II. ÚS 210/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 210/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Advokátska kancelária, Bezekova 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 23 C 21/2011-484 z 22. septembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 40/2012-642 z 24. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

2.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala včas sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a jej návrhu vyhovieť, dôvodiac tým, že odporca ju koncom augusta 2010 „vyhodil“ z ich rodinného domu a spoločnú domácnosť tak musela opustiť a nasťahovala sa do ich 3-izbového bytu na Ľ ulici, odkiaľ sa chodila starať o ich dve maloleté deti. Poukázala na to, že odporca má niekoľkokrát vyšší príjem ako ona, žije luxusným spôsobom života, chodí na nákladné dovolenky, venuje sa nákladnému športu (hokeju), čo si ona od júla 2010 nemôže z jej príjmu dovoliť. Vytýkala súdu prvého stupňa, že si nesprávne vyložil § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), že mu unikol aj obsah Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách, domácemu násiliu a o boji proti nemu z apríla 2011, ktorý bol prijatý k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien vrátane ekonomickej diskriminácie v súkromnom živote, a jeho rozhodnutie považovala za chaotické a nepreskúmateľné. Bola toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že jej odporca neprispieval od júla 2010 nielen na jej výživu, ale ani na bežný chod spoločnej domácnosti a ani na náklady súvisiace so starostlivosťou o deti, odňal jej motorové vozidlo. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že jej životná úroveň je porovnateľná so životnou úrovňou odporcu, keď ona má mesačný príjem 500 eur a odporca 8 734 eur, z ktorého uhrádza svoje náklady, náklady na bývanie a na výživu a potreby ich dvoch maloletých detí v sume mesačne 2 550 eur, môže si zabezpečovať svoje nadštandardné osobné potreby, zúčastňovať sa drahých dovoleniek, venovať sa nákladnému športu, budovať pre psa drahý koterec, platiť si strážnu službu, šoféra, ktorý vozí deti zo školy, kupovať deťom drahé veci, stravovať sa v reštauráciách a pod., a ona nie je schopná bez pôžičiek uniesť mesačné náklady spojené s bývaním, štúdiom a osobnými výdavkami cca v sume 870 eur, pričom odporca na deti posiela výživné v sume 26 eur mesačne.

Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa každého z manželov, spôsobu ich života. Zhodnotiť treba aj namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú aj určité náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, zabezpečenie vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, s čím môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napr. na regeneráciu. Zákon súdu ukladá povinnosť, aby obligatórne prihliadal na starostlivosť o domácnosť, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o deti. Výkon starostlivosti o domácnosť, deti je naplnením zmyslu Zákona o rodine, ktorý jej priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Pre záver o životnej úrovni manželov sú preto rozhodujúce nielen ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky a osobná starostlivosť

zisku. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť o domácnosť, vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval a zabezpečuje náklady spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj naďalej na nákladoch spojených s užívaním bytu navrhovateľkou.

Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca s deťmi účastníkov a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže námietka navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade tohto konania právne irelevantná.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.»

3. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila v jednom odseku a uviedla, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach síce vykonali v podstate dokazovanie navrhované účastníkmi konania, ale z nepochopiteľných dôvodov svoje rozhodnutia jasne a zrozumiteľne nezdôvodnili ani po skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to má na mysli nielen ustanovenie § 71 zákona o rodine, ale aj Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. O Dohovore Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu sa všeobecné súdy a ani najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky nezmienili v tom zmysle, z akých dôvodov pri svojom rozhodovaní k nemu neprihliadali, resp. z akých dôvodov ho na predmetné konanie nebolo možné aplikovať. Odôvodnenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu sú tým podľa presvedčenia sťažovateľky rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečia, čím obe rozhodnutia spôsobujú právnu neistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky porušili jej právo na súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do jej práva na výživné, ktoré jej podľa jej slov priznáva § 71 ods. 1 zákona o rodine a na ktoré mala na základe vykonaného dokazovania tak pred súdom prvého stupňa, ako aj pred súdom druhého stupňa právny nárok.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález: „Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 22. septembra 2011 pod č. k. 23C 21/2011-484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k. 4Co 40/2012-642.

Rozsudok

Okresného súdu Bratislava IV z 22. septembra 2011 pod č. k. 23C 21/2011 -484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k. 4 Co 40/2012-642 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

III.

A. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu

7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), z čoho vyplýva, že ústavný súd uplatňuje svoju právomoc poskytovať ochranu ústavným právam sťažovateľov pri namietaní ich porušenia len subsidiárne.

7.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

7.2 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje možnosť ústavného súdu uplatniť svoju právomoc proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

8.2 Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v súvislosti so záverom o začatí plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) nielen vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (spravidla ide o rozhodnutie odvolacieho súdu), vychádzajúc z doslovného znenia zákona o ústavnom súde, vyslovil, že tento záver bude akceptovať len vtedy, ak sťažovateľ podá súčasne sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nielen proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu o dovolaní, ktoré dovolací súd odmietol ako neprípustné (m. m. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 505/2014). Rigorózne uplatnenie tejto požiadavky by v prípade sťažovateľky založilo dôvod na odmietnutie tejto časti jeho sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci a uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ústavný súd akceptoval vo veci sťažovateľky zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu aj napriek tomu, že sťažovateľka nenapadla rozhodnutie dovolacieho súdu.

C. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu

9. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je jasne a zrozumiteľne zdôvodnený ani po skutkovej a ani po právnej stránke,

odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu je tým podľa presvedčenia sťažovateľky rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím spôsobuje právnu neistotu sťažovateľky.

10.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.

10.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

10.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).

11.2 Manželské výživné je upravené aj v novom zákone o rodine (ktorým došlo k zrušeniu zákona č. 94/1963 Zb.), konkrétne v § 71.

11.3 Podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

C.3 Závery vo veci samej

12. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie

a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

13. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonom predpísaným procesným postupom (§ 211 a nasl. OSP). Postup krajského súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

13.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

13.2 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení zákona o rodine odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

13.4 Na tomto základe krajský súd následne, aplikujúc teoretické východiská v spojitosti so skutkovým stavom ustáleným v prerokúvanej veci, vyslovil právny názor, že: „Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť o domácnosť, vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval a zabezpečuje náklady spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj naďalej na nákladoch spojených s užívaním bytu navrhovateľkou. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že odporca žije nákladnejším spôsobom života a chodí na dovolenky, na tieto chodí aj s ich spoločnými maloletými deťmi a zvýšené výdavky súvisia aj s jeho charakterom práce. ... Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca s deťmi účastníkov a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže námietka navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade tohto konania právne irelevantná. Navyše v rodinnom dome býva odporca s ich maloletými deťmi, ktoré majú okrem iných potrieb zo strany odporcu zabezpečenú v dome aj potrebu bývania.“ Tieto právne závery nie sú vzhľadom na (i) teoretické východiská a princípy vlastné inštitútu manželského výživného, (ii) dokázaný skutkový stav (t. j. finančnú situáciu manželov a najmä zabezpečovanie starostlivosti o domácnosť a deti, uhrádzanie nákladov manželom sťažovateľky) a (iii) potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci arbitrárne alebo ústavne neudržateľné.