II. ÚS 214/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 214/2015­176

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,a , , zastúpeného otcom , ktorou namietajú porušenie ­ základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ­ základných práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení s porušením čl. 33 ods. 1 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie, ­ porušenie práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ­ porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa ­ uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS­472/OISZ­V­2014 zo 16. októbra 2014, ­ uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V ČVS: ORP­681/1­VYS­B5­2014 z 15. decembra 2014, ­ uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky expozitúry Východ ČVS: PPZ­629/NKA­PK­ VY­2014 z 22. decembra 2014, ­ uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V č. k. 1 Pn 902/14/1105­13 z 2. decembra 2014, ­ uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V č. k. 1 Pn 604/14/1105­16 z 20. januára 2015, ­ uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Gn 130/14/1000­32 z 11. februára 2015, a takto

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2015 a 18. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a , , zastúpeného otcom (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) , ktorou namietajú porušenie ­ základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 14 a čl. 41 ods. 1 ústavy, ­ základných práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) v spojení s porušením čl. 33 ods. 1 a čl. 54 charty, ­ porušenie práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ­ porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 4, čl. 5, čl. 18 ods. 1, čl. 24 ods. 3 a čl. 35 Dohovoru o právach dieťaťa ­ uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sekcie kontroly a inšpekčnej služby ČVS: SKIS­472/OISZ­V­2014 zo 16. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie zo 16. októbra 2014“), ­ uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V ČVS: ORP­681/1­VYS­B5­2014 z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 15. decembra 2014“), ­ uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky expozitúry Východ ČVS: PPZ­629/NKA­PK­ VY­2014 z 22. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 22. decembra 2014“), ­ uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 902/14/1105­13 z 2. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 2. decembra 2014“), ­ uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 604/14/1105­16 z 20. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 20. januára 2015“), ­ uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Gn 130/14/1000­32 z 11. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie

z 11. februára 2015“).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sa týka trestného oznámenia sťažovateľa v 1. rade «... zo dňa 15. 05. 2014, ktoré prijal generálny prokurátor SR dňa 20. 05. 2014, ktoré bolo doplnené doplnením zo dňa 14. 09. 2014 a druhým doplnením zo dňa 10. 11. 2014... Predmetné trestné oznámenie sťažovateľa (oznamovateľa a poškodeného) zo dňa 15. 05. 2014 bolo doručené do vlastných rúk generálnemu prokurátorovi SR dňa 20. 05. 2014 z dôvodu trestnej činnosti únosu maloletého dieťaťa , ktorý uskutočnila matka dieťaťa − , a následného zneužívania právomoci verejných činiteľov (menovaných policajtov Obvodného oddelenia PZ Bratislava , sudkyne Okresného súdu Vranov nad Topľou − a ďalších sudcov Okresného súdu Bratislava V, Krajského súdu v Prešove, Najvyššieho súdu SR, ako aj neznámeho páchateľa, resp. sudkyne Okresného súdu Vranov nad Topľou v súčinnosti s vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Bratislava V − ) v súbehu s ďalšími trestnými činmi... Predmetné trestné oznámenie bolo sťažovateľom (oznamovateľom a poškodeným) doplnené doplnením zo dňa 14. 09. 2014 o právne skutočnosti a príslušné dôkazy (príloha č. 14) a doplnením zo dňa 10. 11. 2014 o nové právne skutočnosti a dôkazy (príloha č. 18). Uvedené doplnenia boli doručené rovnako generálnemu prokurátorovi SR. Po podaní predmetného trestného oznámenia sťažovateľa (oznamovateľa a poškodeného) zo dňa 15. 05. 2014, ktoré prijal generálny prokurátor SR, prokurátorka netrestného odboru Generálnej prokuratúry SR − oznámila sťažovateľovi (oznamovateľovi a poškodenému) listom zo dňa 30. 05. 2014, č. VI/3 Gc 196/14/1000­4, postúpenie predmetného trestného oznámenia oznamovateľa zo dňa 15. 05. 2014 trestnému odboru Generálnej prokuratúry SR...

. . smerujúceho proti sudcom Okresného súdu Bratislava V, Okresného súdu Vranov nad Topľou, Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre Bratislava. . .

. . Nasledoval list prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava V − zo dňa 25. 07. 2014, č. 1 Pn 604/14/1105 3, ktorým oznámila sťažovateľovi (oznamovateľovi a poškodenému), „že vaše trestné oznámenie zo dňa 15. 05. 2014, ktoré bolo tunajšej prokuratúre odstúpené z GP SR dňa 17. 07. 2014, v časti týkajúcej sa podozrenia zo spáchania trestného činu únosu, som dnešného dňa odovzdala v zmysle § 198 ods. 1 Tr. Por.

. . K uvedenému preverovaniu zo strany oprávnenej osoby − generálneho prokurátora SR: • vo vzťahu ku ktorému bola porušená supremacía výkonu právomoci orgánu činného v trestnom konaní, ktorú mu udeľuje Trestný poriadok v dôsledku právnej skutočnosti prijatia predmetného trestného oznámenia, nedošlo − opätovne v rozpore so zákonom bolo predmetný podnet, ktorý obsahoval oznámenie trestnej činnosti podriadených prokurátorov v SR listom prokurátora Organizačno kontrolného oddelenia Generálnej prokuratúry SR − zo dňa 11. 08. 2014, č. XV/2 Gn 130/14/100045, (príloha č. 9), ako aj listom prokurátorky Trestného odboru Generálnej prokuratúry SR − zo dňa 13. 08. 2014, č. IV/3 Gn 690/14/1000 10, (príloha č. 10), odstúpený Krajskej prokuratúre v Bratislave. Uvedená sťažnosť sťažovateľa (oznamovateľa a poškodeného), resp. podnet na preskúmanie zákonnosti postupu podriadenej prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava V − , ktorý bol v rozpore so zákonom postúpený na Krajskú prokuratúru v Bratislave, bol následne vybavený neoprávnenou osobou (príslušný bol generálny prokurátor SR, keďže bola porušená jeho supremacía právomoci

K vyčerpaniu dostupných opravných prostriedkov sťažovatelia uvádzajú, že „... sťažovateľ (oznamovateľ a poškodený) podal všetky opravné prostriedky, ktoré mu právny poriadok SR priznáva (proti uzneseniam vyšetrovateľov PZ, vydaným v prvom stupni predmetného trestného konania, podal sťažnosti podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, ktoré sa stali predmetom výkonu právomoci menovaných prokurátorov a boli uzneseniami menovaných prokurátorov v druhom stupni predmetného trestného konania zamietnuté, pričom voči týmto uzneseniam nie je možné už podať opravný prostriedok.“.

K zákonnej podmienke povinného zastúpenia sťažovateľov v zmysle § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ v 1. rade uvádza svoju argumentáciu, podľa ktorej „Ústavný súd SR je sťažovateľovi povinný umožniť výkon práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru a poskytnúť sťažovateľovi právo na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd v rámci ich samoobhajoby sťažovateľom v konaní pred Ústavným súdom SR“. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú právnu analýzu „rozporu § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V doplnení sťažnosti – podaní z 11. marca 2015 doručenom ústavnému súdu 18. marca 2015, v petite sťažovatelia žiadali zrušiť aj „uznesenie vyšetrovateľa PZ – mjr. zo dňa 22. 12. 2014, č. ČVS: PPZ­629/NKA­PK­VY­2014“, ako aj „uznesenie prokurátora Organizačno–kontrolného oddelenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky – zo dňa 11. 02. 2015, č. XV/2 Gn 130/14/1000­32“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

II.1 K namietanému porušeniu označených práv a článkov ústavy, charty, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutými uzneseniami zo 16. októbra 2014, z 15. decembra 2014 a z 22. decembra 2014

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Napadnutým uznesením z 22. decembra 2014 vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru Národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky expozitúry Východ podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie sťažovateľa v 1. rade týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1 Trestného zákona, trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, trestného činu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným činom nátlaku podľa § 192 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktoré mali spáchať v uznesení špecifikovaným spôsobom sudcovia alebo zamestnanci Okresného súdu Vranov nad Topľou, Okresného súdu Bratislava V, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu, odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor generálnej prokuratúry uznesením č. k. XV/2 Gn 130/14/1000­32 z 11. februára 2015 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

Uplatnenie právomoci okresnej prokuratúry a generálnej prokuratúry na základe sťažnosti sťažovateľa v 1. rade podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať napadnuté uznesenia zo 16. októbra 2014, z 15. decembra 2014 a z 22. decembra 2014, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti možno dospieť k záveru, že sa v relevantnej časti týka spôsobu, ako príslušné orgány činné v trestnom konaní rozhodli o trestnom oznámení sťažovateľa v 1. rade proti vyššej súdnej úradníčke Okresného súdu Bratislava V, proti konkrétnemu príslušníkovi Policajného zboru a proti sudcom a zamestnancom citovaných súdov. Napadnuté uznesenia zo 16. októbra 2014, z 15. decembra 2014 a z 22. decembra 2014 preskúmala na základe sťažností sťažovateľa v 1. rade okresná prokuratúra, resp. generálna prokuratúra. O týchto sťažnostiach rozhodli prokurátori okresnej prokuratúry napadnutými uzneseniami 2. decembra 2014 a 20. januára 2015 a prokurátor generálnej prokuratúry z 11. februára 2015.

Z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľov nemožno určiť skutkovú a právnu argumentáciu, ktorá konkrétne smeruje proti napadnutým uzneseniam okresnej prokuratúry z 2. decembra 2014 a z 20. januára 2014 a proti uzneseniu generálnej prokuratúry z 11. februára 2015 a ktorou by uviedli ústavne relevantné výhrady týkajúce sa týchto uznesení. V odôvodnení sťažnosti nemožno identifikovať takú argumentáciu, ktorá by bližšie konkretizovala možnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv a článkov ústavy, charty, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa a napadnutými uzneseniami z 2. decembra 2014 a 20. januára 2015.

Ústavný súd v súlade so svojím ustáleným postupom v obdobných veciach považuje argumentáciu sťažovateľov týkajúcu sa dôvodov nepredloženia splnomocnenia na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za irelevantnú.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).

Ústavný súd napokon dodáva, že ako orgán verejnej moci (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) môže podľa čl. 2 ods. 2 ústavy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, návrh, ktorý spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľov boli dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015