II. ÚS 232/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 232/2016-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., Mierová 64, Humenné, zastúpenej advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn. 1 Cob 244/2005 z 15. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011, 7 Ncb 4/2011 z 26. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., o d m i e t a .

Odôvodnenie:

Proti rozsudku okresného súdu z 15. februára 2011 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cob 65/2011-733 7 Ncb 4/2011-733 z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú riadne odôvodnené a zároveň sú arbitrárne.

Sťažovateľ v týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza: «V odvolaní žalobca poukázal hlavne na tieto skutočnosti: Súd prvého stupňa náležitým spôsobom nevykonal dôkazy ktoré odporca súdu predložil v zmysle ust. § 122 a násl./ O. s. p., tieto dôkazy vôbec nehodnotil tak ako mu to ukladá ust. § 132 a násl./ O. s. p. a vôbec sa súd neoboznámil s týmito dôkazmi a s týmito dôkazmi súd neoboznámil ani žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r. A preto náležite súd I. stupňa v tejto veci nezistil riadne a úplne skutkový stav veci na základe dôkazov predložených žalobcom. Takže súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal dôkazy predložené odporcom a tak nesprávne rozhodol. I keď povinnosťou súdu I. stupňa v tejto veci bolo podľa ust. § 132/ O. s. p. starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci, čo súd I. stupňa v tejto veci neurobil a toto ust. § 132/ O. s. p. vôbec nerešpektoval. ... Teda v danom prípade podľa ust. § 205 ods. 2, písm. a/ O. s. p. v konaní došlo postupom súdu k vadám uvedeným v ust. § 221, ods. 1, písm. f/ O. s. p. − totiž žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. ... Konkrétne konajúci súd sa vôbec nezaoberal a neoboznámil sa s listinnými dôkazmi ktoré súdu predložil žalobca počas súdneho konania na súde I. stupňa a tieto na pojednávaní vôbec neprečítal a neoboznámil sa s nimi a ani s nimi neoboznámil žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r., takže pri rozhodovaní ich nebral vôbec do úvahy, ako to vyplýva z právnej vety odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde o týchto dôkazoch predložených žalobcom nie je žiadna zmienka. ... Totiž odporca tvrdí, že v danom prípade nie je rozhodujúca skutočnosť, teda je irelevantná otázka či žalobca bol uvedený na jednej listine ako účastník právneho vzťahu založeného obchodnou zmluvou z 01. 08. 2004. Lebo podstatnou skutočnosťou je tá skutočnosť, že žalovaný v 3/r. uzavrel dňa 01. 08. 2004 rovnaké čo do znenia ich obsahu − teda rovnaké obchodné zmluvy tak so žalobcom, ako aj so žalovanými v 1/r. a v 2/r. ... Žalobca skutočnosťami uvedenými v časti I. až V. svojej žaloby preukázal a preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom určení v tejto veci v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., t. j. na určení neplatnosti rozšírenia obchodnej zmluvy, uzavretej dňa 01. 08. 2004 ku ktorému došlo dňa 01. 04. 2005 medzi žalovaným v 1/r. na jednej strane a medzi žalovaným v 3/r. na strane druhej, nakoľko bez takéhoto požadovaného určenia, ako to žalobca v tejto žalobe požaduje by bolo postavenie žalobcu v tejto veci veľmi neisté... Žalobca ďalej taktiež preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom určení v tejto veci v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., aj tým, t. j. tvrdením, že bez takéhoto určenia by bolo postavenie žalobcu v tejto veci veľmi neisté. Lebo žalobca sa bez takéhoto určenia nemôže domáhať prípadných peňažných nárokov z titulu náhrady škody, resp. peňažných plnení, ktoré majú svoj základ v predmetnej obchodnej zmluve zo dňa 01. 08. 2004. Navrhovaným určením bude teda preukázaný základ nároku žalobcu na náhradu škody proti žalovaným.

a jednak zo strany súdu prvého stupňa, ako aj zo strany odvolacieho súdu došlo k tomu, že - takýmto postupom zo strany súdu sa žalobcovi, ako účastníkovi konania znemožnilo konať pred súdom v zmysle ust. § 237, písm. f/ O. s. p.

. . bol povinný rozhodnúť o vylúčení/nevylúčení samosudkyne súdu prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Totiž v danom prípade sudkyňu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci na návrh žalobcu - účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), ktorý návrh v tejto veci žalobca podal súdu písomne, podaním zo dňa 04. 04. 2011 o ktorom doposiaľ nebolo relevantné podľa zákona rozhodnuté − čím došlo zo strany konajúceho odvolacieho súdu k porušeniu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom.

. . Ak sa však navrhnutý dôkaz týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz vykonať (čo je daný prípad), lebo vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu, a to výsluch navrhnutých svedkov zo strany navrhovateľa v tejto veci sa týka rozhodných skutočnosti, t. j. − či odporcom, konkrétne štatutárnym organom odporcu v 3/r. je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi v 3/r. teda či je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania, a to medzi navrhovateľom a odporcom v 3/r. je sporný vo vzťahu - hlavne k tomu či že žalobca má uzavretú so žalovaným v 3/r. rovnakú obchodnú zmluvu, ako žalovaný v 1/r. aj ako žalovaný v 2/r. a či je na základe tejto obchodnej zmluvy účastníkom právneho − zmluvného vzťahu založeného touto obchodnou zmluvou rovnako tak, ako je to u žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r., ako aj či žalobca môže rovnako postupovať pri zriaďovaní dodatočných prevádzok ako to urobil žalovaný v 1/r. a v 2/r.

. . Žalobca považuje aj toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 zo dňa 28. januára 2014, ktorým dovolanie žalobcu odmietol za svojvoľné, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: «... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014, Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011-733, 7 Cob 4/2011-733 z 26. septembra 2012 a Rozsudkom Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 1 Cob 244/2005-609 z 15. februára 2011 porušené bolo... ... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 5/2013 z 28. januára 2014 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 65/2011-733, 7 Cob 4/2011-733 z 26. septembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že odvolací súd je povinný predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku na výklad Nariadenia Es č. 14M00/2002 tohto znenia: „Má sa článok 5 ods. 2 písm. b) NARIADENIA Komisie ES č. 1400/2002 z 31. 07. 2005 o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel vykladať tak, že vylučuje možnosť zriaďovanie dodatočných predajní predajcami pred termínom 01. 10. 2005 a na ktorú sa má vzťahovať bloková výnimka ako na výslovne zakazujúcu doložku.“ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur..., ktoré je mu Najvyšší súd SR povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu − k rukám sťažovateľa. ... Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia - nálezu na účet advokáta...“

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 126/2012).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu z 15. februára 2011, napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2012 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. januára 2014.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Porušenie týchto základných práv však sťažovateľ nezahrnul do petitu sťažnosti, preto o namietanom porušení týchto základných práv ústavný súd nerozhodoval. II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. septembra 2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni, na vyjadrenia žalovaných k odvolaniu. Uviedol tiež, že obchodná zmluva z 1. augusta 2004 a jej dodatok z 1. apríla 2005 boli uzavreté medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 3. rade, preto považoval právny záver okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalobcovi v 2. rade pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie za správny.

Následne krajský súd uviedol: „V tomto prípade samotný žalobca v podanej žalobe konkretizuje svoj naliehavý právny záujem na takejto určujúcej žalobe z tohto dôvodu, že vydaním určujúceho rozsudku si zabezpečí ďalšie nároky vyplývajúce z porušenia neplatného právneho vzťahu, plniť. Nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení a ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke. Prvostupňový súd správne postupoval, ak nenariaďoval v prvostupňovom konaní dokazovanie výsluchom svedkov a inými navrhnutými dôkazmi. Určovací petit je len prostriedkom umožniť ochranu právneho postavenia žalobcu, ale skôr, než postavenie účastníka konania bolo porušené (ak bolo porušené), takýto určujúci petit má za cieľ poskytnúť preventívnu ochranu pri preukázaní naliehavosti právneho záujmu na určení tohto práva. Pre názornosť odvolací súd uvádza, že na vznik právneho záujmu žalobcu na určenie naliehavosti preukázania naliehavosti právneho záujmu stačí také správanie odporcu, ktoré svedčí o jeho úmysle porušiť právo žalobcu, resp. mu spôsobiť ujmu na jeho právnom postavení, ale stále sa tu uvažuje v intenciách do budúcnosti. Je teda prostriedkom, ktorým sa môže účastník konania domáhať, dovolávať ochrany skôr, než jeho právo, resp. postavenie bolo porušené, čiže takáto určujúca žaloba musí mať prvky preventívneho charakteru, a nie prvky represálie. V rovnakom danom prípade pre doplnenie odvolací súd ďalej uvádza, že takýto návrh sa uplatní v prípade, keď určujúci výrok je potrebný z hľadiska prevencie v prípade predchádzania sporom. Predmetná žaloba nenesie prvky takéhoto sporu. Z predmetnej žaloby vyplýva, že v danom prípade už došlo, podľa žalobcu, k porušeniu práva. Z tohto dôvodu sa domáha určenia súdom, že má naliehavý právny záujem na neplatnosti právneho úkonu. V tomto štádiu naliehavý právny záujem nie je preukázaný zo strany žalobcu a preto prvostupňový súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol.“

Krajský súd následne skúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa výkladu a aplikácie Nariadenia č. 1400/2002, pričom uviedol:

. . je v kompetencii Európskej komisie − GR pre hospodársku súťaž. Článok 81 zmluvy sa vzťahuje na dohody, ktoré môžu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi a ktoré bránia, obmedzujú alebo narušujú hospodársku

Takáto odpoveď bola daná žalobcovi zo strany sekcie obchodu a cestovného ruchu, čiže na základe žalobcom uvádzaných skutočností a vychádzajúc z nariadenia Komisie ES 1400/2002 ako aj Príručky k predmetu nariadenia treba rozlišovať medzi možnosťami dodávateľa a možnosťami distributéra - obchodníka, predajcu. Podmienky predaja distribútorovi stanovuje dodávateľ vo forme zmluvy majúc za to, že ak došlo k rozšíreniu počtu prevádzok uvedených v zmluve zo strany dodávateľa, z dôvodu na jeho strane nedošlo k porušeniu článku 81 ods. 1 zmluvy. Nariadenie povoľuje, aby sa dodávateľ dohodol so svojím predajcom na cieľoch odbytu na základe danej geografickej oblasti, ktorá môže byť menšia, ako spoločný trh. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že zo strany žalobcu jednoznačne nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal stanovisko k námietke zaujatosti sťažovateľa, pričom uviedol: „V odvolacom konaní žalobca podal návrh na vylúčenie konajúcej sudkyni z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle § 14 O. s. p. V vznesenej námietky zaujatosti poukazuje na okolnosti spojené s rozhodovaním veci. Odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovanie v iných veciach. V tejto námietke zaujatosti žalobca poukazuje len na postup sudkyne v konaní o prejednávanej veci. S poukazom na ustanovenie § 15a ods. 5 O. s. p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada. V takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. S poukazom na uvedené odvolací súd na túto námietku zaujatosti neprihliadal.“ Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

vo všeobecnosti vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. a v takomto prípade by žalobcovi nebolo možno odoprieť právnu ochranu prostredníctvom žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p. výslovne iba v prípade, ak by žalobca preukázal, že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené konkrétne právo alebo právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie žalobou podľa § 80 písm. b) O. s. p. V takomto prípade by splnenie alebo nesplnenie podmienky naliehavosti právneho záujmu záviselo od posúdenia, či ide alebo nejde o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jej základoch. Súd preto opakovane vyzýval žalobcu, aby preukázal naliehavý právny záujem na ním podanej určovacej žalobe, pričom tento aj napriek svojej dôkaznej povinnosti preukázať naliehavosť právneho záujmu si túto svoju povinnosť nesplnil a právny záujem na ním podanej určovacej žalobe nepreukázal a preto súdu nezostávalo nič iné než žalobu žalobcu proti žalovaným v 1. a 3. rade zamietnuť. Zástupca žalobcu predložil návrh na vykonanie dokazovania a to výsluchom určených svedkov a prečítaním všetkých zmlúv, čo odôvodnil tým, že uvedenými dôkazmi sa preukáže naliehavosť právneho záujmu. Súd nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy zástupcom žalobcu, vzhľadom na to, že je toho názoru, že výsluchom svedkov by sa nemohol preukázať naliehavý právny záujem, a taktiež pokiaľ sa týka čítania všetkých zmlúv, ktoré sa nachádzajú v spise, tak účastníci mali možnosť sa s týmito zmluvami oboznámiť v priebehu konania.“

Ústavný súd nepreskúmal opodstatnenosť námietky týkajúcej sa výkladu a aplikácie Nariadenia č. 1400/2002 a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež námietku, že krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti. Tieto námietky preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje, aby sa nimi zaoberal aj ústavný súd.

Ústavný súd považuje výklad krajského súdu § 80 písm. c) OSP o existencii a preukázaní naliehavého právneho záujmu za jeden z možných výkladov, ktorý nie je v rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonného ustanovenia, nemožno ho preto považovať za arbitrárny. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným súdom svoje právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre

výrok

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 238 OSP, pričom uviedol: „V danom prípade dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým, bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O. s. p. nejde o dovolanie podľa citovaného ustanovenia, a nejde ani o dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1, 2 O. s. p.“

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:

„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje ustanovením § 237 písmeno f./ a g./ O. s. p. s odôvodnením podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a./, b./ a .c/ O. s. p. ... Prvou základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je, či v konkrétnom prípade ide o dovolanie s odkazom na ustanovenie § 237 písmeno f./ g./ prípustné. Žalobca odňatím možnosti konať za účelom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f./ O. s. p. uvádza nevykonanie dôkazov žalobcom navrhnutých, nesprávny výklad Nariadenia komisie ES 1400/ 2002..., nevykonanie ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy a neposkytnutie súdnej ochrany v tom zmysle, že nebola ústavne súladne interpretovaná platná a účinná norma.“

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného, preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia nedostatočné odôvodnenie by mohol prihliadať len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné. Dovolací súd za potrebné považuje uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutí obidvoch súdov je zrejme aké dôkazy vykonal, akým skutkovými záverom súdy došli aké ustanovenia aplikovali a na základe čoho boli prijaté právne závery potrebné pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s, p./ skutkové a právne závery súdu prvého stupňa označil nie za zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež odôvodnenie a vykonané dokazovane citovanými dôkazmi kvalifikoval ako celok, ktorý spĺňa parametre odôvodnenia § 157 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že v žiadnom prípade nejde o porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

prejudiciálnu. Z hľadiska skúmania otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f./ O. s. p námietku žalobcu ohľadne údajného nesprávneho právneho posúdenia smernice ES 1400/2002 z 31. júla 2002, dovolací súd označil preto za právne irelevantnú. Najvyšší súd Slovenskej republiky /§10a ods. 1 O. s. p./ pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g./ O. s. p. dospel k záveru, že táto podmienka prípustnosti dovolania s poukazom na citované ustanovenie splnená nebola, vo veci rozhodol nevylúčený sudca o čom svedčí rozhodnutie súdu, ktorý sa s vznesenou námietkou voči sudkyni zaoberal a správne uviedol, že na vznesenú námietku zaujatosti nebolo možné prihliadnuť a to v zmysle ustanovenia § 15a ods. 5 O. s. p. Po preskúmaní dôvodov uvedených v dovolaní, ako aj citovaných uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citovanú judikatúru, obsah citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky dovolací súd nedospel k záveru, že žalobca preukázal, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ani že vo veci rozhodol vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania vo veci.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vo svojej argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 238 OSP. Vzhľadom na obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP a či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca podľa § 237 písm. g) OSP. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu spĺňa zákonné parametre odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 OSP. Vysporiadal sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa výkladu a aplikácie Nariadenia č. 1400/2002 a tiež predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a dospel k záveru, že postupom konajúcich súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal tiež na to, že krajský súd vzhľadom na obsah námietky zaujatosti neprihliadal na túto námietku, preto dospel k záveru, že nie je daný ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP. Uvedené právne závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.