II. ÚS 209/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 209/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 2 Nt 32/2014­33 z 27. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 170/2014­53 z 9. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Viaceré žiadosti sťažovateľa o preloženie zo samoväzby na bunku a následne na oddiel k ostatným odsúdeným boli zamietnuté s poukazom na ustanovenie § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľovi sa po rokoch izolácie v samoväzbe podarilo zabezpečiť stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na zjednotenie výkladu zákona pri rozhodovaní o zmene spôsobu výkonu trestu u odsúdeného na výnimočný trest sp. zn. Tpj 5/01 z 24. septembra 2001. Podľa tohto stanoviska má ustanovenie § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu hmotnoprávny charakter. Pri jeho aplikácii sa treba riadiť pravidlom zákazu retroaktivity všeobecne vyjadreným v § 16 ods. 1 Trestného zákona. Preto u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest pred 17. decembrom 1993, možno zmeniť spôsob jeho výkonu.

Sťažovateľ 28. septembra 2005 podal žiadosť o preradenie z III. do II. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 70/2005 z 22. decembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 7/2006­23 zo 4. januára 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľ „pracoval na sebe“, aby dosiahol zahladenie disciplinárnych trestov a splnil tak podmienky v zmysle § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.

Následne 27. februára 2014 znova požiadal o zmenu spôsobu výkonu trestu. Žiadosť vypracoval v dobrej viere, že Slovenská republika je právny štát a platí už spomínané stanovisko najvyššieho súdu.

Uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 32/2014­33 z 27. júna 2014 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014­53 z 9. decembra 2014, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 16. januára 2015, bola žiadosť zamietnutá s tým, že podľa ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon o výkone trestu“) odsúdenému umiestnenému v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho preradením do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, pričom ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred účinnosťou tohto zákona, ak výkon trestu trvá aj po účinnosti tohto zákona.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález: „Po predchádzajúcom dokazovaní Ústavný súd SR zistil porušenie viacerých článkov medzinárodnej zmluvy ­ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách aj Ústavy SR, postupom, konaním, rozhodovaním a rozhodnutím u odporcu v 1. rade a u odporcu v 2. rade. Ústavný súd SR – ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k. 2Nt/32/2014­33 zo dňa 27.6.2014. Ústavný súd SR – ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/170/2014­53 zo dňa 9.12.2014. Ústavný súd SR – prikazuje príslušnému súdu, aby konal vo veci a rešpektoval články Ústavy SR aj medzinárodné zmluvy, ktoré pri predošlých rozhodnutiach porušil. Ústavný súd SR – zistil, že konajúce súdy, t. j. odporca v 1. rade a odporca v 2. rade svojím postupom, konaním a rozhodnutím porušili u žalobcu právo na spravodlivý súdny proces, zákaz retroaktivity, diskriminácie. Zároveň svojím konaním porušili článok 1 Ústavy SR – právny štát, časová pôsobnosť zákona a prísnejšie posúdenie veci. Ústavný súd SR priznal navrhovateľovi ústavnej sťažnosti finančne spravodlivé zadosťučinenie z dôvodu porušenia jeho práv 1.500 EUR (jedentisípäťsto EUR). Navýšená priznaná suma o akúkoľvek daň. Každý odporca jednotlivo je povinný priznanú finančnú čiastku vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia spolu so súdnymi trovami a trovami právneho zastupovania.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Nt 32/2014­33 z 27. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci sťažnostného konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014­53 z 9. decembra 2014. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé. V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Treba osobitne zdôrazniť, že v čase spáchania skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, ako aj v čase, keď nastúpil do výkonu trestu, platný zákon žiadne obmedzenie týkajúce sa možnosti zmeniť spôsob výkonu doživotného trestu odňatia slobody neobsahoval. Bolo to tak do 17. decembra 1993, pretože od uvedeného dňa na základe nového ustanovenia § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu už nebolo možné zmeniť spôsob výkonu trestu u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody.

Za daného stavu, keď retroaktívne použitie ustanovenia § 79 ods. 4 nového zákona o výkone trestu je priamo zakotvené v zákonnom texte (v ustanovení § 104), stanovisko všeobecných súdov treba považovať za súladné so zákonom.

Možno konštatovať, že podstatou právneho názoru sťažovateľa je námietka nesúladu ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľ teda namieta protiústavnosť ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu.

Z ustanovenia čl. 130 ods. 1 ústavy vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (v danom prípade o súlade ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy) môžu podať ústavnému súdu najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, generálny prokurátor, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veci súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako aj Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods.2.

Tak okresný súd, ako aj krajský súd pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa mali možnosť podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade už uvedených právnych predpisov, avšak tak neurobili, keďže podľa všetkého nedospeli k presvedčeniu o nesúlade týchto právnych predpisov. Sťažovateľ sám mohol počas konania dať všeobecným súdom podnet na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, čo však neurobil.