II. ÚS 245/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky 20 S 119/2012­38 z 18. júna 2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. marca 2015.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Kardinálnou námietkou odvolania bola okrem iného tá skutočnosť, že sťažovateľ mal uzatvorenú nájomnú zmluvu na nebytové priestory so spoločnosťou Ščury Invest, s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), ktorá zahŕňala aj priestory parkoviska. Z tohto dôvodu spoločnosť užívala ako nájomca prenajaté parkovacie miesta, pričom podľa § 33 ods. 3 zákona o tepelnej energetike porušenú povinnosť má iba vlastník alebo správca nehnuteľnosti, a nie nájomca tak, ako to bolo v tomto prípade. Motorové vozidlo je vo vlastníctve spoločnosti ako nájomcu a ním bolo odstavené na mieste. Spoločnosť nikto nevyzval na preparkovanie auta na ten účel, aby bolo možné na nehnuteľnosť vstúpiť. Až následne preparkovanie motorového vozidla zabezpečil sťažovateľ, keď bol na to vyzvaný. Sťažovateľ je preto presvedčený, že on ako fyzická osoba neporušil ustanovenie § 33 ods. 3 zákona o tepelnej energetike, pričom ide o omyl v osobe účastníka konania. Účastníkom konania mala byť spoločnosť ako právnická osoba, a nie sťažovateľ ako fyzická osoba.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 61/2013 z 11. decembra 2014 bol

rozsudok

krajského súdu potvrdený. Odvolanie sťažovateľa nepovažoval najvyšší súd za dôvodné, keďže vlastníkom dotknutej parcely je sťažovateľ a žiaden správca parcely nie je v katastri nehnuteľnosti zapísaný. Rovnako neexistuje ani zápis o obmedzení práva nakladať s nehnuteľnosťou, resp. chýba údaj o stavbe parovodu. Aj v prípade, že nájomcom je spoločnosť, táto nemôže byť zodpovedná za plnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike, lebo bolo povinnosťou sťažovateľa ako vlastníka parcely urobiť všetky opatrenia na to, aby prekážky na pozemku boli odstránené, teda v danom prípade postarať sa o odstránenie osobného motorového vozidla. Najvyšší súd považuje za irelevantné, že vlastníkom automobilu je spoločnosť, keďže jej konateľom je sťažovateľ.

Konaním a rozhodnutím všeobecných súdov bol sťažovateľ ukrátený aj na svojich vlastníckych právach. Ako fyzická osoba je vlastníkom sporného pozemku, pri ktorom sa nachádza rozsiahle parkovisko s asi 25 parkovacími miestami. Parkovisko je prenajaté jednotlivým nájomcom s tým, že každý z nich má dve, tri až štyri parkovacie miesta, ktoré sú riadne vyznačené. Navyše, i keď je sťažovateľ konateľom spoločnosti, nie je jediný, kto môže s motorovým vozidlom manipulovať. V spoločnosti je zamestnaných viac ako 15 zamestnancov, pričom každý z nich má právo využívať služobné vozidlo. Preto nemožno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého má byť irelevantné, že vlastníkom automobilu je spoločnosť, ktorej konateľom je sťažovateľ. Všeobecné súdy prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé a zasahujú do označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález: „Základné právo (...) vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR a čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a svojvoľného zbavenia majetku podľa čl. 17 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20S/119/2012 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo/61/2013 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavný rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8Sžo/61/2013 zo dňa 11.12.2014.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 20 S 119/2012­38 z 18. júna 2013 vyplýva, že ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej. Podľa názoru krajského súdu nedôvodná je námietka, podľa ktorej účastníkom konania mala byť spoločnosť, a nie sťažovateľ ako fyzická osoba, keďže prenajaté parkovacie miesta užívala spoločnosť. Subjektom povinnosti podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike je vlastník alebo správca pozemku, na ktorý je potrebné umožniť vstup. V žiadnom prípade preto nie je týmto subjektom nájomca. Práve naopak, túto povinnosť má sťažovateľ ako vlastník. Pokuta preto bola správne uložená sťažovateľovi. On mal urobiť všetky potrebné opatrenia ako vlastník, aby prekážky nachádzajúce sa na jeho pozemku a brániace vykonaniu prác boli odstránené. V danom prípade je situácia zjednodušená tým, že vlastníkom motorového vozidla je spoločnosť, ktorej jediným konateľom je sťažovateľ. Irelevantný je aj argument, podľa ktorého spoločnosť ako vlastníka motorového vozidla nikto nevyzval na jeho preparkovanie. Na jednej strane nebolo povinnosťou správneho orgánu vyzývať vlastníka prekážky na jej odstránenie (túto povinnosť mal vlastník pozemku, na ktorom je prekážka) a na druhej strane, aj napriek neexistencii tejto povinnosti sťažovateľ o prekážke objektívne vedel, a to ako jediný konateľ spoločnosti vlastniacej motorové vozidlo a súčasne vlastník pozemku. Preto argumentácia, že nájomcu parkoviska a súčasne vlastníka motorového vozidla nikto nevyzval na preparkovanie, je zavádzajúca, lebo konateľ vlastníka automobilu a sťažovateľ sú tá istá osoba. Celá námietka je zavádzajúca a špekulatívna. Rovnako nemožno akceptovať námietku, že neprebiehala rekonštrukcia, oprava, ale ani údržba tepelných zariadení. V skutočnosti išlo o rekonštrukciu pôvodných rozvodov, ktorá je vedená v pôvodnej trase starých rozvodov. Nemožno súhlasiť ani s námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Sťažovateľ namietal, že z výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu nie je zrejmé, v čom spočívala jeho nesúčinnosť alebo nespolupráca. Podľa názoru krajského súdu dôležitá je skutková veta rozhodnutia o uložení pokuty, z ktorej jednoznačne vyplýva, že porušenie povinnosti bolo zistené pri kontrole dodržiavania povinností uložených zákonom o tepelnej energetike za obdobie od 1. apríla 2011 do termínu začatia kontroly u sťažovateľa. V skutkovej vete je teda odkaz na kontrolu dodržiavania povinností za špecifikované kontrolované obdobie. Tento odkaz je natoľko určitý, že je možné zistiť, že ide o kontrolu dodržiavania povinností, pričom kontrola začala 4. mája 2011 a z protokolu o jej výsledku je zrejmé konkrétne správanie sťažovateľa, ktorým došlo k porušeniu § 33 ods. 3 písm. a) zákona o tepelnej energetike. Skutok, za ktorý bola uložená pokuta, je teda identifikovaný tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, a to odkazom na kontrolu u sťažovateľa, ktorú takisto nemožno zameniť s inou kontrolou. Iný výklad by bol formalistický a neprimerane rigorózny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 20 S 119/2012­38 z 18. júna 2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu a najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé. V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta nedostatočné vymedzenie skutku, za ktorý mu bola uložená sankcia, keďže skutok mal byť presne uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu, nie teda iba v odôvodnení rozhodnutia. Tým nebolo podľa jeho názoru dostatočne zabezpečené, aby sa skutok, za ktorý sa konanie viedlo, nedal zameniť za iný skutok.