II. ÚS 228/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 228/2026-49

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , , , , , , , , , , a , , , zastúpených JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s. r. o., Kováčska 28, Košice, proti postupu a rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/18/2023 z 30. januára 2024 a postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/84/2024 z 18. novembra 2025 a o návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2026 domáhajú vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 (prvej a druhej vety) a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú napadnuté uznesenie a napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Samostatnou súčasťou sťažnosti je aj návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy.

Okresný súd Košice II rozsudkom č. k. 26C/14/2020-255 z 12. októbra 2022 žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol pre premlčanie. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že park Anička je verejná zeleň, a preto nie je možné aplikovať zákon č. 66/2009 Z. z. Uzavrel, že je potrebné primerane aplikovať tento zákon aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň, ak verejná zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. Poukázal na to, že súčasťou parku na pozemkoch vo vlastníctve žalobcov sú spevnené plochy (chodníky) a plochy slúžiace športovým aktivitám, tenisové kurty a cyklotrasy. Žalovaný teda užíva cudziu vec na základe zákonného vecného bremena ako vlastník verejnej zelene, ktorá je inžinierskou stavbou v zmysle § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona na cudzom pozemku vo verejnom záujme, a nie bez právneho dôvodu. K otázke odplatnosti za zriadené zákonné vecné bremeno uviedol, že je zásadne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa

5. Sťažovatelia, nespokojní s napadnutým rozsudkom krajského súdu, podali dovolanie, ktorého prípustnosť založili na tvrdenej existencii vady podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v rámci ktorého formulovali viaceré

II. Argumentácia sťažovateľov

b) arbitrárnosťou napadnutého rozsudku, pretože neobsahuje odôvodnenie odchýlenia sa od právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v náleze sp. zn. PL. ÚS 42/2015, podľa ktorého jednorazová odplata za zriadenie vecného bremena nie je primeranou odplatou podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, a preto by mala mať opakujúci charakter; c) následkami súdmi prijatého právneho názoru o jednorazovej odplate za vecné bremeno, ktorými sú najmä porušenie vlastníckeho práva sťažovateľov a neochota žalovaného vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom pod jeho stavbami a neexistencia žiadneho právneho prostriedku na donútenie mesta k usporiadaniu vlastníckych vzťahov; d) výkladom o jednorazovej odplate zo strany súdov, ktorým sa popiera zmysel prijatej právnej úpravy, ktorým je usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, s tým, že ak by zákonodarca chcel zriadiť vecné bremeno s jednorazovou odplatou, tak by to zakotvil priamo

Zriadenie vecného bremena zákonom, teda obmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom je tak v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy a judikatúrou ústavného súdu, o čom svedčí judikatúra ústavného súdu, s čím sa krajský súd nevysporiadal; f) absenciou zakotvenia poskytnutia primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v zákone č. 66/2009 Z. z. v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy, čoho následkom je faktické odňatie vlastníckeho práva sťažovateľov (resp. faktické vyvlastnenie); g) neprípustnosťou a nelogickosťou argumentácie súdov o premlčaní práva od účinnosti zákona, keďže premlčacia doba nároku na jednorazovú odplatu za užívanie nehnuteľnosti nemôže začať plynúť skôr, ako sa žalobca dozvedel o tom, že má nárok len na jednorazovú odplatu, pričom sťažovatelia sa o tomto prvýkrát dozvedeli až z napadnutého rozsudku krajského súdu v tomto konaní [s odkazom aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 74258/01)].

samosprávy. Je výslovne na vôli obcí a samosprávnych krajov, či pristúpia k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom a kedy. 8. Súdy priznávali do roku 2009 vlastníkom pozemkov vydanie bezdôvodného obohatenia, po roku 2009 (do roku 2020) opakujúcu sa náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva.

12. Vyjadrenie krajského súdu sp. zn. 1SprV/281/2026 z 27. apríla 2026 bolo ústavnému súdu doručené 4. mája 2026 spolu s dotknutým súdnym spisom. Krajský súd vo svojom vyjadrení poukázal na to, že potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít. V ďalšom vyjadril presvedčenie, že posudzovanie vecnej (ne)správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v kompetencii predsedu súdu, preto mu neprináleží vyjadrovať sa k tvrdenej nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu. Odkázal však na pripojené vyjadrenie sudkyne spravodajkyne, ktorá v podstatnom uviedla, že správnosti záverov napadnutého rozhodnutia nasvedčuje aj tá skutočnosť, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté. Rozhodnutie krajského súdu vychádzalo z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom v čase rozhodovania neboli vydané žiadne rozhodnutia najvyššieho súdu ani ústavného súdu, ktoré by spochybňovali správnosť uvedených záverov o jednorazovej náhrade a o jej premlčaní. Až do rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 369/2025 z 24. septembra 2025 aj najvyšší súd jednotne judikoval, že náhrada za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je jednorazová a premlčiava sa v trojročnej premlčacej dobe počítanej od účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.

III.2. Vyjadrenie zúčastnenej osoby:

13. Zúčastnená osoba svoje právo vyjadriť sa k prijatej sťažnosti využila. Vo vyjadrení z 21. apríla 2026 v podstatnom uviedla, že nesúhlasí s podanou sťažnosťou a závery napádaného rozsudku považuje v celom rozsahu za správne a súladné s aktuálnou ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Nestotožňuje sa zo závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze sp. zn. II. ÚS 369/2025 z 24. septembra 2025, že dôvodom na zmenu doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe má byť len skutočnosť, že od účinnosti predmetného zákona uplynulo obdobie viac ako 16 rokov. V závere navrhla, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

15. Po roku 1989 prešli do pôsobnosti územnej samosprávy právomoci v oblasti pozemných komunikácií, základného a stredného školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí a pod. Keďže v slovenskom právnom poriadku platí, že stavba nie je súčasťou pozemku, v nie málo prípadoch sú pozemky pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva vyšších územných celkov a obcí, vo vlastníctve súkromných osôb. Zákon č. 66/2009 Z. z. mal s ohľadom na uvedené umožniť usporiadanie vlastníctva k takýmto pozemkom v rámci pozemkových úprav. 16. Ustanovenie § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. zakotvuje vo verejnom záujme a v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. Krajský súd rozhodoval v napadnutom konaní o nároku sťažovateľov na náhradu za takto vzniknuté vecné bremeno. 17. Zásadnou otázkou, ktorú museli súdy ako prvú vyriešiť, bolo, či sťažovateľom náhrada sťažovateľom patrí, a ak, tak či im patrí jednorazová náhrada alebo opakovaná. 18. Nejde pritom o otázku, ktorá je na ústavnom súde riešená prvýkrát – samotná právna úprava náhrady za zákonné vecné bremeno bola niekoľkokrát predmetom konania pred ústavným súdom na základe návrhu všeobecného súdu (napríklad PL. ÚS 7/2022, PL. ÚS 1/2020, PL. ÚS 24/2020 a PL. ÚS 16/2021, naposledy PL. ÚS 12/2025). Návrhy všeobecných súdov v týchto veciach však neboli (až na jednu výnimku – PL. ÚS 35/2015, pozn.) predmetom meritórneho posúdenia ústavným súdom, ale boli odmietnuté. 19. Sťažovatelia špecificky poukazovali na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015, kde ústavný súd posudzoval súlad ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s ústavou aj medzinárodnými normami. Práve v tomto náleze sa ustálil výklad, podľa ktorého z ústavnoprávneho pohľadu ochrany vlastníckeho práva a primeranosti jeho obmedzenia musí patriť vlastníkovi pozemku náhrada – to platí aj v posudzovanej veci bez ohľadu na to, že zákon č. 66/2009 Z. z. o náhrade za vecné bremeno nič nehovorí.

. . a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. nebol dosiahnutý jeho účel.

21. Tieto závery ústavného súdu je potrebné vnímať ako impulz pre všeobecné súdy na úvahu o charaktere náhrady za vecné bremená zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. ako jednorazovej alebo opakovanej, a to v kontexte naplnenia účelu zákona č. 66/2009 Z. z., ku ktorému pristupuje faktor plynutia času (PLz. ÚS 1/2026).

sťažnosti boli ústavným súdom opakovane odmietnuté, čím posilňoval v tom čase panujúci stav právnej istoty o jednorazovej povahe náhrady za vecné bremená zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z. V situácii úplného mlčania zákona o tom, či za zriadené vecné bremená náhrada patrí alebo nepatrí, a ak patrí, či je jednorazová alebo opakujúca sa, tvorila predmetná právna istota integrálnu súčasť obsahovej náplne základných práv a slobôd nielen žalujúcich strán (vlastníci pozemkov) dotknutej druhovej skupiny civilných sporov, ale aj žalovaných obcí, miest, prípadne vyšších územných celkov (vlastníci stavieb). Až uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2025 z 28. mája 2025 ústavný súd vniesol do prostredia stabilizovanej praxe náznak zmeny v uvažovaní o povahe predmetnej náhrady. Táto doktrína sa však všeobecnými súdmi i ústavným súdom musí uplatňovať tak, aby bola šetrená právna istota, legitímne očakávania, i materiálna rovnosť dotknutých nositeľov základných práv a slobôd. 24.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2026

Peter Molnár predseda senátu