II. ÚS 205/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 205/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom , ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 150/2013, 5 Co 151/2013 z 25. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza: „Rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 2 T/22/2001-245 zo dňa 02. 06. 2005, boli žalovaný ... spolu so uznaní vinnými za ten skutok, že dňa 04. 03. 2000 v obci bezdôvodne fyzicky napadli sťažovateľa tak, že ho rukami chytil v oblasti krku a žalovaný za bundu, vyviedli sťažovateľa von z baru, kde pri tomto ho bili päsťami do hornej časti trupu a zadnej časti hlavy a na verejnom priestranstve pred uvedeným barom žalovaný ďalej bil päsťami sťažovateľa do rôznych častí tela, čím mu spôsobil zranenia, a to pomliaždenie ľavej spánkovej a okoloušnicovej oblasti hlavy s krvnou podliatinou ľavého ucha, pomliaždenie ľavej strany tváre a okoloočnicovej oblasti, pomliaždenie a odreninu nosa, pomliaždenie a odreninu krčnej a hrudnej chrbtice s odreninou, pomliaždenie a krvnú podliatinu vonkajšej plochy ľavého stehna, pomliaždenie a odreninu zadnej strany pravého lakťa, ktoré zranenia si vyžiadali práceneschopnosť od 04. 03. 2000 do 27. 03. 2000 a poškodením odevu bola sťažovateľovi spôsobená škoda vo výške 2.600,- Sk. Za to bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu výtržníctva a obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví. Zároveň bol žalovaný zaviazaný týmto rozsudkom nahradiť sťažovateľovi škodu vo výške 3.030,- Sk, čo predstavovalo základné bolestné a so zvyškom nároku na náhradu škody bol sťažovateľ odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27. 07. 2005.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7 C 319/2006 z 30. mája 2013 žalobu sťažovateľa zamietol s tým, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uznesením sp. zn. 7 C 319/2006 z 21. mája 2013 okresný súd rozhodol o odmene znalca za vypracovanie znaleckého posudku č. 4/2012 z 15. mája 2012.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 319/2006 z 30. mája 2013 a proti uzneseniu o priznaní odmeny znalcovi z 21. mája 2013 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa potvrdil. Rovnako krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie o odmene znalca. Podľa sťažovateľa „ide o zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia... Okresný súd Prešov... ako aj Krajský súd v Prešove... správne zistili, a to aj v intenciách predchádzajúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19 Co/43/10, zo dňa 26. 10. 2010, že sťažovateľ ako živnostník v čase od 04. 03. 2000 do 27. 03. 2000 bol práceneschopný v dôsledku trestného činu žalovaného. Mali za preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu v dôsledku ublíženia na zdraví, ktoré spôsobil žalobcovi, pričom boli viazaný zákonným ustanovením § 135 ods. 1 O. s. p., keďže žalovaný bol vo vzťahu k žalobcovi uznaný vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva a obmedzovania osobnej slobody formou spolupáchateľstva v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví a to právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov, č. k. 2 T/22/2001-245, zo dňa 02. 6. 2005 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 4 To 106/2005-272 zo dňa 18. 04. 2006. Nespravovali sa však už ani skôr vysloveným právnym názorom Krajského súdu v Prešove v uznesení, sp. zn. 19 Co/43/10, zo dňa 26. 10. 2010, že sťažovateľ za obdobie od 04. 03. 2000 do 27. 03. 2000 nemohol vykonávať činnosť, na ktorú mal živnostenské oprávnenie a že za škodu spočívajúcu v jeho ušlom zisku za uvedené obdobie zodpovedá žalovaný.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že „okresný a krajský súd sa obmedzili pri svojom rozhodovaní na dôkaz, ktorým je tiež len písomne podaný znalecký posudok č. 4/2012 zo dňa 15. 05. 2012... Znalecký posudok č. 4/2012 zo dňa 15. 05. 2012 je zjavne arbitrárny, neodôvodnený a nespravodlivý, a bol vydaný v rozpore s ustanovením § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže celková skladba znaleckého posudku neumožňuje preskúmať ani jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupu znalca. Zo znaleckého posudku nie je možné zistiť, aké zákony, okrem zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý nepotreboval, a akú odbornú literatúru použil na vypracovanie znaleckého posudku. Túto skutočnosť znalec nedoplnil ani vo svojom stanovisku zo dňa 09. 05. 2013. Tento znalecký posudok, na ktorý nesprávne súd prvého a druhého stupňa prihliadli ako na dôkaz, hrubo skresľuje skutočné údaje... Daný znalecký posudok bol ako z neho vyplýva vypracovaný na základe zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý nemožno použiť na určenie ušlého zisku sťažovateľa, preto ani súdy nemohli na takýto vykonaný dôkaz prihliadnuť... Znalec vo svojom znaleckom posudku č. 4/2012 zo dňa 15. 05. 2012 jednak nesprávne spočítal počet vyhotovenia kusov výrobkov kostry čepele sťahovača trosky v roku 2000 a jednak neprihliadol pri spracovaní svojho znaleckého posudku na dôkazy (napr. povolávací rozkaz, výsluch sťažovateľa zo dňa 10. 02. 2010), z ktorých vyplýva, že v roku 1999 bol sťažovateľ zárobkovo činný iba 216 dní, čo aj v konaní bolo okresným a krajským súdom zistené (213 dní). Ostatné dni v roku 1999 bol sťažovateľ vo výkone povinnej vojenskej základnej služby, a preto počas týchto dní nevykonával živnostenskú činnosť. Znalecký posudok bol však urobený tak, akoby sťažovateľ vykonával živnostenskú činnosť počas celých 12 kalendárnych mesiacov roku 1999, čím došlo k zjavnému skresleniu skutočných údajov, o ktoré sa súdy nesprávne pri svojom rozhodovaní opreli... V danom prípade bol znalecký posudok , ktorý je nepreskúmateľný, urobený tak, že hrubo úmyselne skresľuje skutočné údaje a je bez výpovednej hodnoty pre toto súdne konanie... Tiež zavádzaním zo strany znalca bola skutočnosť, a na ktorú nesprávne poukazujú súdy, keď tvrdil, že práceneschopnosť nemala vplyv na hospodársky výsledok, že sťažovateľ nebol škodný na zisku, že v roku 2000 dosahoval lepšie výsledky ako v roku 1999...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd upozorňuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že sa v podstate domáha „revízie“ napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 319/2006 z 30. mája 2013 o zamietnutí jeho žaloby voči žalovanému. Sťažovateľ sa touto žalobou domáhal priznania nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti podľa § 442 Občianskeho zákonníka v dôsledku ublíženia na zdraví, ktoré mu spôsobil žalovaný. Výšku škody spočívajúcu v ušlom zisku za obdobie od 4. marca 2000 do 27. marca 2000, kedy nemohol vykonávať činnosť, na ktorú mal živnostenské oprávnenie, sťažovateľ vyvodzoval zo znaleckého posudku znaleckej organizácie , ktorý sám predložil v súdnom konaní. V označenom znaleckom posudku bola výška škody v podobe ušlého zisku za obdobie práceneschopnosti sťažovateľa vyčíslená sumou 2 450 €.

Za relevantný základ svojho rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa považoval krajský súd otázku preukázania oprávnenosti nároku sťažovateľa na náhradu škody vo forme ušlého zisku. Krajský súd v napadnutom rozsudku k tomu najmä uvádza: „Odvolací súd je jednoznačne tiež toho názoru, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku. Správne preto súd prvého stupňa jeho žalobu zamietol... Aj keď je v uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/43/2010 konštatované, že v čase práceneschopnosti žalobcu v dôsledku trestného činu žalovaného nemohol tento vykonávať činnosť, na ktorú má živnostenské oprávnenie, výšku ušlého zisku za uvedené obdobie však musí jednoznačne preukázať žalobca, t. j. poškodený. Ani po doplnení dokazovania súdom prvého stupňa však sa žalobcovi nepodarilo preukázať ním tvrdenú výšku ušlého zisku.

K námietke sťažovateľa, že ak súd prvého stupňa spochybnil znalecký posudok podaný spoločnosťou , č. 01/2011, mal ho postupom podľa § 127 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dať preskúmať inému znalcovi, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „Tak, ako to už bolo vyššie uvedené, uvedený znalecký posudok súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako každý listinný dôkaz v zmysle ust. § 129 O. s. p. Práve postupom podľa § 127 O. s. p. súd prvého stupňa ustanovil vo veci dvoch znalcov, a to a , z ktorých znaleckých posudkov aj vychádzal pri rozhodovaní.“

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Podľa ESĽP súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (rozsudok vo veci Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Z judikatúry ESĽP ale nevyplýva požiadavka, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c Francúzsko z 19. 2. 1998).

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že závery krajského súdu sú ústavne konformným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu totiž neprekročil medze uváženia, ktoré mal k dispozícii pri rozhodovaní o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. O neprípustnom zásahu do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, alebo vtedy, ak by nevykonaním navrhovaného dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (porovnaj I. ÚS 350/08). Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa však takéto vady nevykazuje. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu primerane a racionálne zdôvodnil, prečo pre rozhodnutie súdu v predmetnom konaní nebol použiteľný znalecký posudok spoločnosti , č. 01/2011 z 25. februára 2011, ktorý predložil sťažovateľ a ktorý bol vyhotovený na základe jeho žiadosti. Ani úvaha krajského súdu o neakceptovateľnej výpovednej hodnote znaleckého posudku spoločnosti , v konaní vyhodnoteného ako listinný dôkaz nie je z ústavného hľadiska spochybniteľná, a to vzhľadom na argumentáciu, že vo veci boli vypracované už dva znalecké posudky (znalcov ustanovil súd prvého stupňa), v ktorých ustanovení znalci dospeli k rovnakému záveru (ide o záver, v zmysle ktorého za obdobie práceneschopnosti sťažovateľovi nevznikla škoda vo forme ušlého zisku, pozn.).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nepovažuje právny záver krajského súdu o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k náhrade škody za ušlý zisk, ako aj k primeranosti priznanej odmeny znalcovi vyjadrený v napadnutom rozsudku za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho práv garantovaných ústavou, listinou a dohovorom. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej.