II. ÚS 235/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 235/2015­18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy – , , zastúpenej GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Petra Haňdiaka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 82/2013 zo 17. septembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Súkromnej strednej odbornej školy – odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľ je súkromnou strednou odbornou školou, u ktorej vykonal správny orgán: Správa finančnej kontroly ako príslušný orgán podľa § 2 a § 3 zákona č. 440/2000 Z. z. správach finančnej kontroly v platnom znení následnú finančnú kontrolu. Po skončení tejto kontroly vydala Správa finančnej kontroly dňa 14. marca 2011 rozhodnutie, ktorým uložila sťažovateľovi ako účastníkovi konania povinnosť odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky verejné prostriedky použité nad rámec oprávnenia vo výške 152.551,66 € a pokutu vo výške 33.193,91 €. Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako príslušný odvolací správny orgán zamietlo a napadnuté rozhodnutie Správy finančnej kontroly potvrdilo. Rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky bolo následne preskúmané na základe žaloby podanej sťažovateľom v správnom súdnictve... Krajským súdom v Bratislave, ktorý žalobu zamietol. Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie zo dňa 28. júna 2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dňa 4. júla 2014 sťažovateľ podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky doplňujúce právne stanovisko k odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 17. septembra 2014, právoplatným dňa 15. októbra 2014 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.“

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmal zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu a navyše sa vôbec nezaoberal podaním, ktoré mu sťažovateľ ešte pred vydaním Napadnutého rozhodnutia doručil, a to aj napriek tomu, že toto podanie poukazovalo na vadu rozhodnutia, ktorú má správny súd skúmať ex offo. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“.

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť „rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011 v spojení s rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2011, č.: MF/015953/2011­243/833“ a aby uložil „Správe finančnej kontroly Bratislava, Drieňová 34, 826 25 Bratislava, aby sa zdržala akýchkoľvek právnych úkonov voči sťažovateľovi spočívajúcich v uplatnení nárokov vyplývajúcich jej z rozhodnutia zo dňa 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza: «Predmetom konania v tunajšej veci je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 16. mája 2011, č. MF/015953/2011 243/833, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Správy finančnej kontroly zo 14. marca 2011, č. 1/106/465/67/2011 o uložení povinnosti žalobkyni odviesť do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky verejné prostriedky poskytnuté z rozpočtovej kapitoly ministerstva školstva za roky 2004 a 2005 použité nad rámec oprávnenia, ktorým došlo k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov vo výške 152 551,661 €, a pokuta vo výške 33 193,91 €. Po oboznámení sa s obsahom súdnych spisov a pripojeného administratívneho spisu, so zameraním sa na námietky žalobkyne obsiahnuté v žalobe a následnom odvolaní proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd konštatuje, že krajský súd správne zadefinoval ako jedinú spornú otázku identity účastníka správneho konania. Táto je v tunajšom konaní

[. . .]. Dodatkom zo dňa 2. 9. 2004 k Zriaďovacej listine zo dňa 1. 9. 2003 sa menil štatutárny orgán. Dňa 28. 9. 2007 bol vydaný Dodatok č. 2 k Zriaďovacej listine, ktorý nadobudol účinnosť 1. 10. 2007.“ Pri aktualizovanom označení kontrolovaného subjektu vychádzal správny orgán v danom čase zrejme z pripojených listín (v ktorých zvýraznil identifikačné údaje a žiadané zmeny), medzi ktorými sa o. i. nachádza „Návrh zmeny v sieti škôl a školských zariadení Slovenskej republiky“ z 5. februára 2008, ktorým ako zriaďovateľ požiadala ministerstvo Školstva o „vykonanie zmeny v sieti podľa § 15 ods. 4 zákona v názve školy z pôvodného „Súkromná združená stredná škola, “ na „Súkromná združená stredná škola v , “.

organizácie Súkromná združená stredná škola v , do registra neziskových organizácií. V tomto rozhodnutí je ale uvedené IČO: . Ako štatutárny orgán riaditeľ, je uvedená , ktorá ďalej vystupovala v konaní, zúčastňovala sa prerokovaní správ z vykonaných kontrol, ako aj robila podania, v ktorých, čo najvyšší súd považuje za dôležité, nikdy nenamietala odlišnosť subjektov pod IČO: a pod IČO: .

v čase od 11. decembra 2006 do 27. apríla 2007 zamestnanci ministerstva školstva, je zrejmé, v ktorom subjekte bola kontrola vykonaná a ktorého subjektu sa kontrolné zistenia týkajú. Táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu administratívneho spisu, napriek zmätočnému označeniu účastníka správneho konania. Preto má najvyšší súd za to, že správa finančnej kontroly, ako aj žalovaný, vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu, keď vydali v tomto súdnom konaní preskúmavané rozhodnutia. Pokiaľ aj došlo k pochybeniu, došlo k nemu pri vydávaní rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava z 24. septembra 2008, č. 1/106/67/2008 a rozhodnutia ministerstva financií z 15. decembra 2008, č. 028727/2008 243, a následne rozhodnutia Správy finančnej kontroly Bratislava zo 16. apríla 2009, č. 1/102/67/465/2009 a rozhodnutia ministerstva financií z 24. júna 2009, č. 028727/2008 243/715, kedy žalovaný a správa finančnej kontroly vydali rozhodnutia voči subjektu, ktorý bol registrovaný ako právnická osoba odlišná od žalobkyne bez toho, aby vo svojich rozhodnutiach objasnili zmenu označenia kontrolovaného subjektu v jeho názve a IČO, čo je v konečnom dôsledku

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uvádza: „Podstatným je zistenie, ako už najvyšší súd uviedol, že žalobkyňou napadnuté rozhodnutie vychádza zo zistení a záverov kontrol vykonaných u žalobkyne, ktoré boli doručené na jej adresu, zásielky preberala zriaďovateľka (oboch subjektov), preto nedošlo k situácii, kedy by žalobkyni ako účastníčke správneho konania bola odňatá možnosť zúčastniť sa konania. Správne orgány konali so žalobkyňou, o ktorej sa domnievali, že došlo k zmene jej označenia a aj IČO, keďže doklady doložené v konaní nenasvedčovali v prospech inej domnienky a v danom čase nič nenasvedčovalo potrebe preverovať identitu žalobkyne. Táto skutočnosť však nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Navyše, napadnutými rozhodnutiami boli dovtedajšie pochybenia v označení účastníka konania odstránené a žalovaný v odôvodnení dostatočne objasnil pôvod tohto omylu. Vzhľadom k tomu, že ani jeden zo subjektov, ktorých označenie sa v priebehu konania zamieňalo, nenamietal túto skutočnosť ­ osobitne Súkromná združená stredná škola v ., IČO: , kedy reagovala na písomnosti a rozhodnutia ukladajúce jej sankcie za porušenie zákona, ktorého sa mala dopustiť v čase, kedy neexistovala, je len ťažké ubrániť sa úvahe, že žalobkyňa dodatočne využíva pochybenie správnych orgánov iných od žalovaného, správy finančnej kontroly a ministerstva školstva, kedy namiesto zmeny označenia žalobkyne, vtedy ešte Súkromnej združenej strednej školy v , IČO: , došlo k registrácii nového subjektu. Táto námietka totožnosti kontrolovaného subjektu sa v jej argumentácii objavuje až po tom, ako túto nezrovnalosť pomenovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v podanom proteste prokurátora. Dodatkom, pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdenú potrebu opätovného vykonania kontroly rozpočtovej disciplíny, ktorá mala vyplynúť z podaného protestu prokurátora, resp. z rozhodnutia ministerstva financií z 5. januára 2011, č. MF/029222/2010­243/812, najvyšší súd nemôže na túto námietku prihliadať ako na opodstatnenú. Jednak, ani z protestu prokurátora, ani z tu citovaného rozhodnutia ministerstva financií žiadna taká povinnosť pre správu finančnej kontroly nevyplýva, jednak takáto kontrola nebola pre závery vyslovená v napadnutom rozhodnutí a prvostupňovom rozhodnutí správy finančnej kontroly potrebná. Krajský súd teda dospel na základe vykonaného konania k správnym skutkovým záverom, ktoré založil na dostatočne zistenom skutkovom stave, pričom tento aj správne právne vyhodnotil. Preto najvyšší súd jeho rozsudok ako večne správny a vydaný v konaní v súlade so zákonom potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP).“

Ústavný súd sa prikláňa k názoru najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci je skutok a delikvent v rozhodnutiach správnych orgánov dostatočne vyšpecifikovaný, nie je zameniteľný s iným skutkom či delikventom, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nepovažuje za nepreskúmateľný. Taktiež ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015