II. ÚS 249/2015

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 77/2014, ako aj uznesením z 18. decembra 2014 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 375,84 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a osemdesiatštyri centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Poláka,

Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 15/2014­115 z 30. apríla 2014 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. novembra 2014 dovolanie.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 77/2014 z 18. decembra 2014 bolo dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuté, a to s odôvodnením, že je neprípustné, keďže podľa § 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona platí u sťažovateľa zákonná fikcia neodsúdenia, ku ktorej došlo vykonaním peňažného trestu (jeho zaplatením).

Uvedený záver najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nesprávny, arbitrárny a rozporný so zákonom i ústavou. Dôsledkom uznesenia najvyššieho súdu je porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho dovolanie spĺňalo všetky zákonné náležitosti, keďže bolo podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a na mieste, kde možno dovolanie podať, a bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Keďže v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom neboli zohľadnené a odstránené nedostatky, na ktoré sťažovateľ od začiatku poukazoval, podal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.

Podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje sťažovateľ za prostriedok ultima ratio, ktorým sa môže dovolať spravodlivosti, keďže najvyšší súd odmietol vecne prerokovať jeho dovolanie a vôbec sa nevysporiadal s jeho námietkami voči skutkovému stavu a právnemu posúdeniu veci. Najvyšší súd tým podľa presvedčenia sťažovateľa porušil označené články ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Unesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze porušenia zásady nullumcrimenpoema sine lege, základné právo sťažovateľa podľa článku 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. spočívajúce v práve domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 77/2014 zo dňa 18.12.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu. 4. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 187,92 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

Z doplňujúceho podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2015 doručeného ústavnému súdu 6. mája 2015 vyplýva, že na preukázanie dôvodnosti podanej sťažnosti a právnej argumentácie v nej obsiahnutej poukazuje sťažovateľ na obsah právnej vety stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Z tohto stanoviska je zrejmé, že odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením príslušnej sumy, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. júna 2015 doručenej ústavnému súdu 26. júna 2015 vyplýva, že s názormi najvyššieho súdu uvedenými v jeho vyjadrení z 28. mája 2015 sa nemožno v žiadnom prípade stotožniť. Poukaz na obsah uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 331/2014 z 22. mája 2014 neobstojí, lebo toto uznesenie bolo prijaté v čase, kedy ešte nebolo prijaté stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 4/2015 z 18. marca 2015. Práve nejednotná rozhodovacia činnosť rôznych senátov ústavného súdu pri posudzovaní kruciálnej otázky, t. j. otázky ústavného práva odsúdeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu odmietnutia dovolania odsúdeného len preto, že jeho odsúdenie bolo zahladené, viedla plénum ústavného súdu k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Sťažovateľ zároveň spresňuje požiadavku náhrady trov právneho zastúpenia na sumu 375,84 €, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2015, 4 režijné paušály v roku 2015 a daň z pridanej hodnoty. Za 1 úkon právnej služby účtuje sumu 69,91 €.

II.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom znamenajúcim vážny prielom do právoplatnosti a predpokladanej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia. Jeho zmyslom je, za prísne vymedzených podmienok, zvrátenie existencie odsúdenia páchateľa, aby nedošlo k trestno právnemu následku, t. j. sankcii spojenej s týmto odsúdením.

rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacim stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán, a to jednak čo sa týka možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, teda v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady by bolo proti jeho zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný a zahladený s účinkami, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.

Odsudzujúcim rozsudkom teda treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, ako to je pri upustení od potrestania (§ 40 ods. 2 Trestného zákona), alebo po výkone niektorých druhov trestov (napr. v predmetnom prípade § 92 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 1 Trestného zákona), alebo na základe rozhodnutia súdu pri zahladení odsúdenia, právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia (teda že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol), potom treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúci odsudzujúci rozsudok u takej osoby, na ktorú sa hľadí, ako keby odsúdená nebola. Predpokladom na podanie dovolania je existencia odsúdenia

Treba vychádzať z toho, že neexistuje odsúdenie, ktoré by bolo dôvodom priťažujúcej okolnosti alebo recidívy trestnej činnosti. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod., uvádzať odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Platí to aj obrátene zo strany iných subjektov vo vzťahu k tejto osobe. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť ku vzniku alebo k obnoveniu takých právnych vzťahov, ktoré občan nemohol nadobudnúť, alebo sa ich nemohol dožadovať, pokým existovala prekážka odsúdenia páchateľa. Keďže v dôsledku

v prípade zahladenia odsúdenia, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, teda že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ho už nemôže podať.

podať. Obdobné stanovisko zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 5 Tdo 59/2013 a sp. zn. 5 Tdo 66/2014.

Podľa presvedčenia sťažovateľa peňažný trest vykonal zložením určenej sumy preto, aby nedošlo k premene peňažného trestu na nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže návrhu na odklad vykonateľnosti právoplatného rozsudku by najvyšší súd nemusel vyhovieť. Výklad najvyššieho súdu je výkladom ad absurdum.

Najvyšší súd je tej mienky, že rozhodol správne, a poukazuje pritom na uznesenie ústavného súdu, ktorým bol takýto postup najvyššieho súdu v obdobnom prípade akceptovaný.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu sú medzi účastníkmi konania nesporné. Naproti tomu ako sporná sa javí právna otázka, či v dôsledku vykonania peňažného trestu jeho zaplatením a z toho vyplývajúcim zahladením odsúdenia priamo zo zákona s účinkom, že sa na obvineného hľadí, ako keby odsúdený nebol, dochádza aj k zániku možnosti preskúmať na základe dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zákonnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Kým podľa sťažovateľa to možné je, najvyšší súd túto možnosť vylučuje.

Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. februára 2014 ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Podľa § 32 písm. d) Trestného zákona za spáchané trestné činy môže súd uložiť páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len peňažný trest.

Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Z citovaného zjednocujúceho stanoviska vyplýva predovšetkým neakceptovateľnosť argumentu najvyššieho súdu, podľa ktorého by priznanie práva podať dovolanie v danom prípade bolo v rozpore s princípom rovnosti procesných strán, pretože ak by túto možnosť mal odsúdený, nutne by musela byť pripustená aj u generálneho prokurátora, ktorý by mohol podať dovolanie aj v neprospech odsúdeného smerujúce k zhoršeniu jeho postavenia, čo by následne umožňovalo otvorenie už ukončeného trestnoprávneho vzťahu a zvrátenie priaznivých výsledkov pre odsúdeného spočívajúcich v tom, že sa neho hľadí, akoby odsúdený nebol. Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať za redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, keďže neexistuje legitímny dôvod ani cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany. V danom prípade ide o priznanie práva podať dovolanie aj voči rozhodnutiu, ktoré vykazuje nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty princípu rovnosti procesných strán.

Nad rámec uvedenej argumentácie možno poukázať na to, že v rámci princípu rovnosti procesných strán generálny prokurátor nepochybne môže podať dovolanie proti právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku, čo následne tiež umožňuje otvorenie trestnoprávneho vzťahu, ktorý už bol ukončený, a to v spojení so zvrátením priaznivých dôsledkov pre stíhaného spočívajúcich v tom, že oslobodením spod obžaloby došlo k deklarovaniu jeho neviny. Pritom nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že právoplatný oslobodzujúci rozsudok treba považovať za omnoho priaznivejší než právoplatný odsudzujúci rozsudok spojený s fikciou, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby odsúdený nebol.

Nemožno sa bez výhrad stotožniť ani s tým záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého zahladením odsúdenia spojeným s fikciou neodsúdenia môže odsúdená osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Najvyšší súd totiž opomenul, že zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia neznamená zánik všetkých nepriaznivých účinkov spojených s odsúdením, keďže tieto nemožno obmedzovať výlučne na skutočnosť, že vo výpise z registra trestov sa zahladené odsúdenia neuvádzajú. Existencia odsudzujúceho rozhodnutia totiž uplatnením fikcie neodsúdenia nezaniká, pričom trest, ktorý odsúdený vykonal a ktorý mu bol zahladený, má stále platný právny základ v odsudzujúcom rozhodnutí. Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, lebo zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody a trov. Osobitne treba zdôrazniť, že zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

Napokon možno ešte dodať, že, vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu, by zrejme v prípade zahladenia odsúdenia s účinkami fikcie neodsúdenia nebolo možné účinne podať ani návrh na obnovu konania, hoci by dodatočne vyšli najavo dôkazy preukazujúce nevinu odsúdeného. Takýto následok je zrejmým popretím základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Navyše neprípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku znemožňuje, aby takáto osoba uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným odsúdením (II. ÚS 475/2014).

Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv, zrušením uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola sťažovateľovi poskytnutá plná satisfakcia za utrpenú ujmu. Z tohto dôvodu finančná náhrada do úvahy už neprichádza.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015