, že obvinená v plnomocenstve z 11. júla 2008 tohto splnomocnila len na obhajobu pre skutok pod bodom 4. rozsudku a oslobodený skutok, stalo sa to, že v jednom konaní (spoločné konanie o všetkých trestných činoch) ju pri skutkoch (čiastkových útokoch) pod bodmi 1, 3, 5 a od 5. augusta 2009 i 6 nemal kto obhajovať, nehovoriac o tom, že od 3. júla 2009 (upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie na č. l. 10) sa zo zločinov pod bodmi 1. až 4. rozsudku okresného súdu stal pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. Zároveň nemožno prehliadnuť vymedzenie plnomocenstva pre zvoleného

2008. Ja som si do dnešného dňa obhajcu nezvolila a súhlasím s tým, aby mi bol obhajca ustanovený“. V spoločnom konaní o obzvlášť závažnom zločine a ďalších trestných činoch, na ktoré sa nevzťahuje povinná obhajoba v zmysle § 37 ods. 1 písm. d Tr. por. (zločiny, prečiny) musí byť zabezpečené právo na obhajobu vo vzťahu ku všetkým trestným činom, pretože vždy ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine tak, ako to predpokladá ustanovenie § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom procesné úkony vykonané v spoločnom konaní vo vzťahu k zločinu, či prečinu bez toho, aby bolo obhajcovi a obvinenému umožnené pri výkone procesných úkonoch realizovať právo na obhajobu (najmä § 213 Tr. por.) by trpeli procesnou nespôsobilosťou a nepoužiteľnosťou v ďalšom trestnom konaní. Ak teda obvinená po spojení všetkých vecí do jedného spoločného, konania neumožnila, zvoleným obhajcom – a obhajovať ju vo vzťahu ku všetkým trestným činom (viď plnomocenstvo z 11. júla 2008 na č. l. 186, zv. 1, plnomocenstvo na č. l. 5160, zv. 27,

na povinnú obhajobu. V tejto súvislosti je potrebné vysloviť, že vyjadrením sa obvinenej, že sa vzdáva práva na povinnú obhajobu nezanikla povinnosť obhajovať menovanú, pretože súd nerozhodol o zrušení jeho ustanovenia. Najvyšší súd uzatvára, že v prípade ak dôjde k ustanoveniu obhajcu podľa § 40 ods. 1 Tr. por. a to z akéhokoľvek dôvodu uvedeného v ustanovení § 37 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. por. a § 38 ods. 1 Tr. por. ustanovenie obhajcu nezaniká automaticky po odpadnutí dôvodov povinnej obhajoby, ale zaniká až rozhodnutím o zrušení ustanovenia podľa § 40 ods. 1 tretia veta Tr. por., resp. 40 ods. 4, ods. 5, ods. 6 Tr. por., resp. § 41 ods. 2 Tr. por., pretože rozhodnutie o zrušení ustanovenia obhajcu podľa vyššie uvedených ustanovení má konštitutívny a nie deklaratórny charakter. Preto platí, že ak si (napríklad) obvinený zvolí obhajcu namiesto obhajcu, ktorý mu bol pred tým ustanovený (§ 40 ods. 5 Tr. por.) ustanovenému obhajcovi povinnosť obhajovať obvineného nezaniká (čo zrozumiteľne dokumentuje expresis verbis v druhej vete ods. 5 § 40 Tr. por., určená povinnosť zrušiť

Uvedené platí rovnako i na situáciu keď sa obvinený vzdá práva na povinnú obhajobu v zmysle § 37 ods. 4 prvá veta Tr. por. a následné toto vyhlásenie vezme späť podľa § 37 ods. 4 druhá veta Tr. por. a § 38 ods. 4 Tr. por.

Ústavný súd poznamenáva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má byť výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Dovolanie možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Aby sa uplatnením tohto inštitútu nezakladala prípadne ďalšia riadna opravná inštancia, Trestný poriadok jasne ustanovuje pravidlá a vymedzuje taxatívne dovolacie dôvody, za ktorých možno dovolanie podať. Preto aj uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je upravené takým spôsobom, že prichádza do úvahy len v prípadoch, keď k namietanému porušeniu práva na obhajobu došlo zásadným spôsobom. Trestný poriadok upravuje jednotlivé čiastkové práva na obhajobu obvineného v rôznych štádiách trestného konania, pričom ak dôjde k porušeniu len niektorého z nich, a toto sa zásadným spôsobom neprejaví v postavení obvineného v trestnom konaní, takéto porušenie samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Judikatúra všeobecných súdov pritom zásadným porušením práva na obhajobu rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil dovolanie sťažovateľky a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľkou označených práv.