II. ÚS 222/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013, ktorou žiadal vydať tento nález: „Právo sťažovateľa ­ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ­ na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ­ na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/15/2012 zo dňa 27. 2. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ v žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného doručenej krajskému súdu 28. februára 2011 poukázal na to, že skorší platobný výmer správcu dane na predpis rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac január 2002 v sume 1 926,29 € č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006 napadol odvolaním, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. I/223/12657­77383/2007/992517­r z 12. októbra 2007 tak, že jeho odvolanie zamietol, avšak po tom, čo krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 109/2007­119 z 2. septembra 2009 jeho žalobu zamietol, najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/223/12657­77383/2007/992517­r z 12. októbra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v tomto rozsudku vyslovil, že postupom riaditeľa správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal správca dane, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonali zamestnanci iného daňového úradu, hoci zamestnanci správcu dane neboli z daňového konania vylúčení. Takýto postup bol v rozpore s § 3 a § 24 zákona o správe daní. Sťažovateľ zdôraznil, že správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku), avšak pri vydávaní napadnutého rozhodnutia sa žalovaný týmto názorom neriadil. Ďalej sťažovateľ v žalobe uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, v zmysle ktorého napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala so sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti nevykonávala u sťažovateľa takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za vykonanie daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa sa žalovaný týmito tvrdeniami snaží vyhnúť následkom nezákonne vykonávanej daňovej kontroly. Sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009, v zmysle ktorého ak účastník daňovej kontroly spochybnil nezaujatosť všetkých zamestnancov správcu dane, nemal správca dane na výber ako ďalej postupovať – bol povinný postupovať v zmysle zákona o správe daní, o námietke rozhodnúť, a nie tento zákonom predpísaný postup obísť tým, že bez rozhodnutia o námietke zaujatosti sa všetci zamestnanci správcu dane fakticky vylúčia z konania a nahradia sa zamestnancami iného orgánu podriadeného tomu istému vyššiemu orgánu, a to bez zmeny miestnej príslušnosti.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 26/2011­76 z 28. decembra 2011 podal odvolanie žalovaný a s poukazom na to, že krajský súd vec po právnej i skutkovej stránke posúdil nesprávne, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobu sťažovateľa zamietnuť. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sťažovateľ neumožnil vykonanie daňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2000, február – december 2001 a január 2002, preto bola daň určená za tieto zdaňovacie obdobia na základe pomôcok. Vykonaním kontroly na základe žiadosti riaditeľa správcu dane boli poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I. Pokiaľ krajský súd vychádzal z nálezu ústavného súdu z 10. decembra 2009 a s jeho argumentáciou sa stotožnil, vychádzal z predpokladu, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane a že daňové kontroly boli u sťažovateľa vykonané. Ako však vyplýva z obsahu administratívneho spisu, sťažovateľ námietku zaujatosti voči všetkým zamestnancom správcu dane nepodal. Preto nešlo ani o formálne obídenie rozhodovania o zaujatosti zamestnancov správcu dane zmenou miestnej príslušnosti, ako to predpokladá názor ústavného súdu. Pokiaľ riaditeľ správcu dane požiadal žalovaného, aby vykonaním daňových kontrol boli poverení zamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad, takýto postup neoznačil za nezákonný ani ústavný súd a ani najvyšší súd. Podľa názoru žalovaného daňová kontrola bola začatá, avšak nebola nikdy u sťažovateľa fakticky vykonávaná. Pri začatí daňovej kontroly dňom uvedeným v písomnom oznámení o jej začatí navyše konali zamestnanci správcu dane. Samotný výkon daňovej kontroly vyžaduje súčinnosť daňového subjektu tak, ako mu je uložená zákonom. Sťažovateľ však potrebnú súčinnosť neposkytol, daňové doklady nepredložil, preto mu daň bola určená podľa pomôcok. Ak nebola daňová kontrola fakticky vykonávaná vôbec, nemohli ju vykonať ani zamestnanci nepríslušného daňového úradu a nemohla byť vykonaná ani nezákonne. Žalovaný poukázal i na to, že daňová kontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku, ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu. O daňovej povinnosti sa rozhoduje vo vyrubovacom konaní (t. j. v daňovom konaní) vydaním platobného výmeru.

Sťažovateľ v sťažnosti na porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 najprv poukázal na skoršie rozhodnutia vydané žalovaným, krajským súdom, najvyšším súdom (najmä rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007) a ústavným súdom (najmä nález sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009) týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnoty u sťažovateľa a následne vydaných platobných výmerov, odcitoval dotknuté zákonné ustanovenia zákona o správe daní (§ 1 ods. 1, § 15 a § 25a), zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení do 31. decembra 2001 (§ 2, § 4) a porušenie svojich označených základných práv odôvodnil tým, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 je nedostatočne odôvodnený, arbitrárny a svojvoľný.

k výkonu kontroly zamestnancami iného než miestne príslušného daňového úradu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007 zaoberajúceho sa lehotou, v ktorej je správca dane povinný daňovú kontrolu vykonať).

najvyššieho súdu. Hoci sťažovateľ nespochybňuje záver, podľa ktorého právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu vydanom v konaní o individuálnej sťažnosti je záväzný iba pre dané individuálne konanie, ktoré rozhodovaniu ústavného súdu predchádzalo, jeho nerešpektovanie v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 je prejavom svojvôle, pretože tento nález bol vydaný vo vzťahu k rovnakej kontrole, aká bola i základom prerokúvanej veci najvyšším súdom; najvyššiemu súdu nepatrí hodnotiť právne názory ústavného súdu. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 je za tejto situácie nepredvídateľným rozhodnutím porušujúcim legitímne očakávania sťažovateľa a je v rozpore s požiadavkou právnej istoty. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 nie je dostatočne odôvodnený, je to tak z dôvodu, že sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou najmä v jeho

Nesprávnosť tohto názoru vyplýva aj z toho, že je v rozpore so skoršou judikatúrou najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Sž doV 1/10). Zákonným predpokladom na určenie dane podľa pomôcok je to, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, pričom takýto dôsledok je možný len v situácii, ak daňová kontrola nebola nezákonná.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje najmä na tie časti namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie január 2002, čo v konečnom dôsledku spôsobilo nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

II. ÚS 159/2011 19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú.

r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny. Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane – daňového úradu Košice V podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.

Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len

východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“.

Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového materiálu zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“ Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011 19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu. Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverovaní

14 zo 4. septembra 2008, č. k. I. ÚS 192/08 27 zo 4. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08 24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010 28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011

žalovaného č. I/223/12657 77383/2007/992517 r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36933/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2002.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného postupovať v súlade s právnymi východiskami ustálenými ústavným súdom. Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a z obsahu vyjadrenia žalovania k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku

žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane. Avšak v kontexte: so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, s povinnosťami kontrolovaného subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi

3 Sžf 74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009 a 3 Sžf 2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú pre neho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona

argumentáciou žalobcu bolo tvrdenie, že ako súdny exekútor nie je spôsobilý byť daňovým subjektom pre daň z pridanej hodnoty, a teda ani platiteľom DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 5 Sž o KS/79/2005 a sp. zn. 4 Sž

pričom prípadne procesné pochybenia správcu dane by nemohli mať vplyv na zákonnosť postupu zisťovania predmetnej daňovej povinnosti. S prihliadnutím na prvotnú argumentáciu žalobcu ohľadne jeho statusu zdaniteľnej osoby podľa zákona o DPH sa ponúka indícia úmyslu žalobcu, obzvlášť vo svetle žalobcom podávaných početných i bezdôvodných procesných námietok v priebehu zisťovania jeho daňových povinností na DPH, a síce, dosiahnuť márne uplynutie objektívnej zákonnej lehoty na vyrubenie predmetnej dane.

Ústavný súd sa z obsahu namietaného rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd považuje dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu, za zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z relevantných procesných noriem. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho vlastných myšlienkových postupoch a hodnoteniach a sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o právnom význame (nedostatkov) postupu pri kreovaní kontrolnej skupiny a jeho vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj o právnom význame trvania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, po ktorej sťažovateľ (podľa jeho názoru) nemal povinnosť poskytovať správcovi dane súčinnosť.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa neriadil nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009, aj sám sťažovateľ uznáva, že týmto nálezom ústavného súdu nebol najvyšší súd v tejto viazaný. Ak najvyšší súd sám formuloval svoje právne závery odlišné od (niektorých) záverov (už prv) vyslovených súdmi (na ktoré poukazoval sťažovateľ), tieto svoje závery najvyšší súd dostatočne objasnil a uviedol, z akých dôvodov a akým postupom k nim dospel (aj s poukazom na konkrétnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu s označením jednotlivých rozhodnutí a poukazom na ich vzájomnú previazanosť). Osobitne sa takto najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 zaoberal i obsahom skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 128/2009 z 8. apríla 2010 a argumentačne sa s ním vysporiadal. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutím najvyššieho súdu rozsudku sp. zn. 2 Sžf 15/2012 z 27. februára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty.

V rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 383/2014­17 z 9. júla 2014 poukázal ústavný súd (okrem iného aj) na to, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 bol vyslovený záväzný právny názor, podľa ktorého zákonný postup predpokladá, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu musí byť najprv rozhodnuté a len potom (v prípade vylúčenia všetkých zamestnancov) prichádza do úvahy, aby konal iný daňový úrad. Po tomto náleze ústavného súdu opätovne vo veci konal najvyšší súd, ktorý v súlade s právnym názorom ústavného súdu v rozsudku sp. zn. 5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 vyslovil názor, podľa ktorého treba najprv zo skutkového hľadiska bezpečne zistiť, či sťažovateľ naozaj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu uplatnil, lebo iba po preukázaní tejto skutočnosti možno aplikovať záväzný právny názor vyslovený ústavným súdom. Ako vyplynulo z ďalšieho priebehu konania po vrátení veci najvyšším súdom, okolnosť, že sťažovateľ podal námietku zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu, sa nepreukázala. Za daného skutkového stavu nemožno preto z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009 vyvodiť sťažovateľom prezentovaný názor. Naopak, možno však dospieť k záveru, že v konečnom dôsledku vo svetle výsledkov následného dokazovania vykonaného v rámci správneho konania po náleze ústavného súdu nebola potvrdená podstata sťažnosti, teda to tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom tým, že o námietke zaujatosti všetkých zamestnancov daňového úradu nebolo rozhodnuté a bez takéhoto rozhodnutia vykonávali daňovú kontrolu zamestnanci iného daňového úradu. Preto ani nebolo možné aplikovať na vec právne závery nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08­61 z 10. decembra 2009.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite žiadal, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto základného práva sťažovateľ videl najmä v tom, že daňové kontroly uňho nevykonávali zamestnanci daňovej správy zaradení na Daňovom úrade Košice V, ale zamestnanci organizačne zaradení na inom, miestne nepríslušnom daňovom úrade.

Na základe takejto konštrukcie ústavný súd konštatuje podmienenosť vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovením porušenia základného práva na súdnu ochranu. Keďže však pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, neprichádzalo by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti do úvahy ani prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc zo samotného obsahu sťažnosti, ako aj zo skutkových zistení vyplývajúcich z k sťažnosti pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods. 2 ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľovi totiž nebolo rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.