II. ÚS 221/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 221/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 389/2014 z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne a neodôvodnené, keďže odvolací súd „potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania, ktorým priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vyjadrenie zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05. 2014. V prvom rade má sťažovateľ za to, že Krajský súd v Košiciach, ako aj Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, nesprávne rozhodli o trovách konania, keď neaplikovali na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150 O. s. p., pričom krajský súd nedal sťažovateľovi vo svojom napadnutom uznesení ani odpoveď, prečo v danej veci neaplikoval ustanovenie § 150 O. s. p., čím v danej časti je jeho napadnuté

uznesenie

nepreskúmateľné.“.

Prvostupňový súd a druhostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadli na samotné okolnosti daného prípadu, hlavne na tú okolnosť, že žalovaný uzatvoril so sťažovateľom zmluvu o pôžičke, pričom ju aj podpísal, a že súhlasil s tým, ako uviedol prvotne bez právneho zástupcu aj do zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 01. 2012 vo veci 5 C/97/2011, že peňažné prostriedky budú poukázané sťažovateľom na účet druhého dlžníka a to pána . Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému nesprávne potvrdil.“.

Za nesprávny považuje sťažovateľ aj výrok napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania v sume 45,50 €, a to z dôvodu, že „žalovanému nemali byť vôbec priznané trovy prvostupňového konania, ako aj z dôvodu, že o trovách konania mali prvostupňový a druhostupňový súd rozhodnúť v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150 O. s. p. Na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves, č. k. 2 C/1/2012­43, zo dňa 07. 08. 2014, resp. jeho II. výroku, a uznesenia Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014­60, zo dňa 25. 11. 2014, sťažovateľ vyplatil žalovanému ako náhradu trov konania sumu 428,32 EUR a 45,50 EUR t. j. v celkovú sumu 473,82 €, v dôsledku čoho sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými finančnými čiastkami, resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014­60, zo dňa 25. 11. 2014, bolo porušené.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Argumentácia, ktorou sťažovateľ odôvodňuje svoje tvrdenie, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je založená na námietkach, v zmysle ktorých je napadnuté

uznesenie

krajského súdu arbitrárne a neodôvodnené, keďže krajský súd ­ aplikoval pri rozhodovaní nesprávne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a v tejto súvislosti sťažovateľovi nedal odpoveď na otázku, z akých dôvodov nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 OSP, ­ neprihliadal na iné konanie vedené okresným súdom na totožnom skutkovom základe a medzi totožnými účastníkmi, v rámci ktorého bola žalovanému priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, a to aj za „prevzatie veci a už vykonanú prípravu“.

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08). Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej.

V prospech už naznačeného záveru ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza: „... pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, ktoré bolo zastavené, vychádza súd rozhodujúci o trovách zastaveného konania zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu (zavinenie v zmysle § 146 ods. 2 O. s. p.) je nutné usudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Kritérium procesného zavinenia sa tu posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana zobrala návrh na začatie konania späť. V danom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 8. 11. 2011 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.750 eur titulom vrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť so žalovaným dňa 24. 11. 2010. Uznesením zo dňa 27. marca 2012 č. k. 2 C/1/2012­28 súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 5 C/97/2011 s odôvodnením, že sa týka tých istých účastníkov konania a ich nárokov založených na tom istom skutkovom základe. Konanie sp. zn. 5 C/97/2011 bolo právoplatne skončené dňa 1. 4. 2014. Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 2. 5. 2014 žalobca zobral návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť. Z uvedeného možno vyvodiť, že v posudzovanej veci prvostupňový súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z citovaného ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. a v situácii, ak konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom, ktorý tento svoj procesný úkon neodôvodnil, dospel k správnemu záveru, že zastavenie konania zavinil žalobca a správne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému. Nedôvodná je napokon i námietka žalobcu o neúčelnosti vynaložených trov žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo, ako v danom prípade, procesná obrana proti tvrdenému nároku. Účelom náhrady trov konania v konaní pred súdom je totiž poskytnúť účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. V posudzovanej veci súd prvého stupňa ako účelné trovy žalovaného vyhodnotil 3 úkony právnej služby jeho právneho zástupcu, a to prípravu a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie vo veci zo dňa 27. 2. 2012 a dňa 16. 5. 2014.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie § 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou účelnosti vynaložených trov konania (s prihliadnutím na iné konanie vedené okresným súdom na totožnom skutkovom základe a medzi totožnými účastníkmi). Berúc do úvahy už uvádzanú relevantnú judikatúru týkajúcu sa náhrady trov konania (zásada zavinenia), ústavný súd dospel k záveru, že názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu jeho procesného úkonu spočívajúceho v späťvzatí žaloby, ktoré však neodôvodnil, je ústavne udržateľný, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa.

Nad rámec sťažnosti ústavný súd dodáva, že bolo bez právneho dôvodu bližšie sa zaoberať sťažovateľovou námietkou nesprávnosti výroku napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania v sume 45,50 €, keďže nesprávnosť tohto výroku argumentačne prepája s nesprávnou aplikáciou § 146 ods. 2 OSP, ktorú však ústavný súd vyhodnotil ako ústavne udržateľnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu