II. ÚS 248/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 11 Co 267/2014­303 z 3. decembra 2014. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 C 6/2012­248 zo 4. marca 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti (ďalej len „žalovaný 1“) a (ďalej len „žalovaný 2“) o zaplatenie sumy 100 000 € s prísl., resp. o určenie neúčinnosti právneho úkonu.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 267/2014­303 z 3. decembra 2014 bol

rozsudok

okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa postupom všeobecných súdov a ich rozhodnutiami došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

Sťažovateľ sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému 1 zaplatiť mu 100 000 € s prísl. Alternatívne žiadal rozhodnúť tak, aby sa určilo, že právny úkon žalovaného 2 adresovaný žalovanému 1, ktorým žalovaný 2 na konci januára 2010, resp. na začiatku februára 2010, poskytol 100 000 € v hotovosti žalovanému 1 s úmyslom zaplatiť nesplatený peňažný záväzok žalovaného 2 voči žalovanému 1 z titulu, že žalovaný 1 má voči žalovanému 2 nárok na náhradu 100 000 €, ktoré žalovaný 1 ako ručiteľ pri záväzku žalovaného 2 voči sťažovateľovi z titulu zmluvy o pôžičke zo 16. februára 2009 v spojení s notárskou zápisnicou sp. zn. N 40/2009 spísanou notárkou JUDr. Danielou Šikutovou zaplatil sťažovateľovi namiesto žalovaného 2, je voči sťažovateľovi právne neúčinný.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa zistenia ústavného súdu podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 267/2014­303 z 3. decembra 2014 dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 23. februára 2015. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru má teraz preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v danom štádiu konania vylúčená právomoc ústavného súdu.