II. ÚS 251/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2016 osobne do podateľne doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 239/2014 z 2. septembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal v roku 2003 na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov proti pôvodným žalovaným a . Po smrti týchto osôb nastúpili na ich miesto právni nástupcovia ako žalovaný 1, ako žalovaná 2, ako žalovaný 3 a ako žalovaný 4 (spolu ďalej aj „žalovaní“).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 111/2003 z 13. januára 2010 bola určená neplatnosť darovacej zmluvy z 27. novembra 1997, dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a vzájomnom vyporiadaní, ako aj kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený 8. decembra 2003.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 132/2010-563 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 111/2003-953 zo 14. novembra 2013 bolo rozhodnuté znova tak ako v predchádzajúcom rozsudku z 13. januára 2010.

Podľa názoru sťažovateľa zákonná sudkyňa v podaní z 8. augusta 2013 v súvislosti so sťažnosťou žalovaného 3 pragmaticky a objektívne zhodnotila skutkový stav v konaní a prezentovala svoj právny názor na prerokúvanú vec. Jednotlivé procesné úkony žalovaného 3 a jeho právnych predchodcov spôsobovali prieťahy od začatia konania. Postup žalovaného 3 bol premyslený s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci, resp. dosiahnuť taký stav, aby sa vo veci konalo neprimerane dlho. To sa mu aj podarilo a následne podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Spôsob konania žalovaného 3 vo veci je „doslova deštruktívny“. Sťažovateľ v priebehu konania opakovane žiadal konajúci súd, aby neakceptoval opakujúce sa žiadosti žalovaných o rušenie nariadených termínov pojednávaní. Zo spisu vyplýva, že v danej veci bolo z dôvodov na strane žalovaných (vrátane ich právnych predchodcov) zmarených 11 termínov pojednávaní. Podanie zákonnej sudkyne, ktorá 10 rokov prerokúva vec a dôkladne ju pozná, v ktorom dá do pozornosti ústavnému súdu skutočnosti objektívne vyplývajúce zo spisu, nemožno vyhodnotiť ako negatívny postoj k účastníkom konania. Krajský súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti nevzal zreteľ na ďalšie objektívne skutočnosti vyplývajúce zo spisu, a to, že každý návrh na doplnenie dokazovania daný žalovanými, aj keď bol opakovaný, resp. podaný dodatočne, bol zo strany zákonnej sudkyne akceptovaný. Táto skutočnosť podľa sťažovateľa nesvedčí o jej negatívnom postoji k účastníkom konania.

Predmetom sporu je okrem iného aj dom, ktorý je od 11. júla 2011 odpojený od prípojky elektrickej energie a tiež od prípojky plynu a chátra. K jeho odpojeniu od médií došlo na základe žiadosti žalovaného 3 potom, čo od 30. mája 2011 pôvodná žalovaná bola umiestnená do zariadenia pre seniorov na v . Sťažovateľ v tomto dome býval od svojho detstva až do odpojenia domu od médií, kedy sa dom stal neobývateľným. Býval v ňom aj potom, čo ho pôvodný žalovaný

na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 8. augusta 2013 adresovaného ústavnému súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 249/2013 doručeného ústavnému súdu 9. augusta 2013 a označeného ako „Vyjadrenie k ústavnej sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. 15C 111/2003“ predovšetkým vyplýva, že zákonnej sudkyni nebolo umožnené sa k sťažnosti žalovaného 3 vyjadriť, pričom o existencii jeho sťažnosti sa dozvedela koncom júla 2013. Ďalej zákonná sudkyňa uvádza, že vo veci koná sústredene v záujme účastníkov konania podľa § 18 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že nemôže straniť žiadnemu účastníkovi konania, aj keď má 400 nerozhodnutých sporov. V ďalšom poukazuje na konkrétne ťažkosti v súvislosti so znaleckým dokazovaním a s výsluchom svedkyne na dožiadanom súde. Uvádza tiež: „Nie je pravdou, že žalovaný v 2. rade je 10 rokov účastníkom konania, pretože účastníkom konania bol v čase podania žaloby jeho nebohý otec, ktorý v priebehu konania zomrel (asi v roku 2008). Je nehorázne a zarážajúce obviňovať súd z porušovania práv a požadovať finančné zadosťučinenie 15 000,- Eur z porušovania práv, ktoré sám spôsobuje žalovaný v 3. rade, ako aj žalovaný v 4. rade. Žalovaný v 3. rade a ďalší žalovaní majú záujem umelo zvrátiť skutkový stav, i keď závery znaleckého dokazovania vypracovaného MUDr. a výpoveď súdneho znalca na pojednávaní, sú jednoznačné, pričom k nim sa už niekoľkokrát vyjadrovali.“

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 239/2014-1029, 1 Co 240/2014, 1 Co 241/2014, 1 NcC 13/2014 z 2. septembra 2015 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 111/2003-953 zo 14. novembra 2013, ďalej bolo zmenené

uznesenie

na č. l. 836 z 26. apríla 2013 tak, že sa žalovaným 2 a 3 povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie neukladá, potom bolo odmietnuté odvolanie žalovaného 3 proti uzneseniu č. l. 867 z 11. júna 2013 a napokon bolo vyslovené, že zákonná sudkyňa je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 111/2013.

Je teda zrejmé, že sa vyjadrovala sama za seba, a nie v mene okresného súdu. Podľa názoru žalovaného 3 z obsahu vyjadrenia je nepochybné, že zákonná sudkyňa sa cíti byť osobne dotknutá jeho sťažnosťou na prieťahy v konaní. Vo vyjadrení sa pohoršuje nad jednotlivými procesnými úkonmi účastníkov a tieto považuje za konanie namierené proti jej osobe. Je toho názoru, že všetky uvedené skutočnosti indikujú osobne dotknutý, citovo zainteresovaný a negatívny postoj zákonnej sudkyne k účastníkom konania.

pravdou, aby tento bol 10 rokov účastníkom konania, keďže ním bol v čase podania žaloby jeho nebohý otec, ktorý v priebehu konania zomrel. Považuje za nehorázne a zarážajúce obviňovať súd z porušovania práv a požadovať finančné zadosťučinenie 15 000 € za porušovanie práv spôsobované žalovaným 3, ako aj žalovaným 4. Žalovaný 3 a ďalší žalovaní majú záujem umelo zvrátiť skutkový stav, i keď závery znaleckého dokazovania vypracované MUDr. a výpoveď súdneho znalca na pojednávaní sú jednoznačné, pričom sa k nim už niekoľkokrát vyjadrili. Podľa názoru krajského súdu zákonná sudkyňa obsahom písomného podania z 8. augusta 2013 adresovaného ústavnému súdu porušila zásadu sudcovskej nezávislosti a nestrannosti a jasne vyjadrila svoj negatívny postoj k účastníkom konania.

jednoznačné. Takýto jej prejav nemožno hodnotiť ako postup sudcu v konaní, ale ako prejav kvalifikovaného negatívneho postoja k účastníkovi konania, ktorý neodôvodňuje záver o tom, že v ďalšom konaní bude postupovať objektívne a nezaujato. Takýto prejav zákonnej sudkyne vo vzťahu k účastníkovi konania je prejavom nedostatku vecného a profesionálneho prístupu, neschopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prerokúvaním veci v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že zo strany zákonnej sudkyne došlo vo vyjadrení z 8. augusta 2013 k pragmatickému a objektívnemu zhodnoteniu stavu konania a prezentovaniu jej právneho názoru na prerokúvanú vec. Navyše podľa sťažovateľa krajský súd neprihliadol na širšie aspekty prerokúvanej veci, a to na prieťahy v konaní spôsobované žalovanými a na prajný prístup zákonnej sudkyne k dôkazným návrhom žalovaných.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Táto nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti či zjavenej neodôvodnenosti. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, keďže samotná táto okolnosť neznamená bez ďalšieho porušenie označeného základného práva.

Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v napadnutom výroku uznesenia krajského súdu je zmätočne uvedené, že sa zákonná sudkyňa vylučuje z prerokovania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2013, hoci správne ide o vec sp. zn. 15 C 111/2003, treba uviesť, že aj táto námietka je z pohľadu argumentácie uplatnenej v sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Zo skutkového hľadiska treba prisvedčiť v danej súvislosti sťažovateľovi, pretože skutočne správne ide o konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 111/2003. Takéto pochybenie okresného súdu však z právneho hľadiska v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie označeného čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Do úvahy by prípadne prichádzalo porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čo však sťažovateľ nežiada vysloviť. Uvedené postačuje pre záver o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Navyše možno poznamenať, že ani pri správnej právnej kvalifikácii porušeného základného práva by nebolo možné námietku akceptovať, keďže podľa § 164 prvej a druhej vety v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti, pričom o oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Je teda zrejmé, že právomoc ústavného súdu v súvislosti s touto námietkou by nebola daná, pretože sťažovateľ (rovnako ako ostatní účastníci konania) má kedykoľvek možnosť požiadať krajský súd o opravu chyby vo výroku jeho uznesenia.