II. ÚS 2/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD., Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 71/2014 z 28. januára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“) o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 S 242/2013. Centrum sťažovateľovi rozhodnutím sp. zn. 8370/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. decembra 2013“) nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že „nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“). Sťažovateľ podal 27. decembra 2013 proti rozhodnutiu centra zo 4. decembra 2013 odvolanie v súlade s § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec bola vrátená centru na ďalšie konanie a sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania.

Podľa sťažovateľa „V danom prípade mal správny orgán za preukázané zo svojej predchádzajúcej činnosti, že sťažovateľ spĺňa podmienky materiálnej núdze... Táto okolnosť nebola sťažovateľom v odvolaní žiadnym spôsobom namietaná. Napriek tomu, prvostupňový súd nad rámec podaného odvolania skúmal, a to dokonca vykonaním dokazovania, ktoré je v správnom súdnictve výnimočné a môže k nemu dôjsť výlučne za účelom preskúmania napadnutého správneho rozhodnutia (viď napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 So/112/2010 zo dňa 11. 01. 2011) nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní, či boli splnené podmienky materiálnej núdze sťažovateľa, ktoré neboli medzi účastníkmi konania sporné. ... Správny súd má zákonom uloženú povinnosť preskúmavať napadnuté rozhodnutie len v rozsahu dôvodov, ktoré určí žalobca vo svojom odvolaní proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu v zmysle § 246c Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. To neplatí výlučne v zákonom ustanovených prípadoch v zmysle § 264c Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 212 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, inak by konal v rozpore so základnou zásadou iudex ne eat petita partium.“.

V súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 34/2010 z 24. marca 2011 v obdobnej veci a uzatvára, že keďže vo svojom odvolaní žiadal o zrušenie rozhodnutia správneho orgánu na základe nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, krajský súd konal nedôvodne a nad rámec svojej právomoci, keď skúmal, či sťažovateľ ako žiadateľ spĺňa podmienky materiálnej núdze. Navyše sa krajský súd odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu centra zo 4. decembra 2013 podľa sťažovateľa nezaoberal vôbec, a preto porušil jeho právo na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi prednesenými účastníkom konania.

Z dôvodu nezákonnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 odvolanie, a to aj napriek tomu, že podľa jeho poučenia bolo odvolanie neprípustné. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 ako neprípustné podľa § 250s druhej vety v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP vo vzťahu k výroku týkajúcemu sa veci samej. Výrok o náhrade trov konania obsiahnutý v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 však zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd sa teda vôbec nezaoberal zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú sťažovateľ v odvolaní namietal a „ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie § 250s druhá veta Občianskeho súdneho poriadku neumožnilo. Je v rozpore s medzinárodnou právnou úpravou, predovšetkým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ak účastník konania nemá priznaný účinný prostriedok nápravy a to s poukazom na jeho čl. 13...“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ tiež argumentuje, že zákon síce nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade, ak bolo rozhodnutie súdu vydané na základe § 250j ods. 3 OSP, avšak najvyšší súd prelomil tento právny názor svojou judikatúrou, podľa ktorej je dôvodom zrušenia rozhodnutia všeobecného súdu vydaného podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku odňatie možnosti účastníka konať pred súdom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Sp/119/2013-24 zo dňa 27. 06. 2014 alebo (alternatívne) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha. V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentuje identifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým mali byť porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, čo sťažuje vymedzenie predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v rámci svojich námietok poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k výroku týkajúcemu sa veci samej odmietol ako neprípustné podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b a c) OSP, pričom výrok o náhrade trov konania obsiahnutý v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Podľa sťažovateľa sa tak najvyšší súd vôbec nezaoberal zákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú v odvolaní namietal a „ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov“.

Sťažovateľ svoj názor o prípustnosti odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodňuje aj s poukazom na právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho uznesení sp. zn. 3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013 a v tejto súvislosti vyslovuje záver, že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu predstavuje zásah do princípu právnej istoty a spôsobuje porušenie jeho práva na ochranu pred diskrimináciou, keďže všeobecný súd inému subjektu ochranu nad rámec zákona priznal, avšak v jeho prípade tak odmietol urobiť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva pre ústavný súd aj úloha posúdiť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnutie centra zo 4. decembra 2013 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec bola vrátená centru na ďalšie konanie odmietnuté, sa okrem iného uvádza:

Výrok

rozsudku súdu, ako najvýznamnejšia časť rozhodnutia súdu, v zmysle § 159 ods.2 O. s. p. sa stáva záväzným voči účastníkom konania a všetky orgány. Pokiaľ prvostupňový súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bude povinnosťou žalovaného správneho orgánu sa žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie právnej pomoci opätovne zaoberať, na základe zadovážených dôkazov posúdiť jej dôvodnosť a vo veci opätovne rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia náležité uviesť dôvody, na základe ktorých rozhodol, tak, aby rozhodnutie bolo jasné, určité a zrozumiteľné nielen pre navrhovateľa ako účastníka konania, ale aj pre laickú i právnu verejnosť. Zákonodarca v právnej norme ust. § 250s O. s. p. ustanovuje prípustnosť odvolania tak, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, a tiež proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu z

súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 201 O. s. p. Pokiaľ prvostupňový súd napadnutým rozhodnutím zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyhovel v celom rozsahu opravnému prostriedku navrhovateľa, keďže v petite opravného prostriedku navrhovateľ žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a v dôvodoch opravného prostriedku ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zdôraznil jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej podľa § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1, písm. b/, c/ O. s. p.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené, pričom skutkové a právne závery, na ktorých je založené, nemožno považovať za také, ktoré by popierali podstatu a zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem v predmetnej veci. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09, II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné také súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V posudzovanej veci sťažovateľa však o takýto prípad zjavne nejde.

Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku; konanie súdu v správnom súdnictve má špecifickú právnu úpravu obsiahnutú práve v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pričom správny súd môže na otázky, ktoré nie sú v piatej časti upravené primerane, použiť ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ide o pravidlo vyjadrujúce vzťah špeciálnych ustanovení (piata časť) k všeobecným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (prvá, tretia a štvrtá časť), z ktorého vyplýva, že na konanie v správnom súdnictve sa môžu primerane použiť všeobecné ustanovenia tohto procesného kódexu (prvá časť), ako aj ustanovenia pre konanie na prvom stupni a pre opravné prostriedky (tretia a štvrtá časť).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj rozdielnym prístupom všeobecných súdov k rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v časti I tohto uznesenia citované rozhodnutie najvyššieho súdu, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu (vo výroku v merite veci, ktorú sťažovateľ napáda) nadobudol právoplatnosť 24. júla 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. apríla 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.