II. ÚS 247/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015 osobne do podateľne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 68/2013­29 z 21. februára 2014 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v roku 2007 bola sťažovateľovi za drobnú dopravnú nehodu uložená sankcia zákazu vedenia motorových vozidiel na 4 mesiace a finančná pokuta. Následne polícia vyzvala sťažovateľa na vykonanie preskúšania podľa nového zákona a došlo k vydaniu rozhodnutia o odňatí vodičského oprávnenia sťažovateľa. O opravných prostriedkoch sťažovateľa nebolo ešte dosiaľ právoplatne rozhodnuté.

V roku 2012 orgány polície vydali dve rozhodnutia, ktorými uložili sťažovateľovi sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 5 rokov, ako aj pokutu 5 000 €. Voči týmto rozhodnutiam uplatnil sťažovateľ opravné prostriedky vrátane súdneho preskúmania. V konaní o jednom z opravných prostriedkov uznesením krajského súdu č. k. 5 S 68/2013­29 z 21. februára 2014 bolo konanie zastavené. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 27/2014 z 12. novembra 2014 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.

Uznesenie

bolo sťažovateľovi doručené 21. januára 2015.

Sťažnosť smeruje proti uvedeným uzneseniam všeobecných súdov.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález: „(...)Ústavný súd Slovenskej republiky vysloví, že Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžd/27/2014 a rozhodnutím zo dňa 12.11.2014 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5S/68/2013­29 a rozhodnutím zo dňa 21.02.2014 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom podľa Čl. 6 ods. 1 Prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ­ zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10Sžd/27/2014 zo dňa 12.11.2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. 5S/68/2013­29 zo dňa 21.02.2014, ­ vráti vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, ­ prizná sťažovateľovi satisfakciu 3.000,­ Eur a náhradu trov konania.“

II.

Podľa skutkového zistenia najvyššieho súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie z 31. decembra 2012 označené ako „Preskúmanie podaného odvolania voči rozhodnutiu(…) zo dňa 30.10.2012 upovedomenie“ bolo sťažovateľovi doručované na

Znamená to, že zásielka bola považovaná za doručenú 10. januára 2013. V uvedenom prípade bolo irelevantné, že sťažovateľ zásielku prevzal 19. januára 2013, keďže v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku bola zásielka považovaná za doručenú už 10. januára 2013. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby preto začala sťažovateľovi plynúť 11. januára 2013 (§ 57 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a jej koniec pripadol na 11. marec 2013 (§ 57 ods. 2 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).

fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax totiž ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu, a nie

Irelevantná bola aj námietka sťažovateľa, podľa ktorej mu zásielka nebola doručovaná na adresu jeho trvalého pobytu v obci . V zmysle § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku sa zásielky určené adresátovi do vlastných rúk doručujú na adresu, kde sa adresát zdržiava, tzn. že nemusí ísť vždy o adresu trvalého pobytu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 S 68/2013­29 z 21. februára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočné a presvedčivé. V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že doručovanie napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy sa vykonalo len na jeho korešpondenčnú adresu, hoci polícia musela mať vedomosť o tom, že zásielku doručuje v čase Vianoc, a je logické, že v tomto čase sa môže sťažovateľ zdržiavať v mieste svojho trvalého bydliska.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že jednou zo základných podmienok fikcie doručenia (posledná veta už citovaného ustanovenia) je, že adresát sa v čase prvého pokusu o doručenie v mieste doručenia zdržiaval. Ak to tak nebolo (napr. adresát sa v čase prvého doručenia zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu, teda nie na korešpondenčnej adrese), potom účinky fikcie doručenia zásielky určenej do vlastných rúk nemohli vôbec nastať.

V danom konkrétnom prípade to znamená, že pokiaľ sa sťažovateľ v čase doručovania zásielky zdržiaval v obci (nie teda v na korešpondenčnej adrese), potom mal túto skutočnosť v odvolacom konaní vedenom najvyšším súdom jasne a jednoznačne deklarovať a pripojiť, resp. ponúknuť dôkaz preukazujúci, že v mieste doručenia sa v čase doručenia nenachádzal. Sťažovateľ sa však takto v odvolacom konaní nebránil a nepostupoval.

Ďalej sťažovateľ namietal, že doručovaná zásielka bola označená zavádzajúcim spôsobom, a to ako upovedomenie, nie teda ako rozhodnutie.

Ani túto námietku nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú. Najvyšší súd v tejto súvislosti dostatočne presvedčivým spôsobom vysvetlil, že rozhodnutím je i taký akt orgánu verejnej správy, ktorý síce nemá formálne náležitosti rozhodnutia, ale sa dotýka, resp. môže sa dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu, a nie formy, pričom za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia.

Sťažovateľ bez toho, aby s uvedenými úvahami najvyššieho súdu polemizoval, iba uvádza, že nebolo možné v danom prípade odvolávať sa na rímsko­právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“.