II. ÚS 233/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 a jeho rozsudkom z 1. februára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 a jeho uznesením z 28. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 20/1999, v ktorom sa žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením okresného súdu z 18. augusta 1999 proti obchodnej spoločnosti , [do 18. novembra 2015 so sídlom (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „odporca“)], domáhal zaplatenia autorskej odmeny v sume 600 000 Sk spolu s úrokom z omeškania počítaným od 30. apríla 1994 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 20/1999 z 2. októbra 2001, ktorým ju v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a súvisiacim výrokom o trovách konania zaviazal sťažovateľa na ich náhradu žalovanej.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorým napadol potvrdzujúci výrok rozsudku krajského súdu týkajúci sa nepriznania mu úrokov z omeškania a trov konania, pričom krajskému súdu najmä vytýkal, že jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo odôvodnil s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 243/2007, a tiež namietal nesprávne právne posúdenie otázky určenia počiatku omeškania žalovanej a výšky úrokov z omeškania.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu v napadnutom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 178/2013, 4 Cdo 226/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa s poukazom na § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.

Proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi, v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu konštatuje, že rozhodnutia všeobecných súdov vydané v jeho veci, v rámci troch stupňov súdnej sústavy sú „v rozsahu čo do zamietnutej časti príslušenstva a nepriznanej náhrady trov právneho zastúpenia... rozhodnutiami v rozpore so zákonom a vykazujú znaky arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti, z ústavného hľadiska sú neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 77/2010 a jeho rozsudku je najprv potrebné poukázať na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté. V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Keďže uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. mája 2014, ústavný súd považuje lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému postupu krajského súdu a jeho rozsudku za dodržanú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ krajskému súdu predovšetkým vytýka arbitrárnosť jeho rozsudku, pretože „... svoje rozhodnutie pokiaľ ide o nepriznanú časť úrokov z omeškania, ani pokiaľ ide i nepriznané trovy právneho zastúpenia sťažovateľa, riadne neodôvodnil, neodpovedal na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nevysporiadal sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľa“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný postup krajského súdu pri odôvodňovaní jeho rozsudku za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd k určeniu počiatku omeškania žalovanej a výšky úrokov z omeškania uviedol: „Predmetom konania bol nárok navrhovateľa na zaplatenie autorskej odmeny v navrhovateľom požadovanej výške. V danom prípade nebolo možné určiť autorskú odmenu podľa vyhlášky /v zmysle § 13 ods. 4 autorského zákona/ ani podľa znenia zmluvy, lebo zmluva nebola uzavretá, preto súd nariadil v zmysle § 127 O. s. p. znalecké dokazovanie za účelom stanovenia výšky autorskej odmeny tak, ako to súdu prvého stupňa záväzne uložil v uznesení zo dňa 16. 10. 2003 Krajský súd v Bratislave. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ nebola výška autorskej odmeny znaleckým posudkom stanovená, nebola známa ani účastníkom konania, preto sa odporca nemohol dostať do omeškania s jej zaplatením. Súd ustálil ako prvý deň omeškania 26. 01. 2009, pričom vychádzal z návratky doručenky, z ktorej je zrejmé, že odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal znalecký posudok vo veci stanovenia jednorázovej výšky autorskej odmeny dňa 23. 01. 2009 (piatok), kedy sa oboznámil s výškou autorskej odmeny stanovenou znalcom, mal teda o nej vedomosť, a bol povinný plniť. Keďže žalovanú istinu neuhradil, nasledujúci pracovný deň 26. 01. 2009 sa dostal do omeškania, nakoľko vedomosť o tom, že právny základ nároku navrhovateľa je daný... O výške úroku z omeškania s plnením peňažného dlhu rozhodol súd v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 26. 01. 2009 bola 2,00 %.“

Okresným súdom formulované právne závery nenesú žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne akceptovateľným zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizuje s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu a je výlučne výrazom jeho odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, v relevantnej časti uviedol: „Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rovnako odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pričom sa vyporiadal aj s námietkami oboma účastníkmi uvádzanými v dôvodoch odvolania. Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné...

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi sa ani v tomto prípade nepodarilo preukázať, také nedostatky v postupe najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016