II. ÚS 246/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 246/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Irsákom, Advokátska kancelária, Jelačičova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v mene žalovanej podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následne aj žalobu a jej doplnenie. Práve týmito úkonmi poskytol žalovanej ako advokát právnu pomoc. Rovnako bola nesporná aj skutočnosť, že medzi nimi nedošlo nikdy k dohode o spôsobe a výške zmluvnej odmeny a že preto prichádzala do úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena. Spornou zostala otázka, či sa bude na odmenu advokáta aplikovať ustanovenie § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda v závislosti od výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo je aplikácia tohto ustanovenia vylúčená, pretože nie je možné v peniazoch vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto sa odmena advokáta určí podľa ustanovenia § 11 ods. 1 tarify ako 1/13 výpočtového základu.

Podľa názoru krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, výška peňažného plnenia alebo cena práva alebo veci, ktorých sa poskytovaná právna služba týka, musí byť určená a definovaná od začiatku poskytovania právnej služby. Ak by sa pripustila úvaha o možnosti takého postupu, že z pôvodne neurčenej hodnoty sporu sa neskorším postupom právneho zástupcu stane presne určená hodnota sporu s dopadom na spôsob určenia odmeny za poskytnuté služby, potom by s takýmto postupom musel súhlasiť klient, ktorého právny zástupca v spore zastupuje. Klientovi totiž nie je možné odňať právo vyjadriť sa, či súhlasí s poskytovaním právnych služieb, ktoré môže advokát určovať v zmysle tarify.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozhodnutia iných krajských súdov vo veciach, v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalším žalobcom v tom istom konaní, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 4 Co 287/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 134/2008, Krajský súd v Prešove sp. zn. 2 Co 50/2010). Opiera sa ďalej o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014, ktorým na základe mimoriadneho dovolania sa dospelo k záveru zhodnému s právnym názorom sťažovateľa. Aj v tomto prípade išlo o uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednému zo žalobcov, ktorého zastupoval v konaní vedenom okresným súdom v rámci žaloby o priznanie zľavy z ceny.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 porušil základné právo (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. decembra 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 2M Cdo 15/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť – advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €(...) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Stanislava Irsáka(...) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

2013. Podľa názoru najvyššieho súdu základom pre vyriešenie sporu je posúdenie predmetu právnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny diela v zmysle § 560 Obchodného zákonníka. Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vady v dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej má charakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnom

Toto pravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohla nastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetu poskytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku veci a pod.). Pokiaľ by súd aplikoval na danú vec taký výklad ustanovenia § 10 ods. 2 tarify, aký sa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdení konkrétneho znenia žalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie je oceniteľný v peniazoch (pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znel na povinnosť poskytnúť zľavu z ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú v mimoriadnom dovolaní považovať za správnu, čomu nasvedčuje aj ustanovenie § 18 ods. 4 tarify (účinné od 1. septembra 2009), podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslom zákonodarcu v tomto smere bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby sa tak odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou.

Samotný sťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý, že žalobný petit tak, ako ho formuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že tak ako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavu o jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch, pričom k jeho skutočnému vyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právneho zastúpenia.

Pokiaľ teda nebola hodnota predmetu sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatí súdneho konania, resp. v dobe začatia poskytovania právnej služby tak, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 tarify, je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to, že hodnotu predmetu poskytovanej právnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo potrebné vypočítať odmenu podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 tarify.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 vyplýva, že ním bol na základe mimoriadneho dovolania zrušený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 149/2011­270 z 28. augusta 2012 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Aj v tejto veci bol žalobcom sťažovateľ, ktorý sa domáhal od žalovanej spoločnosti KVETA, s. r. o., zaplatenia sumy 624,06 € s prísl. ako trov právneho zastúpenia, ktoré poskytol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 o zaplatenie zľavy z ceny diela. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava ustanovenia § 11 ods. 1 tarify sa uplatní len v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Táto podmienka však v danom prípade nebola splnená. Hodnota veci (v danom prípade uplatnenie zľavy z ceny diela) je vyjadriteľná len matematicky (v peniazoch, v percentách, v pomere k cene a pod.) a taktiež nie je splnená druhá podmienka, teda zistenie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami, pretože cena diela (jednotlivých bytových jednotiek pre konkrétnych kupujúcich), ktorá je podkladom pre matematické určenie výšky zľavy z ceny diela, bola známa žalovanému ako kupujúcemu v čase udelenia plnej moci sťažovateľovi. Preto treba súhlasiť s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní, podľa ktorého v konaní bolo nepochybné, že jeho predmetom bolo uplatnenie zľavy z ceny diela, teda plnenie oceniteľné peniazmi, a už pri začatí poskytovania právnej služby bolo ustálené a v splnomocnení aj deklarované, čoho sa sťažovateľov klient mienil domáhať. Úmyslom zákonodarcu nebolo, aby hodnota predmetu sporu bola presne vyčíslená v čase začatia poskytovania právnej služby, ale určenie časového momentu, ku ktorému sa výška peňažného plnenia, cena veci alebo práva bude určovať.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnou skutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 sa zaujal právny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa, pričom ide o trovy právneho zastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom konaní domáhal zľavy z ceny. O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne pochybnosti, no napriek tomu rôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku diametrálne odlišne.

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzované z právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právo posudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senát najvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý predtým vyslovil iný senát najvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorom iného senátu súhlasiť. Podľa názoru ústavného súdu z podrobného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 15/2013 zo 16. decembra 2014 dostatočne jasne a zrozumiteľne vyplýva, prečo nepovažoval právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014 za akceptovateľný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.