II. ÚS 233/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. apríla 2014 osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, Drážďany, Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Sžf 59/2013 a sp. zn. 2 Sžf 57/2013 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkami z 12. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažností vyplýva, že organizačná zložka sťažovateľky „Linde Engineering Dresden GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ [predtým „Linde – KCA DRESDEN GmbH – organizačná zložka, Križkova 9, Bratislava“ (ďalej len „organizačná zložka“)] bola v Slovenskej republike zriadená na realizáciu projektu obchodnej spoločnosti Sťažovateľka ako zriaďovateľka organizačnej zložky prijímala faktúry od dodávateľov služieb, stavebných prác, tovarov a licenčných poplatkov z iných členských štátov Európskej únie a USA. Po detailnom skontrolovaní skutočne vykonaných prác, dodaných tovarov a vystavených dodávateľských faktúr postúpila sťažovateľka tieto faktúry svojej organizačnej zložke, čím vznikal časový nesúlad medzi prijatím dodávateľských faktúr a ich zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej zložky.

Finančné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/222/17681­135630/2009/992895­r zo 14. decembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009“) potvrdilo rozhodnutie daňového úradu sp. zn. 600/232/165560/09/Slá z 23. septembra 2009 (ďalej len „druhé rozhodnutie daňového úradu z 23. septembra 2009“), na základe ktorého bola v súlade s § 35 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov organizačnej zložke uložená pokuta v sume 12 592,10 € zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v treťom dodatočnom daňovom priznaní a nadmerného odpočtu uvedeného v druhom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005. Organizačná zložka podala 23. decembra 2008 (po vrátení nadmerného odpočtu 24. novembra 2005, pozn.) tretie dodatočné daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 a opravila ním nadmerný odpočet uvedený v druhom dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty na vlastnú daňovú povinnosť k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume 65 600,64 €. Žalobou doručenou krajskému súdu sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnosti postupu a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009 a zákonnosti postupu a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 123/2010 z 22. februára 2013 (ďalej len „druhý rozsudok z 22. februára 2013“) žalobu zamietol. Na základe odvolania druhý rozsudok krajského súdu z 22. februára 2013 potvrdil najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 57/2013 z 12. februára 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4736/2014).

Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uvádza: „Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vôbec neprihliadlo na skutočnosť, že sťažovateľ si na základe jeho nesprávneho usmernenia uplatňoval právo na odpočítanie dane z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení. Sťažovateľ pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na dani z pridanej hodnoty ukrátený, zaslal Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky dodatočné daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o dani z pridanej hodnoty a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Sťažovateľ nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Je preto nemysliteľné, aby sťažovateľ spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Sťažovateľ nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal daň z pridanej hodnoty a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený sťažovateľ, nakoľko niekoľko mesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet Slovenskej republiky. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky. Sťažovateľ v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie správneho výberu dane.“

v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožný s dňom vzniku daňovej povinnosti. V roku 2005 nemali zamestnanci daňového riaditeľstva dostatočne jasno v oblasti právnej úpravy dane z pridanej hodnoty, preto usmernili sťažovateľa na uplatnenie postupu, pri ktorom mal spätne priznávať daňovú povinnosť ku dňu jej vzniku, teda ku dňu ktorý bol uvedený ako dátum vystavenia na príslušnej dodávateľskej faktúre, a nárok na uplatnenie dane na vstupe až v období, kedy sa faktúra zaúčtovala, čím vznikol rozpor v základnom princípe a podstate zdaňovania spôsobom reverse charge, ktorého zámerom bol u platiteľov nulový efekt na odvod dane. Keďže znenie paragrafov 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa od začiatku roku 2004 do dňa podania žaloby na Krajský súd v Bratislave nezmenilo, musí byť tento metodický pokyn uplatňovaný pri každom posudzovaní postupov pri samozdanení podľa týchto paragrafov počas celého obdobia ich platnosti. Uloženie pokút sťažovateľovi zo strany príslušného daňového úradu, ktoré boli potvrdené rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, odporuje zmyslu a účelu vyššie uvedených ustanovení §§ 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a aj účelu a zmyslu predpisov Európskej únie.“.

V súvislosti s namietaným neústavným postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), keďže podľa nej ide vo veci o „svojvoľný výklad zákona o DPH v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ upravujúcimi daňovú neutralitu, pričom uvedené mohol kvalifikovane a v súvzťažnosti k slovenským právnym predpisom posúdiť len Súdny dvor EÚ“.

Sťažovateľka zastáva názor, že v odvolacom konaní pred najvyšším súdom „boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným skončením veci, t. j. najneskôr v odvolacom konaní.“. Ak najvyšší súd návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP nevyhovel a nepredložil „návrh prejudiciálnej otázky“, pričom „neodôvodnil, prečo to nepovažuje za dôležité v prípade posúdenia zásady daňovej neutrality“, porušil tým podľa tvrdenia sťažovateľky jej základné právo na zákonného sudcu (komunitárny sudca) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zruší a veci vráti tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Predmetom ústavného prieskumu sú napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, v rámci ktorého najvyšší súd preskúmaval zákonnosť rozhodnutí správcov dane (daňového úradu a finančného riaditeľstva, pozn.), ktorými boli sťažovateľke uložené pokuty v sume 33 110,50 € a v sume 12 592,10 € za správne delikty podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní. Správnych deliktov sa sťažovateľka podľa rozhodnutí daňového úradu a finančného zastupiteľstva dopustila tým, že v poradí piatom dodatočnom daňovom priznaní priznala, že nesprávne podala v poradí štvrté daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac júl 2005 a znížila nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vyplývajúci z v poradí štvrtého dodatočného daňového priznania o sumu 882 947,02 € na sumu 71 711,39 €, ako aj tým, že v poradí treťom dodatočnom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty priznala, že nesprávne podala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za kalendárny mesiac apríl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnila nadmerný odpočet, pričom podľa v poradí tretieho dodatočného daňového priznania mala v skutočnosti vlastnú daňovú povinnosť v sume 65 600,64 €.

Z napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu vyplýva, že nimi boli v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdené prvý a druhý rozsudok krajského súdu, s odôvodnením ktorých sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo štátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona. Podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.

V napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu, ktorými boli potvrdené prvý a druhý

rozsudok

krajského súdu (týmito rozsudkami boli zamietnuté žaloby sťažovateľky o preskúmanie postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia finančného riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a postupu a zákonnosti prvého a druhého rozhodnutia daňového úradu z 23. septembra 2009, pozn.), sa okrem iného uvádza:

napadnutým rozhodnutím urobil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 (obdobne apríl 2005, pozn.) nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane.

údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky.

Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce jeho tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.

V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

Navyše, v súlade so základnými zásadami daňového konania (§ 2 ods. 8 zákona o správe daní) je právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov v daňovom konaní úzko spolupracovať so správcom dane. V nadväznosti na uvedenú zásadu daňového konania a s prihliadnutím na tvrdenia sťažovateľky predovšetkým o neexistencii jej povinnosti daň z pridanej hodnoty platiť (predovšetkým vo vzťahu k prípadnému vzniku dvojitého zdanenia v rozpore so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému dane z pridanej hodnoty) bolo úlohou sťažovateľky predložiť dôkazy, ktoré by jej tvrdenia preukázali; takéto dôkazy však sťažovateľka nepredložila. V rámci daňového konania všeobecne platí, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých skutočností uvádzaných v daňovom priznaní (vrátane dodatočného daňového priznania) zaťažuje daňový subjekt, pričom zároveň platí, že pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Zo sťažností a z príloh k nim pripojených aj podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka ňou tvrdené skutočnosti nepreukázala žiadnym, nieto ešte hodnoverným spôsobom. Záver najvyššieho súdu je preto aj z tohto hľadiska ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre pripustil, že nepredloženie prejudiciálnej otázky všeobecným súdom poslednej inštancie môže predstavovať ústavnoprávny problém, ktorý možno namietať sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy (III. ÚS 151/07, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 207/09, III. ÚS 388/2010). Účastník konania má totiž za predpokladu, že sú splnené predpoklady uvedené v čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo na to, aby o otázkach výkladu alebo platnosti práva EÚ rozhodol práve Súdny dvor. Právo, aby o veci rozhodol súd, ktorý je na vydanie daného rozhodnutia aj príslušný, je predovšetkým obsahom práva na zákonného sudcu, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy, a prípadne práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 206/08).

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. 7. 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Ak teda súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

V oblasti uplatňovania dane z pridanej hodnoty má v európskom práve kľúčové miesto Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, 09/zv. 01) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „šiesta smernica“), ktorá bola transponovaná do už spomínaného zákona o dani z pridanej hodnoty.

Účelom šiestej smernice bolo predovšetkým zabezpečenie neutrality spoločného systému daní z obratu, zavedenie spoločného zoznamu oslobodení od dane a jednotnej definície zdaniteľných plnení.

Súdny dvor v tejto súvislosti považuje princíp neutrality za hlavný princíp spoločného systému dane z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva i právo na odpočet daňového zaťaženia na predchádzajúcom produkčnom stupni (porov. rozsudok vo veci C­409/99, Metropol Treuhand proti Finanzlandesdirektion für Steiermark a Michael

Stadler proti Finanzlandesdirektion für Vorarlberg, Zb. SD 2002, s. I­102, bod 42, rozsudok vo veci C­465/03, Kretztechnik AG proti Finanzamt Linz, Zb. SD 2005, s. I­4373, bod 33 a 34, rozsudok v spojených veciach C­439/04 a C­440/04, Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL, Zb. SD 2006, s. I­6177, bod 47 a 48,

rozsudok

v spojených veciach C­80/11 a C­142/11, Mahagében Kft. proti Nemzeti Adó­ és Vámhivatal Dél­dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti Adó­ és Vámhivatal Dél­dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága, bod 37 až 39).

Základným predpokladom na uplatnenie povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu práva EÚ je skutočnosť, že ide o otázku, ktorá je pre riešenie (konkrétnej) posudzovanej veci relevantná. Bez ohľadu na pomerne neurčitú a všeobecnú argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú tak v sťažnostiach, ako aj v odvolaniach proti prvému a druhému rozsudku krajského súdu vo veci predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ústavný súd zastáva názor, že prípadný výklad práva EÚ (sťažovateľka bližšie nešpecifikuje ustanovenie práva EÚ, o výklad ktorého vo veci ide) – vo všeobecnosti výklad k princípu daňovej neutrality – by bol vo vzťahu k napadnutým konaniam vedeným najvyšším súdom za daných okolností irelevantný. Z obsahu sťažností možno vyvodiť sťažovateľkou namietaný nesúlad medzi postupom správcov dane pri ukladaní pokút za spáchanie správneho deliktu a princípom daňovej neutrality, a to v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že nemala povinnosť platiť daň z pridanej hodnoty z dôvodu tzv. samozdanenia (k tomu pozri časť II.2.1 tohto uznesenia).

Ako už bolo konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľka v správnom konaní (obdobne aj v konaní pred všeobecnými súdmi) len všeobecne tvrdila, že nesprávne údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom do času, kedy sa dostali tieto faktúry do dispozície organizačnej zložky, bližšie však tieto skutočnosti nekonkretizovala a ani nepreukázala (v správnom konaní nepredložila faktúry od príslušných dodávateľov, neuviedla, kedy a na aký tovar boli tieto faktúry vystavené, nepredložila žiadne zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky tovaru, resp. služieb uskutočňovať).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Po odmietnutí sťažností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015