II. ÚS 202/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 202/2026-43 Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej WEBBER LEGAL, s.r.o., Duchnovičovo námestie 1, Prešov, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-61Csp/22/2020 a proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3CoCsp/24/2023 takto

rozhodol:

1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. B3-61Csp/22/2020 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Sťažovateľke p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Sťažovateľke p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 949,17 eur, ktorú j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

ústavným súdom. Rovnako žiada, aby ústavný súd prikázal konať mestskému súdu bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka ochranu podľa čl. 47 charty neuplatnila. 2. Sťažovateľka je v konaní o zaplatenie sumy 1 675,85 eur s príslušenstvom vedenom mestským súdom pod sp. zn. B3-61Csp/22/2020 v postavení žalovanej. Konanie začalo žalobou podanou

súdu. Mestský súd rozhodol rozsudkom č. k. B3-61Csp/22/2020-254 z 5. februára 2025, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. apríla 2025, tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Sťažovateľka trovy konania vyčíslila 28. marca 2025.

3. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd posúdil konanie mestského súdu a krajského súdu v danej veci ako celok a celkovú dĺžku konania vrátane rozhodovania o výške náhrady trov konania a aby posúdil, či nekonaním súdov vzhľadom na celkový čas konania boli porušené označené práva sťažovateľky. 4.

Sťažovateľka argumentovala, že napádané uznesenie krajského súdu nedôvodne a zbytočne predĺžilo samotné konanie. 5. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky zo 16. októbra 2024 ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 680/2025-19 z 3. decembra 2025 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v uvedenom uznesení konštatoval, že k zásahu do práv sťažovateľky (napriek nesprávnemu postupu krajského súdu) nedošlo. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľky. Ústavný súd v odôvodnení označeného uznesenia taktiež poukázal na to, že v kontexte konečného rozsudku mestského súdu je potrebné posudzovať aj námietku sťažovateľky, že napádané uznesenie

II. Vyjadrenie mestského súdu a krajského súdu 6. Mestský súd na žiadosť ústavného súdu listom sp. zn. 1SprV/245/2026 z 15. apríla 2026 zaslal vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľky. 7. V úvode listu mestský súd vymenúva realizované úkony v predmetnej veci, následne vo vyjadrení potvrdzuje dôvodnosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu k časovému obdobiu od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku č. k. B3-61Csp/22/2020-245 z 8. apríla 2025 do vydania uznesenia o výške náhrady trov konania č. k. B3-61Csp/22/2020-273 z 18. decembra 2025 a konštatuje, že vzhľadom na okolnosti prípadu v napadnutom konaní došlo zo strany mestského súdu v označenom období k súdnym prieťahom. Mestský súd ním konštatované a priznané súdne prieťahy odôvodňuje zaťaženosťou súdneho oddelenia. 8. V závere vyjadrenia mestský súd vyslovuje súhlas, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. 9. Krajský súd na žiadosť ústavného súdu listom sp. zn. 1SprV/123/2026 z 11. mája 2026 zaslal vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľky. V úvode listu krajský súd vymedzuje základné informácie o konaní, následne odôvodňuje vydanie zrušujúceho uznesenia takto: „Dôvodom zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo nesprávne vyhodnotenie súladnosti postupu pôvodného veriteľa v zmysle 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov zo strany konajúceho súdu. ktoré viedlo k vyhoveniu žalobe žalobcu. Uvedená nesprávnosť mala pritom nepochybne dopad na posúdenie možnosti predčasného zosplatnenia úveru, ku ktorému pristúpil žalobca a na jeho základe si uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej pohľadávky, ako i na žalovanou spochybnené právo postúpiť žalovanú pohľadávku s ohľadom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a teda v neposlednom rade malo vplyv i na otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V danej procesnej situácii, najmä so zreteľom na vyhodnotenie intenzity nedodržania postupu pôvodného veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri preverovaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., ktorej otázke sa konajúci súd nevenoval a túto neposudzoval, sa javilo ako potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie: odvolací súd pritom zohľadnil i princíp zachovania dvojinštančnosti konania.“ 10. Krajský súd poukazuje na dĺžku odvolacieho konania 9 mesiacov, ktorú s ohľadom na zaťaženosť senátu, skladbu, ako i počet vybavených, ako i nevybavených vecí považuje za primeranú. Taktiež poukazuje na fakt, že mestský súd po vydaní rozhodnutia odvolacím súdom vo veci už právoplatne rozhodol, a to v prospech sťažovateľky. 11. Vzhľadom na uvedené argumenty krajský súd považuje predmetnú sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu v napadnutom konaní za nedôvodnú.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa uvedených kritérií posudzoval

17. Vo vzťahu k správaniu sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa o predĺženie napadnutého konania sama nepričinila. 18. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu mestského súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Po oznámení žalobcu z 25. októbra 2024, že na žalobe naďalej trvá, mestský súd nariadil termín pojednávania na 5. február 2025, na ktorom súčasne vyhlásil rozsudok č. k. B3- 61Csp/22/2020-245. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 8. apríla 2025.

20. Označené konanie trvalo do podania ústavnej sťažnosti na súde prvého stupňa viac ako 5 rokov, čo nie je možné považovať za sústredené a efektívne konanie smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu veci. Pokiaľ bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené odvolacím súdom alebo dovolacím súdom pre jeho arbitrárnosť, zmätočnosť alebo z dôvodu iných procesných vád pri skúmaní efektivity konania, ide to na vrub tomu súdu, ktorého rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom mestského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku nálezu). III.2.

22. V čase podania ústavnej sťažnosti sa predmetná vec nachádzala v dôsledku uznesenia krajského súdu o zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie na mestskom súde (odvolacie konanie trvalo približne 9 mesiacov, čo je ústavne akceptovateľná dĺžka konania na jednom stupni súdneho konania), ktorý po vrátení veci opätovne vykonával procesné úkony a vo veci samej už právoplatne rozhodol. Za tejto procesnej situácie bol nositeľom povinnosti zabezpečiť ďalší plynulý priebeh konania práve mestský súd.

24. Navyše ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka sa už v minulosti obrátila na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote postupom krajského súdu v tom istom napadnutom konaní. O tejto ústavnej sťažnosti už ústavný súd rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 680/2025-19 z 3. decembra 2025 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). III.3. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 38 charty:

28. V rozsahu, v akom sťažovateľka porušenie práv označených v petite nijako skutkovo ani právne neodôvodnila, ústavný súd tieto označenia nepovažoval za relevantné pre svoje posúdenie veci. 29. Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie, a preto nebolo možné dospieť k záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľky. 30. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol, keďže nemá náležitosti ustanovené zákonom (bod 4 výroku nálezu).

V. Primerané finančné zadosťučinenie 35. Sťažovateľka žiadala v petite ústavnej sťažnosti priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 570 eur. 36. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. 37. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. 38. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 39. Ústavný súd konštatuje, že zásah do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote si vyžaduje priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd však považuje sťažovateľkou požadovanú sumu finančného zadosťučinenia za neprimeranú, resp. preexponovanú a na tomto mieste pripomína, že ESĽP akceptuje priznávanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume, ktorá nie je neprimeraná, hoci by bola nižšia než suma priznávaná ESĽP (porovnaj Ivan a Martin Medić proti Chorvátsku, rozhodnutie z 5. 2. 2009, č. 55864/07; Roje proti Chorvátsku, rozhodnutie z 25. 6. 2009, č. 8301/06). 40. Vzhľadom na konštatované zbytočné prieťahy v postupe všeobecného súdu v napadnutom konaní, berúc do úvahy najmä charakter predmetu konania a jeho význam pre sťažovateľku, teda to, čo je pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj celkovú dĺžku napadnutého konania, resp. obdobie právnej neistoty sťažovateľky, neefektívnosť všeobecného súdu a všetky okolnosti daného prípadu, majúc na pamäti, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, ústavný súd považoval priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 eur za primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).