II. ÚS 253/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 253/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátska kancelária, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co 637/2013­510 zo 17. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka sa ako žalobkyňa (právna nástupkyňa pôvodnej žalobkyne) v konaní sp. zn. 14 C 20/2005 pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti Obvodnému stavebnému bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a (ďalej len „žalovaná“, spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že parc. záhrada o výmere 501 m2, k. ú. zapísaná na (ďalej len „nehnuteľnosť“) patrí do dedičstva po neb.

Okresný súd súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 264/2010 361 z 21. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu. Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. 14 C 20/2005 369 z 8. júna 2011 tak, že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume

žalovaných. Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn. 9 Co 296/2011 z 29. septembra 2011 zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska § 150 OSP dospel k záveru, že na strane žalobkyne vzhľadom na jej sociálne a zdravotné pomery je daný dôvod v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane žalovaných z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné, prípadne majetkové pomery oboch žalovaných. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že žalovaný je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala a až neskôr sa nechal zastupovať advokátkou , ktorá reálne žiadne úkony nevykonávala a preniesla zastupovanie na Advokátsku kanceláriu , , , ktorú poverila zastupovaním v konaní aj žalovaná.

dané dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.; rozdiel bol len v názore v rozsahu priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a zdravotnej situácii žalobkyne a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o neúčelné vynaložené trovy, nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať advokátkou, ktorá následne substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac zastupovať advokátskou kanceláriou, ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov.

V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením Advokátskej kancelárie , , so sídlom , sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie žalovanej 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu , , so sídlom v , a to aj napriek tomu, že je sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech žalovaných z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p. nakoľko konanie žalovaných 1/ a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“ Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2003 podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie čl. 46 ods. 1 a 2

9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 a uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 20/2005 369 z 8. júna 2011 zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovaným spolu 1 502,37 € a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. Súčasne zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci jej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu

na nehnuteľnosti sušila bielizeň a na nehnuteľnosť viedli schody z jej balkónu; inak než cez bytový dom nebola nehnuteľnosť prístupná. Stavbu garáže treba považovať za príslušenstvo jej bytu a aj nehnuteľnosť slúžiacu jej bytovým potrebám. Keďže nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, slúži na bývanie a sú splnené aj ostatné podmienky pre aplikáciu § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), malo byť aplikované toto ustanovenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. 9 Co 637/2013 510 zo 17. júla 2014 takto: „Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj preskúmaním spisového materiálu zistil, že závery prvostupňového súdu ohľadom aplikácie ust. § 150 O. s. p. sú správne. Na základe toho rozhodol uznesením sp. zn. 9Co/296/2011 zo dňa 29. 9. 2011 tak, že odporcom v rade 1/, 2/ trovy konania nepriznal žiadne.

so sídlom . Tiež poukázal na skutočnosť, že odporca v rade 2/ ( ) splnomocnila na zastupovanie advokátsku kanceláriu, v ktorej je spoločníčkou a konateľkou. Odporkyňa v rade 2/ vykonáva povolanie advokáta a je na pováženie, či v konaní bolo účelné, aby ju zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama odporkyňa v rade 2/. Tieto skutočnosti, tiež považoval odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa a na rozdiel od záverov prvostupňového súdu s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O. s. p. nepriznal odporcom žiadnu náhradu trov konania. Mal za to, že takýmto spôsobom nebude vážne zasiahnuté do majetkových práv odporcu v rade 1/, prípadne odporkyne v rade 2/.

V tejto súvislosti uviedol, že konanie odporcu v rade 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením advokátskej kancelárie sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie odporkyne v rade 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu , , a to aj napriek tomu, že je sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z. o advokácii a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech odporcov z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko konanie odporcov v rade 1/, 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne. Odvolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v tejto veci najvyšším súdom opätovne rozhodoval o odvolaní účastníkov konania a o trovách rozhodol tak, že ust. § 150 ods. 1 O. s. p. aplikoval len vo vzťahu k sociálnym a majetkovým pomerom navrhovateľky. V tomto sa potom zhodol so závermi prvostupňového súdu, ktorý pri aplikácii tohto

sporu. V tomto prípade aj odvolací súd sa potom stotožnil so závermi prvostupňového súdu a priznal odporcom v rade 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 1/2 s prihliadnutím na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p.

11.) za úkon právnej služby účasť na pojednávaní dňa 24. 6. 2010 vo výške 406,30 eur á režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 78,57 eur, spolu 492,08 eur, 12.) za úkon právnej služby vyjadrenie odporkyne v rade 2/ k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 30. 7. 2010 vo výške 253,94 eur a režijný paušál 7,21 eur + 19 % DPH v sume 49,62 eur, spolu 310,77 eur. Prvostupňový súd nepriznal zástupcovi odporkyne v rade 2/ náhradu hotových výdavkov za fotokópie listín robených zo spisu pri nahliadnutí dňa 27. 6. 2006, dňa 19. 1. 2007 a dňa 22. 7. 2007 spolu v sume 1,59 eur (48, Sk), nakoľko tieto náklady nemožno prenášať na druhú stranu sporu, keďže boli vyhotovené výlučne pre právnu zástupkyňu odporkyne v rade 2/ pre jej potrebu. Taktiež nepriznal náhradu hotových výdavkov za kolkové známky správny poplatok katastru nehnuteľností s tým, že nebolo preukázané ich skutočné vynaloženie. Z takto priznaných trov právneho zastúpenia vzhľadom k už vyššie uvedenej aplikácii ust. § 150 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov

súvisiacich s odvolacím konaním o predbežnom opatrení rozhodol (tak že ich nepriznal), a preto nemohol prvostupňový súd o týchto trovách opakovane rozhodnúť a tieto dodatočne priznať. V ostatnom odvolací súd nepovažoval námietky vznesené v odvolaní či už navrhovateľky alebo odporcov za dôvodné. Pokiaľ navrhovateľka žiadala vyčísľovať jednotlivé základné sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby ako 1/13 výpočtového základu, s týmto sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko nehnuteľnosť (záhrada), ku ktorej malo byť určené vlastnícke právo, neslúži na bývanie alebo také aktivity, ktorými by napĺňala fyzická osoba bytové potreby. Ak v odvolaní navrhovateľka poukazovala na nesprávne priznaný právny úkon zo dňa 16. 7. 2009 s poukazom na ust. § 14 ods. 2, písm. c/ vyhlášky (v znení platnom v čase vzniku úkonu), priznaná bola polovica odmeny (nejednalo sa o odvolanie vo veci samej), v čom je zohľadnené, že odvolanie smerovalo voči trovám (priznaný len polovičný úkon). Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľky, že

Pokiaľ tvrdí zástupca odporcov, že sa jednalo o listiny, ktoré mala doložiť do spisu navrhovateľka spolu s návrhom, nič mu nebránilo požiadať súd o zaslanie týchto listín. Tiež sa súd nestotožnil s tvrdením odvolateľa ohľadom nepriznania hotových výdavkov za kolkové známky, ktoré uplatnil vo výške 6,64 eur (200,

veci. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa, že na strane navrhovateľky, vzhľadom na jej sociálne pomery, zdravotný stav, je takýto dôvod, s takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd s tým, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen k majetkovým, sociálnym, osobným pomerom všetkých účastníkov, ale je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery účastníka, ktorému by mali byť priznané. Už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že tiež prihliadal na sociálne pomery a zdravotný stav navrhovateľky. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal s doloženými listinnými dôkazmi (lekárske správy o zdravotnom stave navrhovateľky, rozhodnutie Centra právnej pomoci o bezplatnom zastupovaní navrhovateľky, listy vlastníctva dokumentujúce majetok navrhovateľky) a pokiaľ aj uvádzajú odporcovia v rade 1/, 2/, že navrhovateľka je spoluvlastníčkou nehnuteľností vo viacerých katastrálnych

To len potvrdzuje existenciu zdravotných problémov navrhovateľky. Aj odvolací súd sa tak stotožnil s aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O. s. p. z dôvodov zdravotného stavu a sociálneho postavenia navrhovateľky, pričom však do úvahy bral aj skutočnosti uvedené prvostupňovým súdom, týkajúce sa priebehu pojednávania, keď viaceré odročenia pojednávania a s tým súvisiace navyšovanie trov zapríčinila navrhovateľka.

1 502,37 eur. Zmena oproti trovám priznaným prvostupňovým súdom (vo výške 1 635,02 eur) predstavuje nepriznanie dvoch úkonov (uvedených pod bodom 2, 3 prvostupňového uznesenia v odôvodnení) vo výške 132,41 eur a 132,88 eur ako trovy súvisiace s konaním o predbežnom opatrení. O týchto trovách už rozhodol odvolací súd predchádzajúcim uznesením. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., pričom vychádzal z toho, že odporcovia v odvolaní úspešní neboli, navrhovateľka bola úspešná čiastočne, avšak jedná sa len o úspech nepatrný, v ostatnej časti bola prevažne neúspešná, žiadnemu z účastníkov potom odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O trovách dovolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 243d O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 1 O. s. p.. V tomto prípade odporcovia dali podnet na podanie mimoriadneho dovolania, následkom čoho bolo rozhodnutie najvyššieho súdu o zrušení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, čo možno považovať za úspech odporcov, avšak ako už vyššie súd uviedol, v tomto prípade aplikoval ust. § 150 ods. 1 O. s. p., pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval zdravotný stav a sociálne postavenie navrhovateľky, ako aj skutočnosť, že nepriznanie trov odporcom (uplatňovaná suma 51,99 eur) nebude pre nich výraznou ujmou vtákom rozsahu, aby to mohlo narušiť ich finančné zabezpečenie (o priznaní čiastočnej náhrady trov v tomto prípade súd neuvažoval, nakoľko na dovolacie konanie a jeho priebeh navrhovateľka vplyv nemala). Dňa 19. 12. 2013 navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd prerušil konanie v časti o trovách. Návrh zdôvodnila tým, že podala ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 3 M Cdo 30/2012. Odvolací súd takýto návrh nepovažoval za dôvodný a s poukazom na ust. § 109 ods. 2, písm. c/ O. s. p. návrh zamietol, nakoľko nie je preukázaná súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie odvolacieho súdu a konaním o porušení práv navrhovateľky. Nevidel dôvod, aby odvolacie konanie, v ktorom sa rieši náhrada trov, bolo prerušené.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, akým spôsobom výšku odmeny advokáta ustálil. Vysvetlil, za ktoré úkony odmenu advokáta priznal a v akej výške a za ktoré ju nepriznal (v bodoch 2 a 3 uznesenia okresného súdu). Rozhodnutie krajského súdu a jeho dôvody je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k. 14 C 20/2005­369 z 8. júna 2011, ktoré bolo krajským súdom preskúmavané. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ide o jeden z možných výkladov uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).