II. ÚS 206/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestie sv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej koná advokát JUDr. Karol Orolín, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú: «Colníci ich konaním dňa 25. 5. 2013 značným a hrubým spôsobom zasiahli do základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov, a to najmä Ústavou chráneného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, podľa č. 16 ods. 1 Ústavy, a to tak, že: - nezákonným spôsobom vykonali prehliadku motorového vozidla a batožiny (osobných vecí) patriacich obvineným a , - nezaistili látku (o ktorej sa neskôr na základe znaleckého posudku preukázalo, že ide o omamnú látku), ktorú našiel pri prehliadke jeden z colníkov, - nevyhotovili o ich úkonoch úradné záznamy a potvrdenia, - nezákonne vykonali osobnú (bezpečnostnú) prehliadku oboch obvinených, - nezákonne použili donucovacie prostriedky voči obom obvineným, a to všetko obchádzaním príslušných ustanovení zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve a Trestného poriadku, a teda jednoznačne regulovaným postupom podľa relevantných ustanovení. Z konania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že bola preukázaná skutočnosť, že colníci vopred disponovali dôvodným podozrením a informáciou, že dňa 25. 5. 2013 mali obvinení a v ich motorovom vozidle prevážať nelegálne cigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve, teda tovar ktorý unikol colnému dohľadu resp. spotrebným daniam, a preto mali colníci postupovať v súlade s „lex specialis“, teda príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorý jediný poskytuje zabezpečenie procesné konformného zásahu do ich práv a slobôd, resp. ich obmedzenia a garantuje, že tento zásah bude v súlade so zákonom, ako aj Ústavou a inými medzinárodnými dohodami. K tomuto však dňa 25. 5. 2013 nedošlo, nakoľko colníci pri zastavení motorového vozidla sťažovateľov a následnom vykonaní jeho prehliadky ako aj prehliadky ich batožiny, nepostupovali v súlade s ustanovením § 101 Trestného poriadku. Colníci mali preto nadviazať súčinnosť s policajným zborom a na účel colného konania vykonať pre toto konanie potrebné úkony, ale až v nadväznosti na trestnoprocesný postup policajta (v zmysle jeho definície podľa Trestného poriadku). Takto by bol výsledok príslušných zistení colníkov použiteľný na účel trestného konania. Možno preto konštatovať, že úkon colníkov (prehliadka motorového vozidla a batožiny obvinených) sa mal na základe vopred získanej informácie o páchaní trestného činu (podľa ktorej mali obvinení prevážať v ich aute vo väčšom rozsahu cigarety bez kontrolných známok) už primárne vykonať v rámci trestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, rovnako ho mohli vykonať colníci, ale v postavení policajtov ako OČTK podľa Trestného poriadku.»

Podľa názoru sťažovateľov z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom, že 25. mája 2013 nebol vykonaný žiadny zaisťovací úkon a orgánmi činnými v trestnom konaní vyhotovená zápisnica o vydaní veci, ktorá nebola vydaná dobrovoľne, je nezákonná a neplatná a nemôže byť použitá na účely trestného konania. Z uvedeného dôvodu sa preto trestné stíhanie vo veci sťažovateľov ani nemohlo začať.

Sťažovatelia argumentujú, že trestné stíhanie v ich veci je nezákonné, „nakoľko prvý dôkaz bol pre trestné konanie získaný nezákonným spôsobom, ako aj vzhľadom na to, že trestné stíhanie bolo začaté nezákonným (fiktívnym) zaisťovacím úkonom“.

Záver dovolacieho súdu o tom, že všetky dôkazy v trestnej veci sťažovateľov boli vykonané zákonne, sťažovatelia spochybňujú konštatovaním, podľa ktorého z výpovedí colníkov vyplýva, že „disponovali vopred informáciou, že má dochádzať k nejakému protizákonnému konaniu, ktorého subjektom mohli byť obvinení, a teda colníci mali postupovať podľa ustanovení Trestného poriadku“.

Sťažovatelia spochybňujú aj názor dovolacieho súdu, že „colník postupoval správne, keď po nájdení drogy pri vykonávaní colnej kontroly motorového vozidla sťažovateľov našiel drogu, a následne túto skutočnosť oznámil na linke 158“, keďže „colník , spolu s ďalšími colníkmi, vykonával počas výkonu služby služobný zákrok – colnú prehliadku motorového vozidla obvinených, vykonali obmedzenie osobnej slobody obvinených, použili donucovacie prostriedky proti obvineným, teda mali postupovať podľa ustanovení zákona čl. 652/2004...“.

Podľa sťažovateľov je záver dovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nesprávny, pričom „odvolací súd nesprávne vyhodnotil zákonnosť dôkazov, vykonaných v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa. Oba tieto súdy, a neskôr aj dovolací súd sa vôbec nezaoberali previerkou prípustnosti a zákonnosti vykonaných dôkazov, resp. absenciou dôkazov, ktoré mali byť vykonané tak, aby celé trestné konanie vykazovalo znaky zákonnosti...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 15/2014-418 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2015, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014, porušené boli.

Rozsudok

Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, sp. zn.: 1 To 15/2014- 418 21. 8. 2014, sa zrušuje.

Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2015, sp. zn. 2 Tdo 57/2014 sa zrušuje. Sťažovateľov prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu. Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 256,54 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo sťažovateľmi navrhnutého petitu, podľa ktorého sa domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a tiež napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri preskúmavaní procesných podmienok tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nepovažoval túto časť sťažnosti za podanú oneskorene, pretože, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP; pozri napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), počíta plynutie lehoty na jej podanie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (porovnaj napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).

Predmetom ústavnej ochrany vyplývajúcej z čl. 16 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 7 ods. 1 listiny) je okrem telesnej integrity fyzickej osoby (pozri napr. III. ÚS 204/02) aj jej súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy (PL. ÚS 43/95). Keďže ústavným predpokladom obmedzenia základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je v zmysle dikcie ústavy zákon, bolo úlohou ústavného súdu s prihliadnutím na argumentáciu, ktorou sťažovatelia odôvodňujú porušenie tohto základného práva, preskúmať, či zákonné podmienky obmedzenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny boli v trestnej veci sťažovateľov splnené. Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich základného práva garantovaného ústavou a listinou malo dôjsť nezákonným postupom colníkov súvisiacim s prehliadkou vozidla a batožiny, ktorá bola vykonávaná 25. mája 2013. Sťažovatelia uplatňovali túto námietku aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

Najvyšší súd ako dovolací súd k námietke sťažovateľov o nezákonnom postupe colníkov v napadnutom uznesení uvádza: „Základná námietka obvinených, že vo veci sa malo postupovať výlučne podľa Trestného poriadku, lebo colníci vopred disponovali informáciou, že obvinení prevážajú cigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve a teda páchajú trestný čin, je neopodstatnená. Uvedený údaj totiž okrem svedka nikto z vypočutých colníkov na hlavnom pojednávaní a ani ich nadriadených (svedkovia a ) nepotvrdil, a preto nie je namieste vyššie uvedený záver. Krajský súd správne poukázal na to, že predpoklad colníkov, že vo vozidle obvinených sa má nachádzať tovar (cigarety), ktorý unikol colnému dohľadu, prípadne spotrebným daniam nepredstavoval relevantnú informáciu pre rozlíšenie toho o aký druh deliktuálneho konania môže ísť (trestný čin, resp. priestupok). Za tohto stavu bolo preto možné prvotne postupovať podľa zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve. Pokiaľ colník v úvode prehliadky zistil, že v kabíne vozidla sa nachádzala látka o ktorej vzhľadom na svoju predchádzajúcu prax usúdil, že môže byť drogou (podozrenie zo spáchania trestného činu), bolo jeho povinnosťou konať v smere sprocesnenia tohto zistenia. Mohlo ísť o postup podľa § 22 ods. 1 zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve (zaistenie veci), na čo nadväzuje postup podľa § 92 Trestného poriadku. Nešlo totiž o predchádzajúcu, dostatočne určitú informáciu o konkrétnom trestnom čine, čo by si už primárne vyžadovalo trestnoprocesný postup (k tejto problematike pozri aj R 47/2013).“

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Ústavný súd, sumarizujúc ďalšie námietky sťažovateľov, konštatuje, že ich podstata taktiež smeruje proti zákonnosti trestného stíhania v ich trestnej veci; sťažovatelia osobitne namietajú nezákonnosť začatia ich trestného stíhania a nezákonný spôsob získania primárneho dôkazu (omamnej látky), pričom v tejto súvislosti osobitne zdôrazňujú, že odvolací súd „opomenul skúmať všetky atribúty zákonnosti, ako aj prípustnosť použitia takto získaného dôkazu v danom trestnom konaní“. Podľa sťažovateľov je záver dovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nesprávny.

Článok 5 ods. 1 písm. a) dohovoru ustanovuje prípustnú výnimku z práva na slobodu a osobnú bezpečnosť, ktorou je „zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom“. Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že medzi odsúdením a zbavením slobody musí existovať dostatočná príčinná súvislosť (rozsudok ESĽP z 2. 3. 1987 vo veci Weeks proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9787/82, bod 42).

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa k námietke nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu uvádza: „... podstatným... bola prehliadka iných priestorov § 101 ods. 1 Tr. por., pri ktorej bola zistená a zaistená podstatná časť omamnej látky, ktorá bola vo vozidle prechovávaná. Nepochybne je to zrejmé z obsahu zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov nachádzajúcej sa na čl. 115 a nasl. (rovnopis ktorej napokon obžalovaní prevzali) a k nej pripojenej fotodokumentácie. Ak by sa však aj pripustilo to, čo obhajoba namieta, že prvotný úkon, teda prehliadka motorového vozidla vykonávaná colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, by mal byť nezákonným úkonom, teda úkonom, z ktorého by nebolo možné vychádzať, je potrebné uviesť, že pri tomto úkone bola zistená len skutočne nepatrná časť drogy uvedenej vo výrokovej časti rozsudku a táto okolnosť by nemala vplyv ani na ustálenie hodnoty drogy a tým pádom ani na právnu kvalifikáciu konania obžalovaných. Nie je potom zrejmé, z akého dôvodu by aj v prípade nezákonnosti tohto prvotného úkonu mali byť nezákonnými a nepoužiteľnými ďalšie úkony, ktoré boli vykonávané podľa Trestného poriadku. Prehliadka motorového vozidla bola vykonaná na základe príkazu povereného príslušníka PZ, po ústnom súhlase prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý dal v čase o 21.45 hod.“

Najvyšší súd sa osobitne v napadnutom uznesení venoval námietkam sťažovateľov týkajúcim sa nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu a (ne)splnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (teda, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), pričom v tejto súvislosti predovšetkým uvádza: „Ostatne postup podľa Trestného poriadku v predmetnej veci bol de facto v plnom rozsahu realizovaný, pretože svedok ... priamo oznámil vec orgánom činným v trestnom konaní, spolu s ďalšími colníkmi zadržal obvinených ako osoby pristihnuté pri trestnom čine a vo veci sa postupovalo prvotným úkonom - vykonaním prehliadky iných priestorov podľa § 101 Tr. por. po ústnom súhlase prokurátora, v rámci ktorej došlo aj (len v nepatrnej časti) k vydaniu veci obvineným . Na tomto zistení nič nemení to, že nedošlo k priamemu fyzickému odovzdaniu veci obvineným poverenej policajtke . Z tohto dôvodu nemôže ísť o neexistentný (fiktívny) úkon ako to tvrdia obaja dovolatelia. Samotná prehliadka nebola vykonaná v rozpore so zákonom. Tvrdená neprítomnosť nezúčastnenej osoby pri tomto úkone nie je preukázaná, najmä nie označenou výpoveďou poverenej policajtky , ktorá predmetný procesný úkon riadila a nie eventuálna účasť iných osôb, najmä colníkov, ktorí poskytli zrejme technickú súčinnosť (otočenie rezervného kolesa), nemôže spochybňovať zákonnosť vykonania tohto procesného úkonu. Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté procesným úkonom podľa § 101 Tr. por., pričom ňou boli získané dôkazy legálne, a preto boli použiteľné v predmetnom trestnom stíhaní. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“

Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Pokiaľ došlo k „odsúdeniu sťažovateľov a na tomto základe k ich uväzneniu“ na podklade napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a zároveň aj udržateľné z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak týmto odsúdením a uväznením sťažovateľov nemohlo dôjsť ani k porušeniu ich práva na slobodu a osobnú bezpečnosť garantovaného čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na osobnú bezpečnosť a slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov formulovanými v ich sťažnosti.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, odmietnuť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.