II. ÚS 205/2021

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2020 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) i Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na ďalšie konanie.

2. Žalobca – správca konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „žalobca“) sa proti sťažovateľke na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal návrhom na vydanie platobného rozkazu zaplatenia nájomného v sume 8 202,32 €. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 64 Cb 236/2016 rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 466,76 € s príslušenstvom zastavil, a zároveň rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 7 735,56 € s príslušenstvom. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Následne proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd dovolanie napadnutým uznesením odmietol.

Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka odvolanie založila na tvrdeniach uvedených aj v ústavnej sťažnosti, teda na neplatnosti zmluvy z roku 2009, podľa ktorej žalobca nebol vlastníkom nehnuteľnosti, a na príkaze na uzatvorenie zmluvy zo strany konkurzného súdu. Sťažovateľka tiež považovala za nesprávny postup okresného súdu v tom, že neodročil pojednávanie napriek ospravedlneniu neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľky. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že základná prejudiciálna otázka posúdenia nároku žalobcu na úhradu spojenú s nájmom nehnuteľnosti bola vyriešená v inom konaní, v ktorom bolo určené, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalobca. Krajský súd zároveň poukázal na to, že zmluva z roku 2009 v nadväznosti na určenie vlastníctva má všetky náležitosti zmluvy podľa § 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. K námietke sťažovateľky o tom, že žalobca nebol vlastníkom nehnuteľnosti, uviedol, že rozhodnutiami iných súdov bolo právoplatne rozhodnuté, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalobca a aj keď vzťahy medzi ním a boli v čase uzavretia zmluvy sporné, nemalo to žiaden vplyv na zmluvu sťažovateľky a žalobcu. Na povinnosti z tejto zmluvy nemalo žiaden vplyv ani to, že sťažovateľka uzavrela ďalšiu zmluvu na tie isté priestory s K námietke sťažovateľky, že okresný súd mal rozhodnúť až po rozhodnutí v spore, v ktorom sa žalobca domáhal vylúčenia nehnuteľnosti z konkurznej podstaty , krajský súd uviedol, že okresný súd správne vychádzal z toho, že v inom spore už bolo rozhodnuté, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalobca a z tohto rozhodnutia bude vychádzať aj konkurzný súd v konaní o vylúčenie nehnuteľnosti z konkurznej podstaty. K argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej sa žalobca mal domáhať zaplatenia nájomného proti alebo , ktorým nájomné zaplatila, krajský súd uviedol, že podľa zmluvy mala sťažovateľka platiť žalobcovi. K námietke o neospravedlnení neúčasti na pojednávaní krajský súd uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd nevyhodnotil dôvody, na základe ktorých právny zástupca požiadal o odročenie, za vážne, teda také, aby nemohol vo veci konať.

II. Argumentácia sťažovateľky 6. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa v odôvodnení rozhodnutí nevysporiadali s tým, že právoplatné rozhodnutie konkurzného súdu určilo, kto má prijímať platby za nájomné, a s tým, že si svoju povinnosť zaplatiť nájomné splnila v tom čase súdnym rozhodnutím stanovenému subjektu, čím jej povinnosť platiť zanikla. Sťažovateľka poukazovala na to, že žalobca si bol vedomý, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, a tvrdila, že sa riadila údajom v katastri, podľa ktorého bola vlastníkom nehnuteľnosti Ak bolo v spore medzi žalobcom a správcom konkurznej podstaty rozhodnuté, že vlastníkom je žalobca, mal si žalobca nájomné ako bezdôvodné obohatenie uplatniť proti Sťažovateľka považuje

odôvodnenie

napadnutého rozsudku za nesprávne, keďže nie je možné, aby na to isté plnenie bola zaviazaná dvakrát. Napokon sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nereagovali na jej podstatnú argumentáciu, v zmysle ktorej žalobca nie je oprávnený na prijatie nájmu za obdobie, počas ktorého bola nehnuteľnosť zapísaná do konkurznej podstaty , a konkurzný súd dal právoplatným rozhodnutím pokyn, aby sa nájomné platilo v prospech správcu konkurznej podstaty

Tým malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a jej práva na spravodlivý proces.

8. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 391/09). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je arbitrárny alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (II. ÚS 348/08). Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Rovnako o takýto stav ide aj vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 352/06). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti (Moreira Ferreira, bod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený, a tiež tvrdenie o formalistickom a arbitrárnom prístupe najvyššieho súdu, ktorý jej dovolanie vyhodnotil ako neprípustné.

13. Nad rámec uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že podstata ústavnej sťažnosti v tejto časti smeruje k nesprávnosti záveru všeobecného súdu, podľa ktorého povinnosť sťažovateľky zo zmluvy so žalobcom nezanikla, a to ani napriek tomu, že sťažovateľka na rovnaký predmet nájmu uzavrela zmluvu s iným subjektom. K uvedenému treba uviesť, že argumentácia sťažovateľky v konaní pred všeobecným súdmi nemala žiaden jasný normatívny základ v tom, aby zánik jej povinnosti bolo možné odvodiť od akéhokoľvek ustanovenia zákona. Práve preto sa krajský súd (v nadväznosti na rozhodnutie okresného súdu) s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal dôsledne, a to zdôvodnením platnosti zmluvy so žalobcom a vylúčením, že sťažovateľkou uvádzané okolnosti mali mať za následok zánik jej povinnosti z tejto zmluvy. Iný prístup v argumentácii krajského súdu ani nebol možný, keďže samotná argumentácia sťažovateľky nevychádzala z aplikácie konkrétnych ustanovení zákona, ale len z opakovania nesporných skutkových okolností, a preto z pohľadu základných práv sťažovateľky nemožno v napadnutom rozhodnutí krajského súdu identifikovať takú skutočnosť, ktorú by bolo možné charakterizovať ako arbitrárny či ústavne neudržateľný výklad, ktorý by bol následkom zjavného pochybenia alebo omylu v právnom posúdení. Argumentácia sťažovateľky nemala jasný zákonný podklad a vo svojej podstate išlo o interpretáciu spájaním rôznych častí skutkového deja bez podriadenia ktorejkoľvek jeho časti pod právnu normu tak, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi zmluvou dohodnuté nájomné. Podstata argumentácie napadnutého rozhodnutia zodpovedá podstate sťažovateľkou nastolenej právnej otázky s tým, že jasne odpovedá, že medzi sťažovateľkou a žalobcom platne vznikol právny vzťah, ktorý na základe žiadnej z ňou tvrdených skutočností nezanikol. Tvrdenie sťažovateľky o protiprávnosti prijatia úhrady nájmu žalobcom za obdobie, počas ktorého bola nehnuteľnosť zapísaná do konkurznej podstaty tretej obchodnej spoločnosti, a o tom, že konkurzný súd dal právoplatným rozhodnutím pokyn, aby sa nájomné platilo v prospech správcu konkurznej podstaty tejto tretej obchodnej spoločnosti, je len ďalšou nenormatívnou dezinterpretáciou skutkových okolností. Príkazom súdu v konkurznom konaní bol daný pokyn správcovi konkurznej podstaty a je zrejmé, že nešlo o žiadne právoplatné rozhodnutie zaväzujúce sťažovateľku. Ani z tohto pohľadu nedošlo k porušeniu označených, obsahovo zhodných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Námietku sťažovateľky o porušení jej základných práv postupom najvyššieho súdu tým, že neposúdil dovolanie z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pokiaľ sa vôbec nezaoberal argumentom, že „odvolací súd postupoval zmätočne, keď zdôvodnil právny nárok žalobcu v konaní ako nárok na zaplatenie úhrady nájomného za október 2014, január 2015 až september 2015 pričom skutočným predmetom konania... bola úhrada služieb... za mesiac 10/2015 a úhrada nájomného a služieb súvisiacich s užívaním nehnuteľnosti žalovaným za mesiace 4-9/2016.“, ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V tejto súvislosti ústavný súd preskúmal dovolanie sťažovateľky a konštatuje, že sťažovateľka koncipovala dovolanie do samostatných celkov označených rímskymi číslicami. V časti I s názvom „Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP“ sťažovateľka predostrela iba námietky proti neodročeniu pojednávania. Na túto dovolaciu argumentáciu najvyšší súd reagoval vyčerpávajúcim a jasným spôsobom. Námietku o predmete konania sťažovateľka uviedla v časti V s názvom „Právna argumentácia vo vzťahu k iným rozhodnutiam súdov, na ktoré sa odvoláva napadnuté rozhodnutie“. Argumenty o prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sťažovateľka uviedla v samostatných častiach dovolania III, VII a VIII. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 18/2018 z 19. júna 2018, podľa ktorého „Povinnosť podávať kvalifikované, jednoznačné a úplné dovolania, v ktorých sú dovolacie dôvody vymedzené v súlade s ustanovením § 432 C. s. p., má zabezpečiť povinné právne zastúpenie dovolateľa, resp. povinnosť zastúpenia osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 C. s. p.). Zákon predpokladá, že advokát/ vysokoškolsky vzdelaná osoba v odbore právo je subjektom, ktorého odborné znalosti a schopnosti majú kvalifikovaným dovolaním prispieť k rýchlemu, hospodárnemu a plynulému priebehu dovolacieho konania.“.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2021

Peter Molnár predseda senátu