II. ÚS 250/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 250/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 289/2015-97 z 15. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

2.2 Krajský súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p., lebo súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K odvolacím dôvodom, ktoré žalobkyňa uplatnila v odvolaní odvolací súd uvádza:

Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§101 ods. 1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené

Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).

Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. Podľa § 120 ods. 1 tretia veta O. s. p. súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súdna prax vykladá toto ust. tak, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy, pričom také vykonanie dôkazov je podmienené ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci a ide o dôkazy, ktoré vyplynú z priebehu konania.

vykonanie (nevykonanie) závisí od jeho hodnotenia s poukazom na § 132 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti rozsudku je treba doplniť, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (najmä nezneužívame výkonu práv, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov), pričom súdy pri rozhodovaní musia pristupovať k dôvodu nedovolenosti rezervovania a hľadať skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti než by bol rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu s dobrými mravmi.

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, (R 39/1998, rozhodnutie NS SR). Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že žalobca mal v čase darovania dôvodný predpoklad, [že] dôjde medzi dcérou žalobcu a žalovaným k uzavretiu manželstva, rovnako tak predpokladal aj žalovaný, on mal záujem vziať si dcéru žalobcu za manželku, nakoľko ju miloval.

Z uvedeného je zrejmé, že aj keď žalovaný bol celé dva roky po rozchode s dcérou žalobcu nútený žiť v neistote, práve on sa neustále pokúšal o opätovné obnovenie vzťahu s dcérou žalobcu, stretávali sa spolu a napokon dodnes si .

K zistenému skutkovému stavu zhromaždeného súdom prvého stupňa a odvolacím námietkam žalobcu je treba doplniť, že v žiadnom prípade nešlo o neplatnú darovaciu zmluvu, zo zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej zmluvy, a ak by bolo, potom mohli zmluvné strany uzavrieť iný typ zmluvy. Napokon odvolacie námietky z hľadiska obsahu výpovede svedkyne nie sú opodstatnené ohľadne správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi (ku dcére žalobcu sa mal správať v rozpore s dobrými mravmi žalovaný), keďže všetky skutočnosti, ktoré svedkyňa uviedla sa dozvedela len sprostredkovane od rodiny žalobcu (tzv. z druhej ruky).

3. Sťažovateľ uviedol svoju sťažnosť vyhlásením, že pri darovaní ako právnom úkone je podmienkou jeho bezodplatnosť. Podľa jeho názoru to znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu, ktorá by mala majetkovú povahu. Občiansky zákonník podľa mienky sťažovateľa nepripúšťa darovaciu zmluvu, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného. Obdarovanie za čiastočnú odplatu je podľa sťažovateľa prípadom zmiešaného darovania, ktoré však zákon považuje za odplatné darovanie, preto sťažovateľ pred okresným súdom a krajským súdom navrhol, aby súdy skúmali, či nejde o simulovaný predstieraný právny úkon, ktorý by sa vzhľadom na § 35, § 41 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka vykladal ako dissimulovaný právny úkon. Malo by podľa presvedčenia sťažovateľa platiť to, na čom sa účastníci právneho vzťahu skutočne dohodli a prejavili vôľu. Sťažovateľ deklaruje, že žiadal, aby krajský súd vzal do úvahy skutkový i právny argument uvedený v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to, že obdarovaný žalovaný a obdarovaná dcéra sťažovateľa súhlasili pred podpisom darovacej zmluvy, že zaplatia deťom darcu 20 000 eur. Sťažovateľ tvrdil, že v takom prípade ide o zmiešaný typ darovania, ktorý sa týka nehnuteľnosti, táto zmiešaná darovacia zmluva má byť v písomnej forme, inak je neplatná.

3.1 Podľa sťažovateľa krajský súd sa pred rozhodnutím o potvrdení rozsudku okresného súdu o určení vlastníctva nezaoberal, za použitia výkladových pravidiel, zistením obsahu právneho úkonu v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe urobenia právneho úkonu, s prihliadnutím na individuálne konkrétne okolnosti súdeného prípadu.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v napadnutom rozsudku krajského súdu sú skutkové i právne závery týkajúce sa výkladu právneho úkonu extrémne formalistické a krajský súd uprednostnil zužujúcu interpretáciu aplikovanej právnej normy, čím došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa.

8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

8.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.

8.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

8.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov [pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2].

9.4 Krajský súd (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé rozhodnutie veci. Krajský súd vychádzal z teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútu darovania a darovacej zmluvy. Krajský súd podľa ústavného súdu správne a v súlade s aplikovateľnými právnymi normami a dokázaným skutkovým stavom (i) poukázal na inštitút dobrých mravov v súkromnoprávnych vzťahoch, (ii) na ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov, (iii) posúdil na základe dokázaného skutkového stavu (predovšetkým písomnej darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice), že v prípade uzatvorenia dvojstranného právneho úkonu medzi sťažovateľom a žalovaným nešlo o neplatnú darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej zmluvy, a uzavrel, že a ak by to tak bolo, potom mohli zmluvné strany uzavrieť iný typ zmluvy, (iv) pri formulovaní svojich záverov vychádzal z výpovedí svedkov a listinných dôkazov.

9.5 Právne závery krajského súdu o tom, že vo veci sťažovateľa nešlo o neplatnú darovaciu zmluvu a že z darovacej zmluvy nevyplýva, aby protiplnenie bolo podmienkou uzavretia darovacej zmluvy (pričom oba súdy poukázali a výpoveďami svedkov doložili, že prípadná dohoda o vyplatení finančnej čiastky obdarovanému bola nanajvýš ústna, mala byť v prospech synov sťažovateľa a nebola súčasťou darovacej zmluvy), nie sú vzhľadom na (i) teoretické východiská a princípy vlastné inštitútu darovania, (ii) dokázaný skutkový stav (a to aj na základe výpovedí svedkov, listinných dôkazov a pod., samozrejme aj v spojitosti s relevantnými závermi okresného súdu – citované na s. 2 a 3 napadnutého rozsudku) a (iii) potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnej veci, arbitrárne alebo ústavne neudržateľné.