II. ÚS 222/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 222/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave, Záhradnícka 25, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s. r. o., Doležalova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Jovankovič, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Er 1647/2014 a jeho uzneseniami sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 a sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod. sp. zn. 62 Er 1647/2014 v procesnom postavení povinného. Sťažovateľ podal včas námietky proti exekúcii, v ktorých uviedol: „... oprávnená svojim konaním opätovne zmarila vykonanie prác uložených exekučným titulom. Povinný uviedol, že už listom z 19. septembra 2014 žiadal oprávnenú o sprístupnenie predmetného bytu za účelom započatia s prácami, pričom ich termín stanovil na 22. september 2014 o 9.00 hod. Začatie týchto prác však bolo zo strany oprávnenej zmarené, napriek predchádzajúcim žiadostiam o súčinnosť, byt nebol pripravený na výkon prác v stanovenom rozsahu. Povinný tak ani opakovane nemohol s rekonštrukčnými prácami začať. Povinný následne navrhol, aby si oprávnená zabezpečila vykonanie prác sama, na náklady vlastníka bytu t.j. sťažovateľa, po odsúhlasení cenovej ponuky, pričom oprávnená navrhnutý spôsob vykonania prác neodmietla. Žiadne cenové ponuky však povinnému doručené na prerokovanie a schválenie neboli, byt nie je doposiaľ vyprataný a pripravený na vykonávanie prác v zmysle rozsudku. Povinný nemá kľúče od predmetného bytu a nemôže do neho bez súhlasu a súčinnosti oprávnenej vstúpiť. K vykonaniu predmetných prác v zmysle exekučného titulu tak doposiaľ nedošlo z dôvodu ignorovania požiadaviek zhotoviteľov a povinného oprávnenou, ako aj neposkytnutím ani minimálnej súčinnosti zo strany oprávnenej. Uvedený skutkový a právny stav preukazuje skutočnosť, že sťažovateľ sa dlhodobo sústavne a od samého začiatku snaží splniť rozsudkom mu uloženú povinnosť, čo však bez poskytnutia súčinnosti oprávnenej - vypratania bytu a umožnenia vstupu do bytu, nie je možné. Podľa povinného oprávnená podala návrh na exekúciu účelovo a v rozpore so zákonom... Vzhľadom na uvedené povinný žiadal, aby súd vytýčil pojednávanie za účelom ustálenia skutkového stavu a po vykonanom dokazovaní námietkam vyhovel, exekúciu zastavil a priznal mu náhradu trov konania.“

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 03. 2015 (správne má byť z 26. októbra 2015, pozn.) spis. zn. 62 Er/1647/2014-95 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 296,44 € (á 139,83 € za 2 úkony právnej služby: príprava a prevzatie právneho zastúpenia, a písomné podanie na súd + režijný paušál vo výške 8,39 €).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 vydal vyšší súdny úradník a ide o rozhodnutie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, v zmysle citovanej právnej normy (§ 374 ods. 4 posledná veta OSP) došlo k zrušeniu označeného uznesenia „ex offo“ už samotným podaním odvolania oprávnenou osobou v zákonom ustanovenej lehote. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie“ v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 122 ods. 1 OSP súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z ustálenej justičnej praxe, ústavný súd konštatuje, že exekučný súd rozhoduje o námietkach proti exekúcii spravidla bez nariadenia pojednávania. Exekučný poriadok neustanovuje povinnosť exekučného súdu prerokovať vec na pojednávaní v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, a preto je na úvahe sudcu, či v okolnostiach posudzovanej veci v súlade s § 122 ods. 1 OSP vykoná dokazovanie na pojednávaní. V súlade so zásadou hospodárnosti konania dochádza k nariadeniu pojednávania iba v prípade, ak nie sú splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v jeho tvrdení o „nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“ uznesenia okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015 ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho

Ak by jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na exekúciu. Procesné skutočnosti sú okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku procesných

Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Povinný nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré uviedol v námietkach a ktoré sú ustanovené v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, to znamená je povinný preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Povinný v námietkach netvrdil, že po vzniku exekučného titulu nastali i okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo že nastali skutočnosti, ktoré bránia je

od bytu. Oprávnená naopak tvrdí, že byt vypratala v potrebnom rozsahu a podmienky požadované povinným považuje za šikanózne. Medzi účastníkmi exekučného konania je teda sporný rozsah vypratania bytu tak, aby vymáhaná povinnosť mohla byť splnená. Napriek tomu, že účastníci konania predložili súdu viaceré listiny, smerujúce k plneniu vymáhanej povinnosti, súd nepovažuje za preukázanú oprávnenosť požiadavky povinného vypratať byt obývaný navrhovateľkou v celom rozsahu s tým následkom, že v opačnom prípade je z jeho strany nemožné splniť vymáhanú povinnosť - nič mu napríklad nebránilo vymeniť vchodové dvere alebo prehnitú podlahu. Za takejto situácie, keď povinný ani neprejavil reálnu snahu vykonať rekonštrukciu v rozsahu v akom je/bol byt vyprataný súd obranu povinného vyhodnotil ako nedôvodnú. K námietke povinného, že oprávnená neodmietla jeho návrh, aby si zabezpečila vykonanie prác sama na jeho náklady súd uvádza, že takýmto konaním nedošlo zo strany oprávnenej k porušeniu žiadnej jej povinnosti a ani k zmene vymáhanej povinnosti - mlčanie resp. nečinnosť oprávnenej nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za jej súhlas.

Z uvedeného dôvodu súd ani túto námietku povinného nevyhodnotil ako dôvodnú. K námietke povinného, že oprávnenej ponúkol „náhradný“ byt, ktorý je zrekonštruovaný, súd uvádza, že z tejto ponuky povinného nie je zrejmé, či náklady na ponúknutý náhradný byt sú porovnateľné s nákladmi na byt obývaný oprávnenou, prečo je ponuka nájmu na 1 rok, keď vymáhaná povinnosť má byť uskutočnená v lehote 60 dní a ako sa povinný hodlá vysporiadať s oprávnenou vo vzťahu k nájmu rekonštruovaného

V záverečnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015 okresný súd uvádza: „Exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný. Súd nezistil žiaden zo zákonom ustanovených dôvodov v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorý nastal po vzniku exekučného titulu a ktorý by spôsobil zánik vymáhaného nároku alebo bráni jeho vymáhateľnosti, ani dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Z uvedeného dôvodu súd námietky povinného proti exekúcii zamietol tak, ako je vo výrokovej časti uznesenia uvedené.“

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016