II. ÚS 213/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2016 elektronicky a 12. februára 2016 poštou doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 611/2014 z 26. mája

2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 207/2003 z 26. marca 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 10. februára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v konaní, v ktorom sa žalobcovia (Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., a mesto Košice) voči nemu domáhali vypratania nehnuteľnosti. Sťažovateľ sa zasa vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia sumy 33 193,92 € s prísl. za zhodnotenie nehnuteľnosti, ako aj sumy 400 920 € ako ušlého zisku v dôsledku omeškania žalobcov uzatvoriť nájomnú zmluvu na dobu určitú.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 207/2003-485 z 26. marca 2014 bolo žalobe o vypratanie nehnuteľnosti vyhovené a vzájomná žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 611/2014-516 z 26. mája 2015 bol rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa vypratať nehnuteľnosť, ako aj vo výroku o zamietnutí protižaloby o zaplatenie sumy 33 193,92 € potvrdený a vo výroku o zamietnutí protižaloby o zaplatenie 400 920 € bol zrušený s tým, že v rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ poukázal na to, že v skutočnosti na právne vzťahy účastníkov bolo potrebné aplikovať iné právne normy z dôvodu, že sťažovateľ užíval sporný priestor, ktorý je bytom, a preto konkludentne vznikol nájomný vzťah k bytu. Na túto argumentáciu podľa sťažovateľa všeobecné súdy žiadnym spôsobom nereagovali a v rozpore s vykonaným dokazovaním vydali svojvoľné a nepreskúmateľné rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa došlo aj k svojvoľnému odmietnutiu vykonať dôkaz súdnym znalcom, ktorý by kvalifikovane zodpovedal otázku, ako sa zmenila hodnota nehnuteľnosti po vykonaní investícií zo strany sťažovateľa. Okresný súd bez náležitého odôvodnenia takéto dokazovanie nevykonal a vzájomnú žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľ v podanom odvolaní uvedenú vadu konania namietal, svojvoľný a nepreskúmateľný rozsudok okresného súdu o zamietnutí vzájomnej žaloby o zaplatenie 33 193,92 € potvrdil. Podľa tvrdenia sťažovateľa pritom medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ vykonal investície do nehnuteľnosti a sporná bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila. Sťažovateľ totiž nežiadal zaplatenie sumy 33 193,92 € z titulu vynaložených investícií, ale žiadal o zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota nehnuteľnosti podľa § 667 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa však podľa sťažovateľa stotožnil so svojvoľným záverom okresného súdu o neunesení povinnosti preukázať investície do nehnuteľnosti a námietkou bezdôvodného odmietnutia doplnenia dokazovania sa ani nezaoberal.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 611/2014-516 z 26. mája 2015, ktorý bol podľa rukou písaného dátumu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 10. decembra 2015, vyplýva, že ním krajský súd jednak zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 207/2003-485 z 26. marca 2014 vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľa o 400 920 € a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ale tiež rozsudok potvrdil vo zvyšnom rozsahu, okrem výroku o zastavení konania. Podľa názoru krajského súdu otázka, či sporný priestor je bytom alebo nebytovým priestorom, nemá zásadný význam na rozhodnutie o povinnosti sťažovateľa nehnuteľnosť vypratať. Vychádzajúc zo znenia § 1 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 116/1990 Zb.), tento zákon sa vzťahuje aj na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely, pričom poznámka 1 odkazuje na § 57 ods. 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 41/1964 Zb.“). Vzhľadom na to aj za predpokladu pravdivosti obrany sťažovateľa, že v danom prípade ide o byt, v súvislosti s ktorým dosiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zmene účelu jeho užívania na nebytové účely príslušnými úradmi, na nájom daného priestoru je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. Ak dôvodom na aplikovanie tohto zákona nemôže byť už aj len samotná skutočnosť, že 15. februára 1983 na užívanie sporného priestoru ako nebytového bola uzavretá hospodárska zmluva (čo v spojení s § 57 ods. 2 zákona 41/1964 Zb. predpokladá, že bývalý ONV súhlasil s užívaním sporného priestoru na iné účely ako na bývanie), určite ním je nesporný súhlas s prenajatím sporného priestoru daný mestskou časťou Košice-Staré Mesto rozhodnutím č. 2002/05396-00002 z 28. augusta 2002, a to v súvislosti s prenajatím sporného priestoru na účely prevádzkovania obťahovania gombíkov a plisovania látok, teda s jeho užívaním na nebytové účely. Neprichádza preto do úvahy uzavretie platnej zmluvy o nájme v ústnej forme, prípadne konkludentne, ako to tvrdil sťažovateľ. V zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. totiž zmluva o nájme sporného priestoru pod následkom neplatnosti musí mať písomnú formu a musí obsahovať náležitosti ustanovené v odseku 3, teda dohodu o predmete a účele nájmu, o výške a splatnosti nájomného a o spôsobe jeho platenia. Neopodstatnená je aj námietka sťažovateľa proti zamietnutiu jeho vzájomnej žaloby o 33 193,92 €. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ tento nárok uplatnil z titulu „rekonštrukčných prác a investícií vložených do nebytových priestorov v nehnuteľnosti patriacej žalobcovi“ (pozri jeho podania a vyjadrenia na č. l. 74, 81 a 201 spisu), pričom hoci bol povinný tak urobiť, neoznačil ani dôkazy preukazujúce vynaloženie investícií. Správne preto okresný súd zamietol túto časť protižaloby pre neunesenie dôkaznej povinnosti zo strany sťažovateľa.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie aj využil.

2. Sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 611/2014 z 26. mája 2015, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno sťažovateľovu argumentáciu akceptovať. Krajský súd dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo podľa jeho právneho názoru bolo treba na sporný priestor aplikovať zákon č. 116/1990 Zb.

Sťažovateľ bez toho, aby s argumentáciou krajského súdu konkrétne polemizoval, len vo všeobecnej rovine trvá na tom, že nebolo možné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb. na priestory, ktoré podľa vykonaného dokazovania boli bytovými priestormi. Celkom pritom ignoruje konkrétnu argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej aj keby šlo o bytový priestor, i tak by bolo potrebné právny vzťah posúdiť podľa zákona č. 116/1990 Zb.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že argumentácia krajského súdu nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, na čom nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor. Nebolo úlohou ústavného súdu nahrádzať chýbajúcu konkrétnu protiargumentáciu zo strany sťažovateľa hypotetickými úvahami o tom, čo by bolo možné tejto argumentácii prípadne vytknúť.

Vo vzťahu k výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľa o zaplatenie sumy 33 193,92 € poukazuje sťažovateľ najmä na to, že okresný súd svojvoľne odmietol vykonať znalecké dokazovanie na ustálenie zmeny hodnoty nehnuteľnosti jeho investíciami, hoci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ investície vykonal a sporná bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila.

Ani túto námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú.

Z rozsudku okresného súdu možno zistiť, že nezodpovedá skutočnosti základná premisa sťažovateľa, podľa ktorej medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ investície vykonal. Práve naopak, jeden zo žalobcov vykonanie investícií výslovne poprel s poukazom na to, že sťažovateľ nepredložil v tomto smere žiadne dôkazy. Nešlo teda o nespornú skutočnosť.