II. ÚS 218/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 218/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 7/2012 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 705­0210000003­GC09/09 zo 16. marca 2009 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) rozhodla o odhláške sťažovateľa zo systému povinného nemocenského a dôchodkového poistenia tak, že mu nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení k 31. decembru 2007. Označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne napadol sťažovateľ odvolaním.

O odvolaní sťažovateľa rozhodla Sociálna poisťovňa – ústredie rozhodnutím č. 322­3744­GC­09/2009 zo 6. augusta 2009 (ďalej len „druhostupňové správne rozhodnutie“) tak, že prvostupňové správne rozhodnutie čiastočne zmenila tak, že sťažovateľovi nezaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie k 31. januáru 2007, a vo zvyšnej časti prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila.

Právoplatné rozhodnutia správnych orgánov napadol sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva, o ktorej na prvom stupni rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 S 201/2009 z 8. júla 2011 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 4 S 201/2009 z 18. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že ju zamietol.

8 a dospel k záveru, že žalovaná pri rozhodovaní vo veci postupovala v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Podľa názoru súdu vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 citovaného zákona. Žalobca nebol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, preto musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Advokát ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby, je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (Osvedčenie č. 4308), je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je obchodná spoločnosť. Táto spoločnosť ako právnická osoba, za ktorú koná advokát ako konateľ, je naďalej nositeľom oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje aj oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

12 násobok vymeriavacieho základu vypočítaného podľa § 138 ods. 9 cit. zákona, nespĺňal podmienky na odhlásenie z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 31. 12. 2007, preto správne žalovaný rozhodol, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 31. 12. 2007 nezaniklo. Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne

Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: «Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol zapísaný do zoznamu advokátov, vedeného Slovenskou advokátskou komorou, dňom 1. januára 2006 a od 1. júla

odhlášku z poistenia na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne dňa 4. januára 2008. Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 1. januára 2008 vykonáva činnosť advokáta ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa § 14 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade neboli splnené podmienky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

oprávnenie. Zákonodarca rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení). Vzhľadom na uvedené je irelevantné potvrdenie SAK o zániku oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická

správy. Oprávnenie SAK vydávať potvrdenie podľa § 12 zákona o advokácii (§ 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii) naviac vzniklo až od 1. októbra 2009, nie je preto relevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. augusta 2009 o trvaní poistenia

Oprávnenie na vykonávanie advokácie je viazané na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona o sociálnom poistení) rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Účasť advokáta v spoločnosti s ručením obmedzeným je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti advokáta. Právny názor krajského i odvolacieho súdu je v súlade s právnym názorom

14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012 22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012 13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.»

Sťažovateľ formuluje tiež výhrady k spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadal s aktuálnou judikatúrou ústavného súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «Nálezy ústavného súdu, ktoré predstavujú jeho najaktuálnejšiu rozhodovaciu prax... priamo reflektujú na existenciu rozhodnutia R 66/2012 so závermi o ďalšej neudržateľnosti právnej argumentácie stojacej za rozhodnutím R 66/2012. Túto skutočnosť však Porušovateľ nielenže nijako nezohľadnil, ale dokonca absolútne odignoroval. V tejto súvislosti si dovolím citovať relevantnú časť odôvodnenia Rozsudku, podľa ktorej „(p)okiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na to, že nálezy sp. zn. II. ÚS 63/2012 a II. ÚS 426/2012 sú ojedinelé v rozhodovacej praxi ústavného súdu. Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. I. ÚS 93/2012­14 z 29. februára 2012, sp. zn. III. ÚS 426/2012­22 z 12. septembra 2012 a IV. ÚS 103/2012­13 z 1. marca 2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.». Sťažovateľ ďalej namieta neudržateľnosť formálneho nazerania najvyššieho súdu na existenciu oprávnenia poskytovať právne služby u advokáta, ktorý mení spôsob výkonu advokácie a porovnáva ho s právnym postavením advokáta, ktorému bol pozastavený výkon advokácie. Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že ako advokát – fyzická osoba od 1. januára 2008 nedosahuje žiadny príjem, čo napokon vyplýva aj z potvrdenia Slovenskej advokátskej komory, ktoré predložil Sociálnej poisťovni.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Sžso/7/2012 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 04. 2013, č. k.: 9 Sžso/7/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ zakladá argumentáciu o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku neriadil právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v nálezoch sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 (ďalej aj „odchylné rozhodnutia ústavného súdu“), ktorými ústavný súd rozhodol o porušení základných práv iných sťažovateľov, pričom z odôvodnenia označených nálezov vyplýva záver, že zmena spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na jej výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa je ústavný súd nútený akceptovať jeho námietku, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vo vzťahu ku kľúčovému problému, ktorý nastoľuje vo svojej sťažnosti, t. j. k otázke, či zmena spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má (alebo nemá) za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia, nie je jednotná, čo vyvoláva stav právnej neistoty, ktorý je žiaduce čo najskôr odstrániť.

Z uvedeného vyplýva, že nejednotnosť do judikatúry ústavného súdu bola vnesená jeho II. senátom prostredníctvom nálezov označených v sťažnosti sťažovateľa. V dôsledku tejto skutočnosti a v záujme napraviť svoje pochybenie II. senát ústavného súdu (konajúci v už inom zložení) prerušil konanie v obdobnej právnej veci sťažovateľa R. K. vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 a predložil v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných názorov senátov ústavného súdu s cieľom prelomiť dosiaľ prevládajúcu judikatúru ústavného súdu k predmetnej otázke založenej na závere, že z ústavného hľadiska je akceptovateľný právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. 1/2015 zo 4. marca 2015 návrh II. senátu ústavného súdu zamietlo.

Na tomto základe II. senát ústavného súdu, akceptujúc prevládajúcu judikatúru senátov ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 335/2013 v náleze z 26. marca 2015 rozhodol, že základné právo sťažovateľa R. K. na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli. V tejto línii judikatúry je potrebné v záujme právnej istoty postupovať aj vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za nevyhnutné v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa zdôrazniť, že nálezy sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 predstavovali ojedinelé vybočenie z inak stabilizovanej judikatúry senátov ústavného súdu k predmetnej problematike, ktorú je žiaduce akceptovať aj v posudzovanej veci.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie reálne mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní vo veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.