II. ÚS 225/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 225/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 83/2014 a jeho uznesením zo 7. januára 2015 a takto

rozhodol:

V sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Uznesením zo dňa 01.10.2014 mi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin Nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Tr.z. Dňa 02.10.2014 bol Okresnému súdu Levice podaný návrh na moje vzatie do väzby, pričom o tomto návrhu bolo rozhodnuté Uznesením sp. zn.: 4Tp 12/2014 zo dňa 03.10.2014 tak, že som bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Proti predmetnému uzneseniu som podal sťažnosť. Uznesením sp. zn.: 4Tpo/64/2014 zo dňa 14.10.2014 Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že moju sťažnosť zamieta. Dňa 14.11.2014 som podal žiadosť o prepustenie na slobodu a o tejto rozhodol Okresný súd Uznesením sp. zn.: 4Tp/12/2014 zo dňa 15.12.2014 tak, že návrh na prepustenie z väzby na slobodu zamieta, ponuku dôveryhodných osôb na prevzatie záruky za ďalšie správanie neprijíma a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamieta. Proti vyššie citovanému uzneseniu som podal sťažnosť, ktorá bola písomne odôvodnená dňa 18.12.2014, pričom v predmetnej sťažnosti som namietal spornosť skutkových zistení týkajúcich sa obdobia, počas ktorého som sa mal dopúšťať trestnej činnosti a súdom konštatovanej mojej závislosti na návykových látkach. Tento rozpor medzi skutkovými zisteniami a odôvodnením, resp. nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Sťažovateľ bol toho názoru, že napriek závažnosti zločinu, za ktorý je stíhaný, nemožno hovoriť o tom, že by v danej veci bolo opodstatnené zdĺhavé zabezpečenie dôkazov, a že jeho právo ako obvineného v prípravnom konaní bolo porušované nečinnosťou alebo nesprávnou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Ďalej v sťažnosti poukazoval na zmysel a účel väzby a na skutočnosť, že krajský súd sa nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania väzby v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní, pretože len vyhodnotil nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní ako postup, ktorý nemožno považovať za prieťahy. Sťažovateľ zdôraznil, že ku dňu podania sťažnosti ubehlo od vznesenia obvinenia 111 kalendárnych dní, počas ktorých orgán činný v trestnom konaní vykonával procesné úkony len 2. novembra 2014 a 11. decembra 2014 formou výsluchu svedkov. Takéto konanie orgánov činných v trestnom konaní zakladá podľa jeho názoru porušenie zásady prednostného a urýchleného vybavenia trestnej veci a vykazuje znaky prieťahov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre vedené pod spisovou značkou 4Tpo/83/2014­162 zo dňa 07.01.2015 porušené. 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000,­ € (slovom tisíc eur), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. ...“

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom (v danom prípade okresný súd, orgány činné v trestnom konaní) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). V zmysle uvedeného ústavný súd vec posudzoval.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 83/2014, ktorým krajský súd zamietol jeho sťažnosť (v namietanom konaní obvineného) podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania väzby v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní, pretože len vyhodnotil nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní ako postup, ktorý nemožno považovať za prieťahy. Vzhľadom na to, že ku dňu podania jeho sťažnosti ubehlo od vznesenia obvinenia 111 kalendárnych dní, počas ktorých boli vykonané procesné úkony len v priebehu dvoch dní, bol toho názoru, že v danom prípade došlo k markantnému porušeniu zásady prednostného a urýchleného vybavenia jeho väzobnej veci. Podľa názoru sťažovateľa pri posudzovaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie prispel k neodôvodnenému predĺženiu času konania aj okresný súd, ktorý postúpil jeho žiadosť o prepustenie z väzby na vyjadrenie k prokurátorovi, čím došlo k zbytočnému oddialeniu rozhodnutia okresného súdu, ku ktorému došlo až 15. decembra 2014.

podozrenia. Pokiaľ ide o druhú z materiálnych podmienok, u obvineného sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu, že tento by v prípade prepustenia na slobodu, pokračoval v páchaní trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý.

mesiacov od vznesenia obvinenia obvinenému . Pokiaľ ide o návrh obvineného na nahradeniu účelu jeho väzby prevzatím záruky za ďalšie správanie obvineného, krajský súd opätovne pripomína, že v prípade obvineného ide o stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.

Krajský súd zotrváva na svojom závere, že v prípade obvineného ani okolnosti spáchania skutku a ani jeho osoba existenciu výnimočných okolností neodôvodňujú. V tejto súvislosti treba uviesť, že obvinený sa mal trestnej činnosti dopúšťať pomerne dlhé obdobie, ide o trestný čin pomerne vysokej miery závažnosti, keď mal distribuovať psychotropné látky širšiemu okruhu osôb za finančnú

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že o žiadosti o prepustenie na slobodu zo 14. novembra 2014 bolo okresným súdom rozhodnuté 15. decembra 2014, pričom po podaní sťažnosti sťažovateľom 18. decembra 2014 bol spis zaslaný na nadriadený krajský súd príslušný na rozhodnutie o sťažnosti. Krajský súd sťažnosť dostal 30. decembra 2014 a o sťažnosti rozhodol 7. januára 2015. Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd o sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu rozhodol v primeranej lehote a v jeho konaní nedošlo k žiadnym prieťahom, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť väzby sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podanú z dôvodu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec petitu sťažnosti ústavný súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor okresného súdu nevyhovel a pre ktoré sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa. Právny záver, ktorý krajský súd v napadnutom uznesení prijal, vyplýval z popísaného skutkového stavu a bol odôvodnený v súlade s požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia.