II. ÚS 239/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 239/2015­33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , , zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie sumy 9 958,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v procesnom postavení navrhovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v napadnutom konaní k ďalším zbytočným prieťahom „za obdobie od 18. 01. 2011, teda od nariadenia Ústavného súdu SR na konanie bez prieťahov“ , tým, že: „• Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 06. 2011, spis. zn.: 15 Co 480/2010­445 zrušil uznesenie konajúceho súdu zo dňa 04. 10. 2010, spis. zn.: 18 C 337/2010­423 ako nezákonné. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí najmä na čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, v zmysle ktorého právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, tzn. že sudca môže v spore riadne konať a pritom zobrať do úvahy pri rozhodovaní európsku jurisdikciu, ktorá zabezpečuje širšiu právnu ochranu ako jurisdikcia slovenská. • Zákonná sudkyňa dňa 25. 08. 2011 uznesením č. k.: 18 C/377/2004­448 znova prerušila konanie z dôvodu, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o nesúlade zákonov v konaní č. k: 18 C/136/2005 a rozhodnutie má zásadný význam aj pre konanie sťažovateľa. Dôvod prerušenia bol znova účelový a nepravdivý. Predsedníčka Ústavného súdu SR listom zo dňa 03. 07. 2012 č.: Spr. 586/2012 oznámila sťažovateľovi, že na Ústavnom súde SR evidujú dve podania z Okresného súdu Bratislava I, ale podanie pod č. k.: 18 C/136/2005 nie je v konaní o nesúlade zákonov na Ústavnom súde SR. Zákonná sudkyňa znova konala účelovo a za každú cenu sa snažila konanie prerušiť a vec neriešiť...

• Zákonná sudkyňa uznesením zo dňa 13. 06. 2011, spis. zn.: 18 C 337/2004­480 rozhodla o pokračovaní v konaní a následne konanie prerušila z dôvodu postúpenia veci Ústavného súdu SR, nakoľko podľa jej názoru ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení zmien a doplnkov s čl. 2 Dohovoru č. 111. Nesúlad právnych noriem zákonná sudkyňa videla v tom, že Dohovor zakazuje diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu a Zákonník práce zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií. Sťažovateľ v takomto konaní zákonnej sudkyne vidí zámer ako účelovo nekonať vo veci a naďalej spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní a mariť právo na spravodlivý

rozsudok

v primeranom čase.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn. Spr 3713/2014 z 12. novembra 2014, v ktorom popri prehľade procesných úkonov súdu uviedla: „Poukazujem na skutočnosť, že dňa 30. 04. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava doručená sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn: 18 C 377/2014 sťažnosť na prieťahy, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 18. 1. 2011, kedy Ústavný súd SR v náleze sp. zn.: III. ÚS 332/2010­31 skonštatoval prieťahy v súdnom konaní sp. zn: 18 C 377/2014, napriek tomu zákonná sudkyňa podľa jeho názoru nález nerešpektovala. Zároveň vyjadril nespokojnosť s jej rozhodovacou činnosťou, konkrétne s uznesením č. k. 18 C 377/2004­423, uznesením č. k. 18 C 377/2004­448 a uznesením č. k. 18 C 377/2004­480. Poukazuje na to, že žaloba bola podaná dňa 13. 10. 2004 a do dnešného dňa neboli vykonané rozhodujúce listinné dôkazy, súdny spis bol na Ústavnom súde SR od 15. 10. 2012 do 6. 2. 2014 a od jeho vrátenia je sudkyňa vo veci pasívna. Sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená odpoveďou Spr. 2162/2014 zo dňa 30. 04. 2014 ako dôvodná. Zbytočné prieťahy v konaní možno vidieť v tom, že podľa Ústavného (súdu, pozn.) Slovenskej republiky bol návrh zákonnej sudkyne na konanie o súlade právnych predpisov /konkrétne ust. § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce) s článkom 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce ­ Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní)/ odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (konkrétne pre absenciu odôvodnenia návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno­ právne požiadavky). Z tohto dôvodu možno vyhodnotiť činnosť zákonnej sudkyne v konaní ako neefektívnu.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania v období po 24. marci 2011 zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 377/2004 a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámci prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní uviedla: „Dňa 28. 12. 2010 bol súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa podaného voči uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 18 C/377/2004­423, ktorým súd nepripustil rozšírenie návrhu o ďalšie skutky diskriminácie, prerušil konanie do rozhodnutia Ústavnému súdu SR vo veci OS BA I sp. zn. 18 C 136/2005 a ktorým súd zrušil uznesenie prijaté dňa 26. 08. 2010 č. k. 18 C 377/2004­407, Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. kon.: 15 Co/480/2010­445 zo dňa 30. 6. 2011, ktorým uznesenie v napadnutej časti zrušil. Súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 9. 8. 2011. Dňa 30. 6. 2011 do spisu doručené podanie navrhovateľa ­ výzva na pokračovanie v konaní. Dňa 25. 8. 2011 vydané uznesenie č. kon.: 18 C/377/2004­448 o prerušení konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn.: 18 C/136/2005. Dňa 21. 9. 2011 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu č. kon.: 18 C/377/2004­448. Dňa 22. 9. 2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci ­ výzva navrhovateľovi na doručenie rovnopisu podaného odvolania. Tento doručený dňa 4. 10. 2011. Pokynom zo dňa 3. 10. 2011 odvolanie navrhovateľa na vedomie zaslané odporcovi. Dňa 14. 10. 2011 súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa podanému voči uzneseniu tunajšieho súdu č. kon.: 18 C/377/2004­448 a 297 Krajskému súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. kon.: 5 Co/457/2011, 5 Co/458/2011­476 zo dňa 29. 2. 2012 tak, že napádané rozhodnutia súdu potvrdil, súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 16. 4. 2012.

Ústavný súd zistil, že popis ďalšieho priebehu napadnutého konania obsiahnutý v písomnom vyjadrení predsedníčky okresného súdu zodpovedá obsahu príslušného súdneho spisu, a preto citovanú časť vyjadrenia predsedníčky ústavného súdu považuje za relevantný podklad pre svoje rozhodovanie. Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 18 C 377/2004 z 28. novembra 2014, proti ktorému podali obe procesné strany odvolanie (odporca 13. januára 2015 a sťažovateľ 29. januára 2015). Okresný súd pred predložením veci odvolaciemu súdu vyzval účastníkov konania na zaujatie stanoviska k odvolaniu protistrany.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže ústavný súd už nálezom č. k. III. ÚS 332/2010­31 z 18. januára 2011 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil sťažovateľom označené základné právo, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 24. marci 2011.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

5. Predmetom konania vedeného okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o poskytnutí ochrany pred diskrimináciou sťažovateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Ústavný súd pri hodnotení tohto prvého kritéria poukazuje na svoj právny názor vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára 2011, podľa ktorého ide po právnej stránke o pomerne zložité konanie, pričom zo skutkového hľadiska nejde o konanie, ktoré by bolo možné považovať za zložitejšie. Ústavný súd z uvedeného právneho názoru vychádzal aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné v posudzovanom období pripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že konanie ako celok je v posudzovanom období poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s predložením veci ústavnému súdu na rozhodnutie o súlade právnych predpisov. Nesústredenosť postupu okresného súdu možno vidieť najmä v tom, že okresný súd ústavnému súdu predložil nekvalifikovaný návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorý následne ústavný súd odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 7/2014 z 26. marca 2014). Za neefektívny považuje ústavný súd i procesný postup okresného súdu, ktorý nariadil pojednávanie v napadnutom konaní predtým, než uznesením rozhodol o pokračovaní v prerušenom konaní. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 332/2010­31 z 18. januára 2011 k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. III. ÚS 332/2010­31 z 18. januára 2011 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Erikom Šablatúrom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014 priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje úhradu trov konania v sume 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.