II. ÚS 214/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 214/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Sitárom, Advokátska kancelária SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 705/2014 zo 14. októbra 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 13 C 208/2003 z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Podľa názoru sťažovateľky výrokom o povinnosti vypratať nebytový priestor došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to z dôvodu svojvôle pri aplikácii právnych noriem rozhodných pre posúdenie charakteru prenajatého priestoru. Okresný súd sa v konaní opakovane zaoberal otázkou posúdenia charakteru prenajatého priestoru, k čomu vykonal aj rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru sťažovateľky bolo preukázané, že sporný priestor nie je nebytovým priestorom, ale bytom. Okresný súd potom, čo mal za preukázané, že nejde o nebytový priestor, prestal sa touto otázkou zaoberať, sporný priestor svojvoľne (v rozpore s vykonaným dokazovaním) posúdil ako nebytový a následne aplikoval nesprávne právne normy. Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľka v podanom odvolaní napádala práve svojvoľné posúdenie charakteru spornej nehnuteľnosti, bez ďalšieho nepreskúmateľný a arbitrárny rozsudok okresného súdu potvrdil. Otázka posúdenia charakteru spornej nehnuteľnosti bola podľa sťažovateľky kľúčová pre následnú aplikáciu právnych noriem. Sťažovateľka podľa jej názoru preukázala, že sporný priestor bol daný do užívania ako byt, a taktiež preukázala, že nedošlo k vydaniu kolaudačného rozhodnutia, ktorým by bol sporný priestor daný do užívania ako nebytový priestor. Následne preto nebolo možné aplikovať na právne vzťahy účastníkov konania právne normy týkajúce sa nájmu nebytových priestorov. Z odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky nie je možné zistiť, prečo a na základe akých vykonaných dôkazov považovali za preukázané, že sporný priestor je nebytovým priestorom. V skutočnosti na právne vzťahy účastníkov bolo potrebné podľa sťažovateľky aplikovať iné právne normy z dôvodu, že sťažovateľka užívala sporný priestor, ktorý je bytom, a preto konkludentne vznikol nájomný vzťah k bytu. Na túto argumentáciu sťažovateľky všeobecné súdy žiadnym spôsobom nereagovali a v rozpore s vykonaným dokazovaním vydali svojvoľné a nepreskúmateľné rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky došlo aj k svojvoľnému odmietnutiu vykonať dôkaz súdnym znalcom, ktorý by kvalifikovane zodpovedal otázku, ako sa zmenila hodnota nehnuteľnosti po vykonaní investícií zo strany sťažovateľky. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd bez náležitého odôvodnenia takéto dokazovanie nevykonal a vzájomnú žalobu sťažovateľky zamietol. Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľka v podanom odvolaní uvedenú vadu konania namietala, svojvoľný a nepreskúmateľný rozsudok okresného súdu o zamietnutí vzájomnej žaloby o zaplatenie 132 775,68 € potvrdil. Pritom medzi účastníkmi konania podľa sťažovateľky nebolo sporné, že sťažovateľka vykonala investície do nehnuteľnosti, a spornou bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila. Sťažovateľka totiž nežiadala o zaplatenie sumy 132 775,68 € z titulu vynaložených investícií, ale žiadala o zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota nehnuteľnosti podľa § 667 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa však podľa sťažovateľky stotožnil so svojvoľným záverom okresného súdu o neunesení povinnosti preukázať investície do nehnuteľnosti a námietkou bezdôvodného odmietnutia doplnenia dokazovania sa ani nezaoberal.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 705/2014-317 zo 14. októbra 2015, ktorý bol podľa rukou písaného dátumu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 10. decembra 2015, vyplýva, že ním krajský súd jednak zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 208/2003-284 z 26. marca 2014 vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľky o 400 920 € a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ale tiež rozsudok potvrdil vo zvyšnom rozsahu, okrem výroku o zastavení konania. Podľa názoru krajského súdu otázka, či sporný priestor je bytom alebo nebytovým priestorom, nemá zásadný význam na rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky priestor

zmluvy o nájme sporného priestoru v ústnej forme, prípadne konkludentne, tak ako argumentovala sťažovateľka, pretože podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. zmluva o nájme sporného priestoru pod následkom neplatnosti musí mať písomnú formu a musí obsahovať náležitosti ustanovené v odseku 3 tohto zákonného ustanovenia, teda dohodu o predmete a účele nájmu, o výške a splatnosti nájomného a o spôsobe jeho platenia. Na zdôraznenie správnosti výroku o vyprataní treba poukázať na prejednávaciu zásadu, podľa ktorej je vecou sporových strán tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne

konania. Dôkazné bremeno postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať) zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná. Na základe uvedeného treba konštatovať, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o ňou tvrdenej skutočnosti, že sporný priestor má charakter bytového priestoru. Preto za daného

o 132 775,68 €. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľka tento nárok uplatnila z titulu investícií vložených do nebytového priestoru vlastnícky patriaceho jednému zo žalobcov (mestu Košice), ako to vyplýva z jej podania na č. l. 78. Sťažovateľka na svoje tvrdenia neoznačila žiadne dôkazy, preto správne okresný súd jej vzájomnú žalobu v tejto časti zamietol pre neunesenie dôkazného bremena (§ 120 a nasl.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 208/2003 z 26. marca 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vo vzťahu k výroku o povinnosti sťažovateľky vypratať nebytové priestory táto poukazuje na svojvôľu pri aplikácii právnych noriem v otázke posúdenia charakteru prenajatého priestoru, ktorý treba podľa nej považovať za bytový, a na ktorý preto nebolo možné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb. Z odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov nie je podľa nej možné zistiť, prečo a na základe akých dôkazov považovali súdy sporný priestor za nebytový priestor.

Za daného stavu zaťažovalo sťažovateľku dôkazné bremeno vykonanie investícií preukázať. Takéto dokazovanie však sťažovateľka nenavrhla vykonať, resp. takéto dôkazy nepredložila. Požadovala iba vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie zhodnotenia nehnuteľnosti vykonanými investíciami, hoci takýto dôkaz logicky prichádzal do úvahy len potom, čo by najprv preukázala samotné uskutočnenie tvrdených investícií. I tu preto platí, že úvahy krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016