II. ÚS 211/2016

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 22/2014 a jeho uznesením z 27. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti aj z jej prílohy vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudcovia Okresného súdu v Michalovciach (ďalej aj „okresný súd“) JUDr. Gabriel Štefanič, JUDr. Zdenko Švárny, JUDr. Milan Mitterpák, Mgr. Daniela Pristášová, Mgr. Agáta Štefaničová, JUDr. Tatiana Sabadošová, JUDr. Martin Lopuch, JUDr. Stanislav Vojtko, JUDr. Marek Kotora a JUDr. Vladimír Červeňák sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 5 C 39/2014. Krajský súd súčasne prikázal na konanie vec Okresnému súdu Trebišov. Predsedom senátu krajského súdu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, bol JUDr. Peter Tutko.

2.1 Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že všetci sudcovia, ktorí prerokúvajú a rozhodujú občiansko-právne veci, sa vyjadrili, že majú negatívny vzťah k právnemu zástupcovi sťažovateľa (v postavení žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi, pozn.) JUDr. Jurajovi Kusovi, ktorý vo viacerých iných konaniach namietal zaujatosť sudcov okresného súdu, pričom vo viacerých veciach boli vo vzťahu k nemu sudcovia okresného súdu vylúčení z prerokúvania a rozhodovania. Ďalej krajský súd uviedol, že z vyjadrení sudcov okresného súdu vyplýva, že tu existuje ich subjektívna zaujatosť pre vzťah k právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý vznikol z dôvodu podávania sťažností a podnetov na disciplinárne konanie sudcov proti sudcom okresného súdu zo strany právneho zástupcu sťažovateľa.

3.2 Sťažovateľ ďalej uviedol, že v napadnutom uznesení krajský súd okrem iného uvádza, že všetci sudcovia, ktorí pracujú na občiansko-právnom úseku, sa vyjadrili, „že sa cítia vylúčení k právnemu zástupcovi JUDr. Jurajovi Kusovi“ z dôvodu podávania sťažností a podnetov na disciplinárne konanie proti sudcom okresného súdu. Toto tvrdenie krajského súdu sa podľa mienky sťažovateľa nezakladá na pravde a krajský súd si ho pravdepodobne osvojil len z vyjadrení sudcov okresného súdu. Sťažovateľ zdôraznil, že voči sudcom JUDr. Gabrielovi Štefaničovi, PhDr. Mgr. Agáte Štefaničovej, JUDr. Vincentovi Svobodovi, Mgr. Daniele Pristášovej, JUDr. Zdenkovi Švárnemu, JUDr. Igorovi Raganovi, JUDr. Tatiane Sabadošovej, JUDr. Stanislavovi Vojtkovi a JUDr. Marekovi Kotorovi jeho právny zástupca vo svojom mene ani v mene účastníka konania, ktorého zastupoval, nikdy žiadnu sťažnosť nepodal. Preto je podľa sťažovateľa absurdné, aby sa títo sudcovia vyjadrili, „že sa cítia vylúčení k právnemu zástupcovi“ sťažovateľa JUDr. Jurajovi Kusovi.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález: „Základné právo (...) zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1NcC/22/2014- 116 a jeho uznesením zo dňa 27. júna 2014 porušené bolo.

Uznesenie

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1NcC/22/2014-116 zo dňa 27. júna 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť (...) trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa(...)“

6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený

6.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

6.4 Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Zároveň je ústavou garantované základné právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré sa na zákonnej úrovni prejavuje o. i. aj inštitútom miestnej, vecnej a funkčnej príslušnosti (§ 9  § 13 OSP).

6.5 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

6.8 Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

6.9 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

6.12 Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej mali rozhodovať sudcovia, ktorí nemali byť podľa objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčení, resp. ak bola podľa sťažovateľa na tomto základe vec prikázaná nepríslušnému prvostupňovému súdu (z dôvodu sťažovateľovho presvedčenia, že sudcovia inak príslušného okresného súdu nemali byť vylúčení z prerokúvania veci, a teda že nedošlo k naplneniu hypotézy § 12 ods. 1 OSP) a vo veci tak rozhodoval nezákonný sudca, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

6.13 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

6.14 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.