II. ÚS 236/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 236/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , , vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 308/14/5500 a jej prípisom z 3. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „KR PZ v Žiline som dvoma žiadosťami podľa trestného poriadku požiadal o poskytnutie mi fotokópie spisov v ktorých som bol ako účastníkom trestného konania v postavení obvinený a poškodený. Spolu sa jednalo o deväť vyšetrovacích spisov... Prvú vybavili dvaja policajti, jeden mi vyhovel a teda fotokópiu poskytol a druhý odmietol, lebo spisy sú vedené v listinnej forme... Druhú vybavovalo KR PZ v Žiline, ktoré mi oznámilo, že mi ich neposkytne z dôvodu, že už nevystupujem v procesnom postavení obvineného, preto už podľa nich nemám právo využiť § 69 ods. 1 tr. poriadku... Voči postupom som podal opravné prostriedky a to sťažnosť a podnet pod tou istou argumentáciou... [k]toré boli vybavené listom okresnej prokuratúry Žilina č. 1 PN 1196/14/5511-9 zo dňa 6. 11. 2014 z ktorého je zrejme, že: Postup policajta keď mi odmietol vyhotoviť ich fotokópie v elektronickej podobe na CD nosiči, lebo ich má v listinnej, považuje za správny. Postup KR PZ v Žiline keď mi ich neposkytol preto lebo podľa neho nemám právo využiť § 69 ods. 1 tr. por., nebol správny. Aj napriek tomu mi neboli poskytnuté ani tieto ktoré sa nachádzajú u prokuratúry lebo som ich žiadal v elektronickej podobe. ... Poznamenávam ústavnému súdu SR, že keď uvedené policajné riaditeľstvo mi s tohto istého dôvodu neposkytlo rovnopis spisu trestnej veci pre ktorú som odsúdený, tak to krajská prokuratúra Žilina nepovažovala za nesprávne. To len preukazuje moje argumenty uplatnené v ústavnej sťažnosti o zatajovaní dôkazov... Voči neposkytnutiu žiadaných fotokópií nebol účinný ani podnet podľa § 31 ods. 1 z. č. 153/2001 Zb. z. a preto som uplatnil opakovaný podnet... Listom krajskej prokuratúry mi bolo oznámené, že ho odkladá ako nedôvodný, lebo stanovisko OP Žilina bolo precízne a komplexné.“

3. Ústavný SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 200 eur..., ktoré je mu povinný zaplatiť porušovateľ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Porušovateľ je povinný uhradiť kancelárii ÚS SR trovy konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

K namietanému prípisu krajskej prokuratúry ústavný súd zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Na základe už uvedeného krajská prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa odložila ako nedôvodný.

Z citovaných častí prípisu krajskej prokuratúry vyplýva, že krajská prokuratúra reagovala na opakovaný podnet sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom, a teda nič nesignalizuje, že si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona o prokuratúre a Trestného poriadku, pričom vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným prípisom, ktorý spĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Krajská prokuratúra reagovala primeraným spôsobom aj na námietky sťažovateľa a skutočnosť, že právne závery krajskej prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajskej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v namietanom prípise krajskej prokuratúry nie sú arbitrárne, a je nutné ich považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež uviesť, že z postupu orgánov verejnej moci v sťažovateľovej veci je zrejmé, že sťažovateľ v dôsledku ich postupu nebol vylúčený z možnosti získať ním požadované informácie, skutočnosť, že sťažovateľovi neboli poskytnuté na elektronickom nosiči informácie, sama osebe zároveň nedosahuje intenzitu porušenia ním označených práv.