II. ÚS 237/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 237/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 123/2013 z 9. septembra 2014, z 5. novembra 2014, z 24. apríla 2015 a z 23. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 271, 374/2015 zo 16. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Výkon uznesenia z 9. septembra 2014 sa uskutočnil 10. septembra 2014, keď okresný súd premiestnil maloletú za asistencie polície z nemocnice v do .

Následne okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-316 z 5. novembra 2014 na návrh matky nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne zakázal styk sťažovateľa s maloletou do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností.

Sťažovateľ 25. marca 2015 podal a 27. marca 2015 doplnil návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením z 5. novembra 2014. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-376 z 24. apríla 2015 tak, že ho zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu z 24. apríla 2015 podal sťažovateľ odvolanie. Vzhľadom na to, že „odvolací súd o podanom odvolaní nerozhodol do 30 dní, dňa 16. 6. 2015 navrhovateľ (otec) podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal o zverenie dcéry do svojej osobnej starostlivosti...“.

O návrhu sťažovateľa zo 16. júna 2015 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 P 123/2013-420 z 23. júna 2015 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii uvádza, že základom rozhodnutí okresného súdu bol znalecký posudok č. 1/2014 z 27. januára 2014 a znalecký posudok č. 2/2014 z 30. januára 2014. Tieto znalecké posudky vypracovala „súdny znalec pre odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria). Vzhľadom na to, že súdna znalkyňa nevyšetrovala maloleté dieťa v interakcii s matkou, nie je zrejmé, ako mohla dospieť k záveru, že matka má pozitívny vplyv na výchovu maloletého dieťaťa... Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že matka nezvláda základnú starostlivosť a výchovu maloletej, a tento fakt nie je možné prehliadať, avšak ani napraviť, pretože maloletá matku odmieta zo závažných dôvodov, ktoré vie aj logicky vysvetliť.“.

V prerokúvanom konaní bol vypracovaný aj znalecký posudok č. 10/2014 , súdnym znalcom. Sťažovateľ poukazuje na to, že psychologické vyšetrenie maloletej „sa uskutočnilo dňa 10. 7. 2014, matky dňa 9. 7. 2014 a otca dňa 11. 7. 2014. V tom čase dieťa nebolo ešte umiestnené do

Prvostupňový súd o tom rozhodol až uznesením zo dňa 9. 9. 2014, ktorým nariadil predbežné opatrenie bez časového obmedzenia.“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd pri svojom rozhodovaní nevykonal všetky dôkazy, ktoré mal vykonať, „pretože chýba výsluch maloletého dieťaťa, ktorého vykonaniu nič nebráni. Dieťa je vyspelé primerane svojmu veku, a preto vie za daných okolností (ako aj vyplýva z písomností založených v súdnom spise) vyjadriť svoj názor.“. Podľa sťažovateľa boli splnené všetky podmienky podľa § 43 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 100 ods. 3 OSP, aby okresný súd vypočul maloletú a prihliadol na jej názor.

Následne sťažovateľ tiež poukazuje na správy zamestnancov , pričom uvádza: „Správa o priebehu výchovného opatrenia v ku dňu 16. 3. 2015 (III. správa), (čl. 347) podpísaná psychologičkou , v ktorej sa výslovne uvádza, že dieťa zdôrazňuje svoj pozitívny vzťah k otcovi, k prostrediu, v ktorom vyrastala, je schopná kritického náhľadu na oboch rodičov, na ich fungovanie, správanie a vzťah k nej a naďalej jednoznačne deklaruje potrebu vrátiť sa otcovi, naďalej v postoji dieťaťa prevláda výrazná obava z návratu do výlučnej starostlivosti matky. Súčasne bolo zvýraznené, že nerešpektovanie vôle dieťaťa môže mať negatívny vplyv na jeho ďalší vývin ako aj celkový vývin osobnosti. Správa o pobyte mal. dieťaťa zo dňa 16. 3. 2015, podpísaná riaditeľkou , (č. l. 348) v ktorej sa uvádza, že pri návštevách pretrváva neupravený vonkajší vzhľad, často je z dychu cítiť alkohol, postoj maloletej voči svojej matke je naďalej odmietavý, maloletá všetky návštevy príbuzných zo strany matky vrátane súrodencov odmieta. v žiadnom prípade nespochybnilo kompetencie otca, avšak svojimi vyjadreniami spochybnilo kompetencie matky, ktorú za celú dobu výkonu výchovného opatrenia hodnotí len negatívne bez vyhliadok na zlepšenie. Je zrejmé, že k obnoveniu vzťahov medzi matkou a dieťaťom doposiaľ nedošlo a ani do budúcna v tomto smere neexistujú prognózy zlepšenia. Pokračovanie v zákaze styku otca s dieťaťom však môže mať negatívny vplyv na formovanie osobnosti dieťaťa, a preto v záujme maloletého dieťaťa treba obnoviť jeho vzťah s otcom, a to v prvom rade zrušením zákazu styku a zverením dieťaťa do starostlivosti otca. Obidva súdy porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď predovšetkým nedali priestor na vyjadrenie sa maloletému dieťaťu, o ktorého právach sa v tomto konaní rozhoduje. Nezohľadnili však ani vyjadrenia otca maloletého dieťaťa, ani správy , ani ťažké psychické ochorenie matky, ktoré jej fakticky bráni vo výkone jej rodičovských práv, ani fakt, že náhradná starostlivosť je výnimočným opatrením, ktoré má mať preventívny charakter. Konanie je preto postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení. Napriek tomu, že dieťa dlhodobo verbalizuje svoj záujem byť s otcom, (teda, aby bolo zverené do opatery a starostlivosti svojho otca), a táto skutočnosť je všetkým zúčastneným stranám známa, nikto, ale predovšetkým súd jeho názor nielenže nerešpektuje, ale ani ho v spojení so správami krízového strediska nezohľadnil v rámci rozhodovania o predložených návrhoch otca. Zákaz styku otca s dieťaťom až do právoplatného skončenia konania vo veci samej je neprimerane prísnym nariadením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodne nemôže byť v záujme maloletého dieťaťa, aby trávilo takú dlhú dobu mimo svojho domova v náhradnej starostlivosti, bez akéhokoľvek kontaktu so svojím otcom, na ktorého je silno citovo naviazané. Rovnako je neprijateľné, aby obidva súdy odôvodňovali zamietajúce stanovisko údajnými vzájomnými väzbami obidvoch rozhodnutí, ktoré im údajne neumožňujú vydanie iného rozhodnutia bez zopakovania znaleckého dokazovania.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto: „Dôvodom požadovanej satisfakcie je intenzita zásahu do základných práv a slobôd nakoľko samotné zrušenie napadnutých rozhodnutí s ohľadom na dĺžku trvania zásahu a citlivosť témy navrhovateľ nepovažuje za dostatočné. Ide o symbolickú sumu z hľadiska spôsobenej traumy zo zákazu styku otca s maloletým dieťaťom, ktoré trvá takmer rok, a umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Proti uzneseniam okresného súdu z 9. septembra 2014, 5. novembra 2014, 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 bol prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom ako odvolací súd rozhoduje krajský súd. Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že proti uzneseniam z 24. apríla 2015 a 23. júna 2015 podal odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd napadnutým uznesením zo 16. júla 2015. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť, prípadne aj uplatnil, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

5. novembra 2014, ktorým mu bol zakázaný styk s maloletou. V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol: „Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že odvolaniu otca nie je možné vyhovieť, súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil a neobstojí odvolacia námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, keď odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa zodpovedá náležitostiam v § 157 ods. 2 O. s. p. .

Pokiaľ aj otec poukazuje na správu z 27. 11. 2014, v nej sa nekonštatujú skutočnosti tvrdené otcom, že nepotrebuje liečbu. V uvedenej správe sa konštatuje, že jednorazové ambulantné vyšetrenie nemôže mať váhu pre súdne konanie a navyše je potrebné psychologické vyšetrenie na osobnosť. Uvedené sa konštatuje aj v ďalšej správe z 30. 06. 2015, kde uvádza, že pacient neguje ťažkosti, v pozadí zrejme abnormálny profil osobnosti, pokiaľ má pacienta liečiť, potom potrebuje závery znaleckého posudku a druhé psychologické vyšetrenie, ak nie je súčasťou znaleckého posudku. Pokiaľ je pravda, že má byť realizovaný kontrolný znalecký posudok, ktorý zrejme vykonajú iní znalci než v pôvodní, potom by bolo zbytočné ďalšie vyšetrenie.

Správne posúdil súd prvého stupňa, že dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia nepominuli a neboli splnené podmienky na jeho zrušenie. Až po vykonaní nariadeného dokazovania bude možné posúdiť dôvodnosť zákazu styku, za danej dôkaznej situácii by to bolo predčasné.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil aj uznesenie okresného súdu z 23. júna 2015, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by maloletá bola zverená do jeho osobnej starostlivosti, a tak by bolo zrušené predbežné opatrenie, ktorým bola maloletá umiestnená do . V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol: „Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje aj na predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh otca na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol zakázaný styk otca s maloletou, ako aj na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo toto rozhodnutie potvrdené. V konaní neboli preukázané dôvody, pre ktoré by bolo potrebné meniť predbežné opatrenie č. k. 1 P/123/2013-213 z 09. 09. 2014, ktorým bola maloletá zverená do nariadiť predbežné opatrenie a zveriť maloletú do starostlivosti otca. Návrhu otca nebolo možné vyhovieť vzhľadom na zákaz styku s maloletou nariadeným predbežným opatrením, č. k. 1 P/1223/2013-136 zo dňa 05. 11. 2014.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný súd uznesením z 24. apríla 2015 zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia okresného súdu z 5. novembra 2014, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým bol zakázaný styk sťažovateľa s maloletou. Okresný súd poukázal v odôvodnení na obsah návrhu sťažovateľa a taktiež na predbežné opatrenia, ktoré boli nariadené v prerokúvanom prípade (o umiestnení maloletej do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov do a o zákaze styku sťažovateľa s maloletou). Poukázal tiež na to, že rozsudkom z 5. novembra 2014 okresný súd nariadil maloletej a jej rodičom povinnosť podrobiť sa špecifikovanému výchovnému opatreniu, ktoré malo

dieťaťa. U matky je odporúčaná dlhodobá psychiatrická liečba. Súd nemal v konaní doposiaľ preukázané, že matka je pod pravidelným dohľadom a kontrolou lekárov a že odporúčanú liečbu dodržiava. Podľa vyjadrenia matky, jej jedinou ošetrujúcou lekárkou je , ktorá má sídlo vo Zo správy odborného lekára psychiatra , so sídlom síce vyplýva, že zdravotný stav matky je kompenzovaný, avšak vzhľadom na vzdialenosť sídla lekárky od bydliska matky, písomné správy z prebiehajúceho výchovného opatrenia v , vystupovanie matky pred súdom, má súd dôvodné pochybnosti o aktuálnom zdravotnom stave matky. Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému matke a maloletej v zo dňa 09. 02. 2015 vyplýva, že matka začala byť oproti predchádzajúcemu obdobiu dôslednejšia, avšak spontánny záujem maloletej o stretnutia s matkou pozorované neboli. Matke je poskytované odborné psychologické poradenstvo a vedenie, maloletá je v procese individuálnej psychoterapie.

Zo správy zo dňa 16. 03. 2015 vyplýva, že matka pri výchovnom opatrení spolupracuje ochotne a otvorenejšie komunikuje a obsahy rozhovorov sú hlbšie a nie tak formálne ako v úvodných stretnutiach. Maloletá sa zúčastnila jedného stretnutia s matkou, na ktorom už bola schopná osobne vyjadriť svoje pocity a súčasne sa vyjadrila, že by matke odpustila, keby sa dala liečiť. Naďalej však v postoji dieťaťa vyplýva výrazná obava k návratu k matke. Maloletá naďalej deklaruje nezáujem aj o kontakt s rodinou zo strany matky s odôvodnením, že jej ani v minulosti nedokázali pomôcť, keď sa cítila ohrozená a potrebovala pomoc.

Kritický a odmietavý postoj dieťaťa k matke možno vnímať ako reaktívny vývin na základe dlhodobých disfunkčných rodičovských vzťahov, kolísavého psychického a zdravotného stavu matky a chýbajúceho bezpečného rodinného zázemia.

Nariadením predbežného opatrenia o zákaze styku otca s maloletou súd sledoval predovšetkým zabránenie bezprostredného ohrozenia zdravého vývoja maloletej s možnými trvalými následkami v budúcnosti. Zo znaleckého posudku súdneho znalca , ktorý maloletú aj oboch rodičov vyšetril v júli 2014 a z jeho výsluchu na pojednávaní dňa 05. 11. 2014 mal súd za preukázané, že vzájomný vzťah medzi rodičmi, ktorému dominuje narušená komunikácia s intenzívnymi sprievodnými konfliktami, má na vývin maloletej negatívny dopad, predstavuje pre ňu enormnú záťaž, ktorá dieťa traumatizuje, bráni jej v zdravom psychosexuálnom vývine. Obidvaja rodičia maloletého dieťaťa trpia psychickou poruchou. Otec maloletej má abnormne simplexne štruktúrovanú osobnosť s úbytkom vyšších sociálnych citov s absenciou náhľadu na ochorenie spojenou s nekritičnosťou a odmietaním ambulantnej psychiatrickej resp. psychoterapeutickej starostlivosti.

mieru ohrozenia. Prístup otca k maloletej dcére je manipulatívny a priamo vylučuje koexistenciu pozitívneho vzťahu maloletej k matke. Stretávanie otca s maloletou by prichádzalo v budúcnosti do úvahy za podmienky, že otec bude spolupracovať v rámci ambulantnej psychiatrickej a psychoterapeutickej starostlivosti a bude rešpektovať dôležitosť matky pre výchovu dieťaťa. Dieťa sa musí vyrovnávať s abnormným tlakom a paradoxne sa identifikuje s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňuje vôbec zvládnuť

že u otca maloletej zistila Zmiešanú poruchu osobnosti, osobnosť otca znalkyňa hodnotila, ako simplexnú abnormne štruktúrovanú s hypertýmymi, narcistickými, paranoidnými a počínajúcimi organickými rysmi. V čase vyšetrenia bol psychický stav otca nedostatočne kompenzovaný, pričom znalkyňa konštatovala, že psychické ochorenie otca môže mať istý negatívny vplyv na vývoj maloletého dieťaťa. Otcovi je odporúčaná dlhodobá psychiatrická a psychoterapeutická liečba. Na pojednávaní konanom dňa 25. 03. 201 otec uviedol, že doposiaľ nepodstúpil žiadnu psychiatrickú a ani psychoterapeutickú liečbu.

Z lekárskej správy , psychiatra so sídlom , bez uvedenia dátumu vyšetrenia vyplýva, že pacient bol poučený, že jednorázové ambulantné vyšetrenie nemôže mať váhu pre súdne konanie. Správa neobsahuje zistenie psychického ochorenia u menovaného. Súd konštatuje, že otec je k svojmu ochoreniu nekritický, nelieči sa. Otec aj v ďalšom konaní potvrdil, že nemá záujme o liečbu a liečbe sa nepodrobí. Z predbežnej správy o priebehu výchovného opatrenia nariadenému otcovi maloletej Referátom poradensko - psychologických služieb ÚPSVaR zo dňa 08. 01. 2015 vyplýva, že v súlade so znaleckým posudkom sa psychológ prikláňa k tomu, že je nevyhnutné aby otec maloletej v prvom rade podstúpil psychiatrickú a psychoterapeutickú liečbu, bez ktorej iba vplyvom psychologickej intervencie formou výchovného opatrenia, nemožno očakávať priaznivý výsledok. Zo správy zo dňa 17. 03. 2015 vyplýva, že psychologickú intervenciu v rámci nariadeného výchovného opatrenia považujú za málo efektívnu. Napriek tomu, že otec maloletej s nariadením výchovného opatrenia nesúhlasil, dohodnutý časový harmonogram rešpektoval. Komunikácia s otcom bola značne náročná, z dôvodu, že vykazovala znaky agresivity a impulzivity. Zástupca Okresnej prokuratúry vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie na pojednávaní 25. 03. 2015 vyjadril názor, že nenastala zmena pomerov od vydania predbežného opatrenia súdu o zákaze styku otca s maloletou. Poukázal na to, že lekárska správa , ktorú otec na pojednávaní predložil a ktorá bola vyhotovená na podnet otca, nemôže napadnúť a vyvrátiť závery znaleckého dokazovania . Otec doposiaľ nepreukázal, že by podstúpil liečbu, ktorá je doporučená v záveroch znaleckých posudkov. Vzhľadom na výsledky a priebežné správy z výchovných opatrení prokurátorka dospela k záveru, že doposiaľ ani u jedného z rodičov nie je možné konštatovať, že by dochádzalo k náprave a že by jeden z rodičov mohol prevziať zodpovednosť a starostlivosť o maloletú. Kolízny opatrovník na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 uviedol, že doposiaľ prebiehalo vo veci rozsiahle dokazovanie a je potrebné poukázať na skutočnosť, ktorá je overená opakovaným kontaktom s a návštevami maloletej v zariadení, že dieťaťu je v zariadení poskytované primerané zázemie a zabezpečenie, ktoré vzhľadom na svoj psychický stav maloletá momentálne potrebuje. Pokiaľ sa v konaní nepreukáže posun na strane niektorého z rodičov, absolvovanie liečby s pozitívnym výsledkom, prijateľné závery z priebehu a výsledkov výchovných opatrení, bude zrejme ponechanie dieťaťa v starostlivosti štátu jediným možným riešením. Takéto skutočnosti doposiaľ preukázané neboli. Na pojednávaní dňa 25. 03. 2015 súd nariadil doplnenie dokazovania kontrolnými znaleckými posudkami. Uznesením 1 P 123/2013-373 zo dňa 23. 04. 2015 súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinickej psychológie detí a dospelých, ktorým poveril súdneho znalca . Uznesením 1 P 123/2013-368 zo dňa 23. 04. 2015 a 1 P 123/2013-368 zo dňa 23. 04. 2015 súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo farmácia, odvetvie psychiatria z dôvodu opätovného vyšetrenia rodičov maloletej.“

Dieťa sa muselo vyrovnávať s abnormným tlakom zo strany otca, pod ktorým sa paradoxne identifikovala s agresorom, teda s otcom, čo jej umožňovalo vôbec zvládnuť vzniknutú situáciu. Otec svojim vplyvom na maloletú, svojimi prejavmi, výzvami, absolútne vytesnil matku zo života maloletej a potláčal ich vzájomných vzťah. Súd má preukázané, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia do sa psychický stav maloletej stabilizoval, maloletá v zariadení

výchovného opatrenia súd nemá k dispozícii nakoľko výchovné opatrenie nariadené na obdobie 5 mesiacov bude ukončené ku dňu 08. 05. 2015. Nakoľko ani jedno z výchovných opatrení doposiaľ neprinieslo očakávané výsledky v záujme maloletej, rodičia nepreukázali podstúpenie znalcami odporúčanej liečby, pričom obaja tvrdia, že ich zdravotný stav je dobrý, súd pristúpil k doplneniu dokazovania kontrolnými znaleckými posudkami na opätovné prehodnotenie a skúmanie duševného stavu oboch rodičov.

stredisku.“

s maloletou. Okresný súd uviedol tieto skutočnosti v zásade v identickom znení ako v uznesení z 24. apríla 2015. Následne okresný súd uviedol v odôvodnení tieto právne závery: „Súd rozhodujúc o návrhu otca po zvážení všetkých skutočností uvádzaných v ňom, ako aj všetkých okolností prejednávanej veci vyplývajúcich z obsahu spisu dospel súd k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky, vyžadované platnou právnou úpravou uvedenou vyššie, na vydanie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca.

Ako vyplýva zo všetkých doposiaľ uvedených skutočností, otec v návrhu na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil vznik takej skutočnosti, ktorá svojou závažnosťou vyžaduje novú provizórnu úpravu pomerov na čas do rozhodnutia vo veci samej spočívajúcu v zverení maloletej otcovi bez riadneho vykonania a vyhodnotenia dokazovania, navyše v štádiu konania kedy bolo súdom rozhodnuté o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania za účelom posúdenia terajších schopností a predpokladov rodičov na výkon osobnej starostlivosti o maloletú, ku ktorému súd pristúpil práve z dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania zmenu v postoji rodičov a v ich schopnosti postarať sa o maloletú bez nepriaznivých následkov na jej zdravý psychický a fyzický vývoj doposiaľ nepreukázali.

osobnej starostlivosti. Ďalším nemenej významným dôvodom súvisiacim s predchádzajúcim, pre ktorý nebolo možné vyhovieť návrhu otca bolo to, že otec súdu žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil, že sa o maloletú vie postarať bez ďalších nepriaznivých následkov na jej zdravý telesný aj duševný vývoj, pre ktoré bolo nevyhnutné maloletú zveriť predbežným opatrením do starostlivosti nahradzujúcej rodičovskú starostlivosť, neosvedčil zmenu svojho manipulatívneho správania voči maloletej preukázaného doposiaľ vykonaným znaleckým dokazovaním, nepreukázal podstúpenie psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby s pozitívnym výsledkom a nepreukázal ani snahu riadne sa podrobiť výchovnému opatreniu nariadenému súdom za účelom zlepšenia jeho rodičovských kompetencií. Zveriť maloletú otcovi predbežným opatrením nebolo možné ani vzhľadom na doposiaľ právoplatné rozhodnutie súdu o zákaze styku otca s maloletou predbežným opatrením nariadeným dňa 05. 11. 2014 pod č. k. 1 P/123/2013-316. Sumarizujúc uvedené súd nemohol prisvedčiť ani argumentu otca uvádzanému v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, že pri rozhodovaní je potrebné rešpektovať

rozhodnutia. Riešenie tejto otázky si preto aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci vyžiada doplnenie dokazovania v uvedenom smere a jeho následné vyhodnotenie. Súd rozhodujúc o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia sa zaoberal aj posúdením doterajšieho priebehu predbežného opatrenia, ktorým bola maloletá dočasne umiestnená v krízovom stredisku, pričom mal ako vyplýva zo záverom doterajšieho dokazovania za osvedčené, že po vyňatí maloletej z rodinného prostredia a jej umiestnenia do sa psychický stav maloletej stabilizoval a maloletá v zariadení

V konaní vo veci samej, súd bude naďalej pokračovať, vyhodnotí závery nariadených výchovných opatrení a závery nariadených znaleckých posudkov, na základe ktorých bude môcť v najlepšom záujme maloletej, ktorý je pre konanie záujmom najvyšším a prvoradým rozhodnúť vo veci samej, prípadne aj bez návrhu pred rozhodnutím vo veci samej posúdiť dôvodnosť ďalšieho trvania nariadeného predbežného opatrenia o umiestnení maloletej v krízovom stredisku, či dôvodnosť trvania zákazu styku otca s maloletou.“

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. b) a f), § 77 ods. 2, § 102 ods. 1 a 2 a § 219 ods. 2 krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. júla 2015.