II. ÚS 237/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 237/2015­19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887 a jeho rozhodnutím z 23. decembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 4/2014 z 13. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Dňa 28. júna 2009 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu, ktorou sa v správnom súdnictve domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ústredia z 24. apríla 2009 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 123/2009 zo 6. novembra 2012 tak, že rozhodnutie ústredia z 24. apríla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; označené rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 8. januára 2013.

V ďalšom priebehu konania ústredie rozhodnutím sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 15. februára 2013 zrušilo rozhodnutie úradu práce z 20. februára 2009 a vec vrátilo úradu práce na nové prerokovanie a rozhodnutie. Úrad práce následne rozhodnutím sp. zn. BA3/RPHN/SOC/100887 z 9. mája 2013 (ďalej len „rozhodnutie z 9. mája 2013“) sťažovateľovi opätovne nepriznal postavenie osoby v hmotnej núdzi. Označené rozhodnutie úradu práce bolo rozhodnutím ústredia sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/31 z 29. júla 2013 zrušené a vec bola opätovne vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie úradu práce.

Úrad práce v poradí tretím meritórnym rozhodnutím sp. zn. BA3/RPHN/SOC/100887­0019 z 18. septembra 2013 opätovne sťažovateľovi nepriznal postavenie osoby v hmotnej núdzi. Aj toto rozhodnutie úradu práce bolo následne rozhodnutím ústredia sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/ 2013/31­021 z 11. novembra 2013 zrušené a vec bola úradu práce vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa úrad práce ako správny orgán napadnutým rozhodnutím o prerušení konania z 23. decembra 2013 predovšetkým predpokladá «faktické odloženie rozhodnutia o žiadosti žalobcu na neurčito. Správny orgán nečinnosťou v predmetnej veci reálne berie žalobcovi možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana pred prípadným nezákonným meritórnym rozhodnutím o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí ako skutočnosť, ktorá bola podkladom na jeho rozhodnutie o prerušení konania uvádza, že „na Krajský súd v Bratislave bol dňa 18. 12. 2013 podaný návrh na obnovu konania vo veci žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi zo dňa 22. 12. 2008“. Podanie návrhu na obnovu konania nie je v zmysle ust. § 39 ods. 1 Spr. por. zákonným dôvodom na prerušenie neskôr začatého konania, nakoľko nejde o konanie o predbežnej otázke a ani tak neustanovuje osobitný zákon.».

Podľa sťažovateľa je napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení konania o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze z 22. decembra 2008 nezákonné nielen z dôvodu absencie splnenia zákonných podmienok na jeho vydanie, ale aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) úrad práce síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval § 29 ods. 1, 4 a 5 Správneho poriadku, avšak neuviedol, „akými úvahami bol vedený pri hodnotení skutočností (vrátenie spisu vo veci inej žiadosti žalobcu a pokračovanie konania v tejto inej veci), rovnako neuviedol ako použil správnu úvahu pri použití citovaných právnych ustanovení, na základe ktorých mal rozhodovať“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa ... vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 39 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. BA3/OPHN/SOC/2013/10088 a Uznesením Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014­51 zo dňa 13. 1. 2015 boli porušené.

Uznesenie

Krajského súdu v Bratislave 5 S 4/2014­51 zo dňa 13. 1. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie na Krajský súd Bratislava. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,­ EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 296,44 € /dva úkony právnej služby/ na účet advokáta Mgr. Miroslava Hončára do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje tým, že „dotknuté inštitúcie v jeho veci riadne nekonajú viac rokov, a pritom ide o vec ktorá sa týka ochrany jeho osobnostných práv. Porušovanie týchto práv spôsobuje u sťažovateľa dlhodobý stav právnej neistoty a z toho vyplývajúcej straty dôvery vo funkčnosť právneho systému a súdnych orgánov v SR. Podľa nášho názoru v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie finančného zadosťučinenia.“.

Napadnutým rozhodnutím úrad práce podľa § 29 a § 46 Správneho poriadku prerušil konanie vo veci žiadosti sťažovateľa o dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke z 22. decembra 2008.

Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov, je rozhodnutie správneho orgánu o prerušení správneho konania rozhodnutím procesnoprávnej povahy týkajúcim sa vedenia konania, ktoré je podľa § 248 ods. 1 písm. a) OSP vylúčené zo súdneho preskúmavania (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 139/2008 z 18. februára 2009).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie úradu práce bolo sťažovateľovi doručené 2. januára 2014, kedy zároveň nadobudlo právoplatnosť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov sú z preskúmavania v rámci správneho súdnictva vylúčené rozhodnutia správnych orgánov o prerušení správneho konania, nemožno napadnuté rozhodnutie úradu práce o prerušení správneho konania z 23. decembra 2013 v zásade vylúčiť z ústavného prieskumu. S ohľadom na uvedené skutkové okolnosti týkajúce sa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia úradu práce je však zrejmé, že sťažnosť bola v časti namietaného porušenia označených základných práv podľa ústavy a listiny v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny doručená ústavnému súdu (26. marca 2015) zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny aj postupom úradu práce v napadnutom konaní, pričom argumentuje, že správny orgán mu svojou nečinnosťou vo veci jeho žiadosti o priznanie dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k tejto dávke z 22. decembra 2008 berie „... možnosť obrátiť sa na súd a byť účastníkom súdneho konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana pred prípadným nezákonným meritórnym rozhodnutím o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze“. Sťažovateľ teda touto časťou sťažnosti v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, s porušením ktorého spája aj porušenie ďalších svojich základných práv podľa ústavy (základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a základného práva na pomoc v hmotnej núdzi podľa čl. 39 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

V zmysle čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a vo vecnej súvislosti s týmto základným právom aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, čl. 39 ods. 2 ústavy, v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom úradu práce v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny v dôsledku zamietnutia jeho žaloby z 9. januára 2014, ktorou sa domáhal, aby krajský súd podľa § 250t ods. 4 OSP úradu práce uložil povinnosť rozhodnúť o jeho žiadosti o posúdenie hmotnej núdze z 22. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. BA3/OPHN/SOC/2013/100887.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v konaní o žalobe sťažovateľa, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol) úrad práce v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa k tejto relevantnej otázke uvádza: „Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky nato, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon, alebo zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán vysloví nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou prípadne záznamom v spise. Z obsahu predloženého administratívneho spisu odporcom, ako aj zo žaloby a z vyjadrenia odporcu mal súd za preukázané, že správny orgán nebol nečinný. Ako vyplýva už z vyššie uvedenej genézy správneho konania navrhovateľ podal žiadosť o posúdenie hmotnej núdze dňa 22. 12. 2008. Od tohto termínu správne orgány riadne a včas konali a rozhodovali o podaní navrhovateľa, čo nespochybňuje ani navrhovateľ. Navrhovateľ mal výhrady proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktorým prerušil konanie, kým sa nerozhodne o obnove konania na Krajskom súde Bratislava.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) takú príčinnú súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o ich porušení, odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým uznesením krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoj ustálený právny názor, podľa ktorého k porušeniu označeného základného práva nemôže dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2 listiny a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá samostatný prieskum namietaného porušenia ústavného princípu podľa čl. 2 ods. 2 v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže jeho predmetom je preskúmavanie namietaného porušenia základných práv a slobody fyzických a právnických osôb podľa ústavy alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2015