II. ÚS 242/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva garantovaného čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt“), práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa (ďalej len „dohovor MOP“) a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) (ďalej len „sociálna charta“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 124/2011 z 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a žiadala o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

3.1 Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Krajský súd a súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí nezaoberali námietkami sťažovateľky v odvolaní, najmä otázkou platnosti či neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. júna 2005, k podpísaniu ktorej došlo z dôvodu dlhodobého zneužívania postavenia zamestnávateľa, pričom ak by sa touto otázkou krajský súd, príp. súd prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal, viedlo by to k inému rozhodnutiu súdu, ktorým by sa sťažovateľka domohla svojich práv. Preto podľa názoru sťažovateľky bolo úlohou krajského súdu v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým sa realizuje právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj súdu prvého stupňa, vysvetliť, prečo tieto relevantné námietky sťažovateľky nepovažoval za dôležité pre rozhodnutie súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nie je podľa vyjadrenia sťažovateľky v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, pretože je nezrozumiteľný, nie je z neho zrejmé, akými úvahami sa riadil, ako sa vyrovnal so sťažovateľkinými tvrdeniami ako odvolateľky (dôvodmi odvolania), a tým bolo porušené právo sťažovateľky domáhať sa zákonom predpísaným postupom svojho práva na súde zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.3 Ponižujúce správanie zamestnávateľa voči sťažovateľke sa podľa jej názoru odrazilo aj na jej psychickom stave, keď zo strachu o jej budúcnosť a pocitu viny, ktorý zneužívaním svojho postavenia vyvolával zamestnávateľ u sťažovateľky akoby za trest, že nepristúpila na nezákonné požiadavky zamestnávateľa, musela sedieť sama v šatni až po dobu 5 mesiacov. Sťažovateľka po tomto dlhotrvajúcom a ponižujúcom zaobchádzaní, keď bola podľa jej slov po dobu 5 mesiacov atakovaná pocitmi samoty vyplývajúcimi z vyčlenenia z pracovného kolektívu a z prejaveného nezáujmu zamestnávateľa o jej situáciu, podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy 1. júna 2005. Následne po podpísaní tejto dohody zamestnávateľ jej prácu začal prideľovať, čo podľa názoru sťažovateľky potvrdzuje fakt, že sťažovateľku vystavil tomuto ponižujúcemu zaobchádzaniu úmyselne, aby tak znížil jej ľudskú dôstojnosť, pretože nepristúpila na ním nezákonným postupom presadzované podmienky práce.

3.4 Napriek tomu, že na už uvedené porušovanie základných práv a slobôd, ku ktorému podľa sťažovateľky došlo tým, že zamestnávateľ zneužíval svoje postavenie voči sťažovateľke, sťažovateľka poukazovala v konaní pred súdom prvého stupňa aj v konaní pred odvolacím súdom, krajský súd sa touto otázkou vôbec nezaoberal ani tieto relevantné skutočnosti nijako nevyhodnotil. Krajský súd podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jej právam napriek tomu, že využila právo domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3 OSP.

Zákonníka práce, zneužívaním svojho postavenia spôsobil to, že sťažovateľka podľahla psychickému tlaku spôsobenému zamestnávateľom a podpísala dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 1. júna 2005, ktorá bola pre ňu nevýhodná.

3.6 Krajský súd svojím postupom podľa sťažovateľky neposkytol ochranu jej základným právam, keďže nedal zrozumiteľnú odpoveď na otázku, v čom videl postup zamestnávateľa v súvislosti s ustanoveniami § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce za súladný so zákonom, čím jej odňal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ktoré jej Zákonník práce v súvislosti s výpoveďou poskytuje, a teda domáhať sa ochrany svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ustanovením § 3 OSP.

4. Sťažovateľka v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základné práva garantované čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo garantované čl. 28 listiny, práva podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo podľa čl. 7 paktu, právo podľa čl. 4 dohovoru MOP a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty boli napadnutým

rozsudok

krajského súdu porušené, ďalej aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľkiných práv, aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, aby zároveň zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 a aby uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

K návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012

8. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, ktorým najvyšší súd odmietol ňou podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

9. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti nenamietala porušenie konkrétneho práva uznesením najvyššieho súdu a ani neuviedla žiadnu argumentáciu a námietky v obsahu svojej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu.

11. Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty nie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určite zaujme svojou rozsiahlou argumentáciou podopretou množstvom rozhodnutí. Na druhej strane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hrane objektívnosti a neutrálnosti tónu, ktorým má súd komunikovať svoje právne názory. Ústavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho a možno dogmaticky správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy interpretujú § 221 ods. 1 písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupné na www.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu než prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne, citlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod. Pre spresnenie možno dodať, že v predmetnom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 citované rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 310/2009 a sp. zn. 5 Cdo 290/2008, na ktoré odkazuje najvyšší súd vo výpočte ustálenej judikatúry, boli podané dovolania prípustné na základe „zjednocovacích“ ustanovení § 238 a § 239 ods. 1 OSP a nedostatky v odôvodnení súdnych rozhodnutí následne zohľadnené ako iné vady. Napokon, odvolanie v citovanej veci vedenej pod sp. zn. 2 Obdo 11/2013 bolo odmietnuté z dôvodu zmeškania lehoty. V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak je aj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011).

15. V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálna charta obsahuje právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self­executing) a majú charakter všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európy v oblasti sociálnej politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vo svojej aplikačnej praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law and practise of the European Convention on Human Rights and the European Social Charter. Strasbourg: Council of Europe Publishing, 1996, pp. 434­436; Langford, M (ed).: Social Rights Jurisprudence. Emerging Trends in International and Comparative Law. New York: Cambridge University Press, 2008. pp. 432­433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J. The European Social Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984]. S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod.).

19. Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie I. časti bodu 24 a 26 sociálnej charty napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože tieto označené referenčné právne normy sociálnej charty neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateľky, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku, a orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu

20. Podľa čl. 4 dohovoru MOP zamestnanie pracovníka sa neskončí, ak neexistuje platný dôvod na také skončenie, ktorý súvisí so schopnosťou alebo správaním pracovníka, alebo vyplýva z prevádzkových potrieb podniku, organizácie alebo služby.

21. Národná rada s dohovorom MOP vyslovila súhlas 2. decembra 2009 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Dohovor MOP bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 172/2010 Z. z.

22. Ústavný súd konštatuje, že dohovor MOP obsahuje 22 článkov, ktoré upravujú spôsob a dôvody skončenia zamestnania z podnetu zamestnávateľa. Z obsahu týchto právnych noriem možno ustáliť, že zabezpečujú rovnaký, resp. menší rozsah práv, ako zabezpečuje vnútroštátna právna úprava týchto právnych vzťahov, predovšetkým zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

26. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 4 dohovoru MOP napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

27. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

28. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu namieta, že tento porušil čl. 3 dohovoru, pretože jej neposkytol ochranu pred ponižujúcim zaobchádzaním zo strany zamestnávateľa, ku ktorému malo dochádzať tým, že zamestnávateľ jej neprideľoval počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005) prácu.

29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „zlé zaobchádzanie musí dosahovať minimálnu úroveň závažnosti, aby spadalo do rozsahu čl. 3 dohovoru. Posúdenie tohto minima je, z podstaty veci, relatívne; závisí na všetkých okolnostiach prípadu, ako je doba trvania zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky a, v niektorých prípadoch, pohlaví, veku a zdravotnom stave obete atď.“ (porov. Írsko v. Veľká Británia, č. 5310/71, rozsudok ESĽP z 18. 1. 1978, bod 162; Labita v. Taliansko, č. 26772/95, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 6. 4. 2000, bod 120; z novšej judikatúry porov. napr. Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 202). Zlé zaobchádzanie je zakázané bez ohľadu na predchádzajúce správanie sa obete (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod

31. Ponižujúcim zaobchádzaním sa rozumie najmä zaobchádzanie, ktoré vyvoláva u obeti pocity strachu, úzkosti a menejcennosti, ktoré sú schopné obeť ponížiť a pokoriť a prípadne prekonať jej fyzický alebo duševný odpor (porov. už citovaný rozsudok ESĽP vo veci Írsko v. Veľká Británia, bod 167; Pretty v. Veľká Británia, č. 2346/02, rozsudok ESĽP z 29. 4. 2002, bod 52). Ponižujúcim zaobchádzaním nemusí byť iba zaobchádzanie fyzické, ale aj psychické, napr. vo forme psychického násilia (porov. Opuz v. Turecko, č. 33401/02, rozsudok ESĽP z 9. 6. 2009, bod 161). Čo sa týka ponižujúceho zaobchádzania v horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (ako to namieta sťažovateľka), ESĽP pripustil ponižujúce zaobchádzanie v horizontálnych súkromnoprávnych vzťahoch (pozri P. F. and E. F. v. Veľká Británia, č. 28326/09, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 23. 11. 2010, bod 38) a v tejto súvislosti ESĽP skúma reakciu príslušných orgánov zmluvných štátov v tom smere, či bola venovaná sťažnosti (podaniu, žalobe) dotknutého subjektu náležitá pozornosť (porov. už uvedené rozhodnutie ESĽP vo veci P. F. and E. F. v. Veľká Británia, bod 46; Kurt v. Turecko, č. 24276/94, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1998, body 133 ­ 134).

33. Nota bene ústavný súd považuje za potrebné pre komplexnosť odpovede na sťažovateľkinu námietku poznamenať, že vtedajšia právna pozícia sťažovateľky a jej status zamestnankyne s pravidelne vyplácanou mzdou, hoc pri absencii prideľovania práce počas pracovnej doby, nemožno hodnotiť ani ako objektívny „ponižujúci stav“ (o to menej ako „ponižujúce zaobchádzanie“ zo strany tretieho subjektu), naopak, tento aj keď kompromisný a právne neštandardný stav (keď sťažovateľka bola formálne zamestnankyňou s vyplácanou mzdou, ale bez prideľovanej práce) pôsobil takpovediac profylakticky proti prípadnej ťaživej situácii zapríčinenej nezamestnanosťou sťažovateľky, matky v tom čase maloletých detí, keďže (tak ako to vyplýva z rozhodnutí všeobecných súdov) zamestnávateľ bol oprávnený skončiť so sťažovateľkou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu jej nadbytočnosti. Ak teda všeobecné súdy dospeli k záveru, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi, pretože jej uzatvoreniu nepredchádzalo nátlakové konanie zamestnávateľa spočívajúce z jeho strany v ponižujúcom zaobchádzaní so sťažovateľkou, ústavný súd hodnotí tento záver ako ústavne konformný.

34. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 3 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

35. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

37. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

40. Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

Podľa čl. 28 listiny zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a na uspokojivé pracovné podmienky. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä: a) odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom: (i) spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu; (ii) slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto paktu; b) bezpečné a zdravotne nezávadné pracovné podmienky; c) rovnakú príležitosť pre všetky dosiahnuť v zamestnaní povýšenie na zodpovedajúci vyšší stupeň, pričom sa nebudú uplatňovať iné kritériá, než dĺžka zamestnania a schopnosti; d) odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú platenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov.

44. Ústavný súd sa musí na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia označených práv upravených paktom v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľka označila namietané porušenie práva len článkom paktu (čl. 7 paktu), pričom z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľky je možné konštatovať, že namieta porušenie všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky vyplývajúcej z čl. 7 paktu. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v smere posúdenia námietok sťažovateľky vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 7 paktu v zmysle namietaného porušenia všeobecnej požiadavky na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky napadnutým rozsudkom krajského súdu.

46. Podľa právnej doktríny „pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny. ... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“ [pozri UN Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9: The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of the Obligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights. Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textácia právnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebné ustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a), ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľné práva adresátov týchto noriem a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnosti týchto a ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature of States Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod 5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law of International Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].

49. Ústavný súd napriek tomu preskúmal sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny, ako aj práva podľa čl. 7 paktu napadnutým rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv vyplývajúcich z čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 28 listiny a čl. 7 paktu. Krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) ústavne aprobovateľným spôsobom posúdil a odôvodnil platnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľkou a jej zamestnávateľom, jej nerozpornosť s dobrými mravmi, navyše sťažovateľka nenamietala pred všeobecnými súdmi nespravodlivé a neuspokojivé pracovné podmienky v súvislosti s touto dohodou o zmene pracovnej zmluvy (jej obsahom, príp. uplatňovaním). Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd pochybil v tom, že jej neposkytol ochranu v súvislosti s jej námietkami týkajúcimi sa neuspokojivých a nespravodlivých pracovných podmienok v zamestnaní počas 5 mesiacov (od 1. 1. 2005 do 31. 5. 2005), ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi (a teda aj pred krajským súdom ako súdom odvolacím) nebola žaloba pre neuspokojivé a nespravodlivé pracovné podmienky počas týchto 5 mesiacov (napr. pre diskrimináciu a pod.), ale návrh na určenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať sťažovateľke prácu podľa neplatného znenia pracovnej zmluvy a určenie, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi z toho dôvodu, že jej uzatvoreniu predchádzalo vystavenie sťažovateľky neuspokojivým a nespravodlivým pracovným podmienkam v zamestnaní počas 5 mesiacov. Tento argument, ktorý mal zakladať rozpor dohody o zmene pracovnej zmluvy s dobrými mravmi, všeobecné súdy vyhodnotili ako neopodstatnený, a to ústavne nezávadným spôsobom (na základe čoho konštatovali, že dohoda o zmene pracovnej zmluvy nie je v rozpore s dobrými mravmi).