II. ÚS 219/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta

Komárna, a. s., E. B. Lukáča 25, Komárno (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 118/2013 a jeho rozsudkom z 1. júla 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 40/2012 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 1537/2012 z 10. januára 2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 1449/2004 z 27. októbra 2004 o pridelení nenávratného finančného príspevku sťažovateľke.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 40/2012 z 22. mája 2013 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného z 10. januára 2012 a v odôvodnení vyslovil právny názor „plne korešpondujúci právnym názorom sťažovateľky“.

Najvyšší súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 118/2013 z 1. júla 2014 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil, avšak vyslovil pre žalovaný orgán verejnej správy právny názor, ktorý podľa sťažovateľky „nekorešpondoval výroku“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru «v správnom súdnictve nie je dôležitý len výrok súdneho rozhodnutia, ale i právny názor, ktorý vysloví súd v tomto rozhodnutí. Tento právny názor bude musieť v správnom súdnictve orgán verejnej správy dôsledne rešpektovať. V danom prípade sa však napadnutým rozhodnutím formálne vyhovelo sťažovateľke (t. j. zrušilo sa napadnuté rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky), avšak vyslovil sa právny názor, že ďalšie správne konanie má byť zastavené, lebo sa jedná o súkromnoprávny vzťah. Takéto rozhodnutie inter alia znamená, že výrok napadnutého rozhodnutia je v zásadnom rozpore s jeho odôvodnením. Ak sa v napadnutom rozhodnutí vyslovil právny názor, že sa jedná o súkromnoprávny vzťah (a nie vzťah verejnoprávny), a že správne konanie o odňatí nenávratného finančného príspevku sa má „ďalej“ zastaviť (keďže právomoc rozhodovať o odňatí nenávratného finančného príspevku prináleží civilným súdom), tak takémuto právnemu názoru mal korešpondovať výrok, ktorým sa malo konanie o preskúmaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy zastaviť podľa § 250d ods. 3 O. s. p.».

Sťažovateľka považuje právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého «vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejnoprávnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a potom sa „mení“ na súkromnoprávny», za zjavne arbitrárny a neodôvodnený a „navyše úplne odporuje doterajším rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v tejto veci (Uznesenie NS SR spis. zn. 8 Sžnč/5/2011­108 zo dňa 24. 11. 2011 a Uznesenie NS SR, spis. zn. 6 Sžp 1/2009 zo dňa 29. 04. 2010)».

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľka poukazuje «i na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu ČR, a to na Rozsudok NSS zo dňa 07. 11. 2013, spis. zn. 9AfS/38/2013 uverejnenom v časopise Soudni rozhledy 7­8/2014 v zmysle ktorého platí, že „Zmluva o poskytnutí dotácie je verejnoprávnou zmluvou... a krátenie výšky dotácie alebo jej úplne odňatie sa môže vykonať len v administratívnom konaní“.».

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo. 2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 01. 07. 2014 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke... do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže vykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia hrozí to, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky bude ďalej konať v súlade s právnym názorom vyslovenom v napadnutom rozhodnutí a vydá rozhodnutie o zastavení konania, ktoré bude musieť sťažovateľka napadnúť v správnom súdnictve“.

„Senát najvyššieho súdu 3S považuje za potrebné zdôrazniť, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutia, ktoré považuje za logické vzhľadom na zistený skutkový a právny stav vo veci a tvrdenia sťažovateľa považuje za zavádzajúce a účelové. Senát 3S sa v napadnutom rozsudku sp. značka 3 Sžf/118/2013, v jeho dôvodoch, podrobne vysporiadal s odvolacími dôvodmi prezentovanými žalovaným, ktorý vo veci podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a potvrdil predmetný prvostupňový rozsudok, ktorým bolo zrušené žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, čím fakticky bolo vyhovené žalobcovi (sťažovateľovi v tejto veci).

min. 2 zo dňa 27. 10. 2004, v odôvodnení ktorého uviedol, že žalovaný bol povinný po vrátení veci krajským súdom opätovne vo veci konať a rozhodnúť, keďže iným spôsobom nebolo možné dosiahnuť zásah do právnych účinkov rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie NFP. Následne na to bolo dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004

konanie. Najvyšší súd uvedené závery senátu 8S prevzal a doplnil ich tak, že predmetom a účelom súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy nebolo určiť, ani rozhodnúť o spôsobe samotného rozhodnutia správneho orgánu. Vysloviť právny názor vo veci je možné až v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

silou. V prípade, že vec by pripúšťala rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS 15/98). Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že by mu v preskúmavanom konaní podľa piatej časti druhej hlavy O. s. p., nebola poskytnutá príslušná súdna ochrana. Najvyšší súd je nesporne toho názoru, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/118/2013 zo dňa 1. júla 2014 dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa a potvrdením zrušujúceho rozsudku krajského súdu, bolo vyhovené jeho žalobe. Zaoberal sa všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a dal na ne odpoveď.

Za danej skutkovej a právnej situácie, keďže vec teoreticky mohla i pripúšťať rôzny výklad, tak najvyšší súd ako orgán aplikujúci právo, bol v tejto konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad. Je nesporné, že predmetom súdneho prieskumu v režime piatej hlavy O. s. p. nie sú nároky vyplývajúce zo záväzkových vzťahov ani posúdenie otázky platnosti odstúpenia od zmluvy, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpení od zmluvy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd navrhuje sťažnosť sťažovateľa odmietnuť.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to predovšetkým pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate založená na tvrdení, že „napadnutým rozhodnutím sa síce formálne vyhovelo sťažovateľke, avšak z materiálneho hľadiska sa sofistikovaným spôsobom zasiahlo do práv sťažovateľky, že bola pozbavená reálneho práva na súdnu ochranu v správnom súdnictve, keďže sa vyslovil právny názor, že správne súdy nie sú povolané riešiť otázku odňatia NFP.“.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol: «Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 27. 10. 2004 bolo vydané rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004 min. 2 o schválení žiadosti o NFP z operačného programu základná infraštruktúra, priorita 2 environmentálna infraštruktúra, ktorým bola schválená žiadosť žalobcu s názvom „Hurbanovo rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Žalobcovi bol na základe zmluvy o poskytnutí NFP č. 004/2.1/2004, poskytnutý NFP v celkovej výške 37.978.150,

rozšírenie kanalizácie, stoky A, B, C“. Dôvodom bolo porušenie zmluvnej povinnosti v čl. IX ods. 5, podľa ktorého: „Prijímateľ je povinný pri získavaní výrobkov, zariadení, služieb a iných vecí ponúkaných na trhu a určených na predaj, stavebných prác a s nimi súvisiacich dodávateľských prác potrebných na zhotovenie stavby, finančných služieb, právnych služieb, remeselných služieb a ďalších služieb a výkonov financovaných z prostriedkov získaných na základe tejto zmluvy postupovať podľa zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní.“ Ministerstvo životného prostredia ako poskytovateľ pomoci odstúpil od Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 004/2.1/2004 v znení Dodatku č. 1 k Zmluve č. 004/2.1/2004 zo dňa 15. 11. 2005 v súlade s čl. XIV ods. 1.

05. 11. 2007, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 1449/2004 min. 2 je preskúmateľné v správnom súdnictve, keďže nemožno vylúčiť jeho možný dosah na práva a právom chránené záujmy žalobcu. Následne na to Krajský súd v Bratislave vydal rozsudok č. k. 2 S 55/08 166 zo dňa 08. 12. 2010, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. 1698/2007 min. zo dňa 05. 11. 2007 z dôvodu nepreskúmateľnosti správneho rozhodnutia. V odôvodnení však okrem iného uviedol, že samotné napadnuté rozhodnutie, ako aj jeho zrušenie súdom má nulový dopad na práva a povinnosti žalobcu a nijakým spôsobom sa nedotýka ani odstúpenia žalovaného od zmluvy. Podmienkou pre odstúpenie ministerstva od zmluvy nebolo vydanie rozhodnutia v správnom konaní, ale pre možnosť odstúpenia od zmluvy postačovalo porušenie povinnosti žalobou uvedenej v čl. IX ods. 5 Zmluvy a toto porušenie mal žalovaný preukázané jednak vykonanou finančnou kontrolou vlastnými zamestnancami, ktorej výsledky sú uvedené v správe o výsledku finančnej kontroly č. ORK

min. 2 zo dňa 27. 10. 2004. . . Následne na to bolo dňa 10. 01. 2012 vydané rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie ministra životného prostredia č. 1449/2004 min. 2 zo dňa 27. 10. 2004 o schválení žiadosti žalobcu o nenávratný finančný príspevok.

Najvyšší súd postupoval v napadnutom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá v § 247 a nasl. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade nebolo posúdenie otázky platnosti odstúpenia žalovaného od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na základe skutočnosti predpokladanej v jej čl. IX ods. 5, či rozhodovanie o nárokoch zmluvných strán vznikajúcich po odstúpení od zmluvy, ale zákonnosť jeho rozhodnutia o zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia z 27. októbra 2004 o schválení žiadosti sťažovateľky o nenávratný finančný príspevok. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že po preskúmaní veci „sa nestotožnil s názorom krajského súdu k otázke uloženia administratívnej sankcie. Správny orgán žalobcovi neukladá žiadnu pokutu ani iný druh sankcie, ale len využíva oprávnenie vyplývajúce z čl. IX ods. 5 a čl. XII ods. 1 predmetnej Zmluvy“.

Poukazujúc na ustanovenie § 14 ods. 8 zákona č. 528/2008 Z. z., podľa názoru najvyššieho súdu, bolo potrebné predmetné administratívne konanie po vydaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/55/2008­166 zo dňa 08. 12. 2010 ako i uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžnč/5/2011­108 zo dňa 24. 11. 2011, len zastaviť. Uvedené správne konštatoval už Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku č. k. 2 S/55/2008­166 zo dňa 08. 12. 2010, ktorý uviedol, že povinnosť žalobcu vrátiť príspevok za daného stavu veci nevyplýva z napadnutého rozhodnutia, ale môže byť len dôsledkom odstúpenia žalovaného od obchodnej zmluvy (za predpokladu platného odstúpenia). Samozrejme právo žalovaného požadovať vrátenie finančných prostriedkov môže nastať i v iných zákonných prípadoch napr. § 28 a nasl. zákona č.. 528/2008 Z. z. Okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí NFP nadobudol vzťah medzi žalobcom a žalovaným súkromnoprávny charakter a prípadné nároky z neho je možné uplatňovať v civilnom konaní a nie prostredníctvom správneho súdnictva.“

Ústavný súd považuje pre záver o ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podstatné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, podľa ktorého vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejnoprávnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromnoprávny charakter.

Rovnako ústavný súd nemôže prisvedčiť námietke sťažovateľky o inom právnom posúdení veci, než ktoré pre vyhovenie jej žalobe použil prvostupňový súd [že „v danom prípade bol žalovaný oprávnený postupovať podľa § 14 ods. 10 zákona č. 528/2008 Z. z... iba v odôvodnenom prípade, ktorý však z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, keďže neexistuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu o porušení zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov... žalobcom, pričom rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP sa odvoláva práve na odstúpenie od zmluvy, avšak odstúpiť od zmluvy bolo možné len v prípade porušenia zákona č. 523/2003 Z. z., preto bolo nutné vychádzať z toho, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom... Rovnako námietku, týkajúcu sa výrokovej časti napadnutého rozhodnutia krajský súd považoval za dôvodnú, keďže neobsahovala skutok, na základe ktorého žalovaný pristúpil k predmetnej administratívnej sankcií (vychádzajúc zo skoršieho názoru najvyššieho súdu, že zrušenie rozhodnutia o schválení žiadosti o NFP je svojou podstatou sankciou)“]. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k prijatiu odlišných právnych dôvodov, ale smerujúcich k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutím na platnú judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 146/09, III. ÚS 351/08) považovať za situáciu, ktorá by mohla v zhode s tvrdením sťažovateľky viesť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015