II. ÚS 253/2016

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 29. februára 2016, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej len „komisia“) č. 6/7/1 z 9. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie komisie“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Svr 1/2015 z 22. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a listom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. SVS-OVR2- 2015/031256 zo 6. novembra 2015 (ďalej aj „list ministerstva“), ako aj porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 21 listiny a porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 74 ústavy uskutočnením volieb do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) dňa 5. marca 2016, ako aj vo veci návrhu na vyslovenie nesúladu zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“) s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy a s čl. 21 listiny.

3. Podľa sťažovateľa ústava jednoznačne určuje, že oprávnený kandidovať vo voľbách poslancov do národnej rady je občan, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Rovnaké podmienky ustanovuje zákon o voľbách. Ústava podľa sťažovateľa obsahuje splnomocnenie, že podrobnosti o voľbách ustanovuje zákon. Tento však nesmie podľa presvedčenia sťažovateľa ísť tak ďaleko, že ustanoví ďalšie podmienky alebo obmedzenia volebného práva. Zákon môže upraviť podľa mienky sťažovateľa iba technické otázky týkajúce sa volieb, napr. volebné okrsky a miestnosti a pod. Takýmto obmedzením a porušením ústavného práva sťažovateľa je podľa jeho slov protiústavný zákaz pre občanov kandidovať vo voľbách a umožnenie kandidovať iba politickým stranám.

3.1 Podľa sťažovateľa zákon o voľbách ustanovuje zjavne protiústavnú podmienku, že kandidovať na poslanca národnej rady môžu občania iba prostredníctvom kandidátnej listiny politickej strany alebo politického hnutia. Sťažovateľ na tomto mieste prezentuje názor, že nepriame voľby sú v rozpore s ústavou. Voliči sú nútení odovzdať hlas svojim kandidátom nepriamo, prostredníctvom politických strán, ktoré jediné môžu kandidovať. Podľa mienky sťažovateľa tieto umelé právnické osoby súkromného práva v rozpore s ústavou tvoria medzistupeň medzi voličom a poslancom národnej rady a porušujú právo sťažovateľa na priame volebné právo.

3.2 Sťažovateľ namieta spôsob prideľovania mandátov zvoleným poslancom národnej rady. Podľa sťažovateľa je v rozpore s ústavou právna úprava 5 % volebného cenzu pre zvolenie politickej strany alebo politického hnutia do národnej rady. Podľa presvedčenia sťažovateľa pri zrušení 5 % cenzu a rešpektovaní princípu rovnosti všetkých občanov mohol vo voľbách do národnej rady v marci 2016 získať dostatočný počet hlasov na získanie mandátu poslanca. Volebný cenzus podľa názoru sťažovateľa porušuje jeho právo na rovné volebné právo, keď je menšinový volebný hlas sťažovateľa a jeho potenciálnych voličov utlačovaný pod plášťom fiktívnej politickej stability.

3.5 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd nesprávne skutkovo a právne vec kvalifikoval. Sťažovateľ mal záujem vo voľbách na poslanca národnej rady kandidovať ako fyzická osoba a návrh na registráciu nepodával podľa § 250za OSP ako politická strana alebo politické hnutie, ale ako fyzická osoba. Z celého uznesenia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd si je veľmi dobre vedomý, že sťažovateľ kandidoval ako fyzická osoba, a nie ako politická strana. V rozpore s týmto faktom subsumoval najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa jeho žalobný návrh pod § 250za OSP, hoci sám konštatuje, že toto ustanovenie sa týka iba politických strán alebo hnutí. Podľa sťažovateľa najvyšší súd opäť hrubo pochybil a nesprávne procesne postupoval. Ak najvyšší súd dospel k záveru, že nie je vecne príslušný na prerokovanie a rozhodnutie veci, mal podľa sťažovateľa vec postúpiť inému príslušnému súdu alebo orgánu. V opačnom prípade mal vec sám prerokovať a rozhodnúť.

3.6 Podľa sťažovateľa orgány verejnej moci ho tým, že mu neumožnili kandidovať vo voľbách do národnej rady v marci 2016, hlboko ponížili, hlboko zasiahli do jeho ľudskej dôstojnosti tým, že z neho urobili v očiach jeho okolia druhotriedneho občana, blázna a rojka, či dokonca otroka, ktorý nemá žiadne práva.

4. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd pozastavil účinnosť zákona o voľbách, a následne navrhuje vydať tento nález: „I. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 Ústavy SR a čl. 21 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd) a na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok (čl. 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bolo porušené: 1) Uznesením... č.6/7/1 zo dňa [9].12.2015, ktorým ŠKV odmietla zaregistrovať kandidátnu listinu sťažovateľa vo voľbách poslancov do Národnej rady SR, ktoré sa budú konať dňa 5.3.2016,

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa uznesením komisie, uznesením najvyššieho súdu, listom ministerstva a uskutočnením volieb do národnej rady 5. marca 2016

6. Sťažovateľove námietky smerujú proti priebehu a procesu registrácie sťažovateľa ako kandidáta pre voľby do národnej rady uskutočnené dňa 5. marca 2016, ako aj proti samotným voľbám.

7.3 To zároveň znamená, že nie je možné preskúmať zákonnosť a ústavnosť samotného priebehu volieb do národnej rady uskutočnených dňa 5. marca 2016, keďže na podanie takejto sťažnosti nie je sťažovateľ aktívne legitimovaný podľa § 59 a nasl. zákona o ústavnom súde a ústavný súd neposudzuje zákonnosť a ústavnosť volieb prostredníctvom ústavnej sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ústavy. V tejto časti (namietané porušenie práv sťažovateľa uskutočnením volieb do národnej rady 5. marca 2016) preto sťažnosť sťažovateľa odmieta ako podanú zjavne neoprávnenou osobou a pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

7.4 Ústavný súd nad rámec uvedeného pripomína, že každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (porov. I. ÚS 483/2015, II. ÚS 66/01 alebo II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).

8. K samotnému postupu orgánov verejnej moci (nezaregistrovaniu sťažovateľa ako kandidáta pre voľby do národnej rady), proti ktorým sťažnosť smeruje (komisia, ministerstvo, najvyšší súd), ústavný súd konštatuje, že postup týchto orgánov verejnej moci bol súladný so zákonom o voľbách a s ústavou, listinou i paktom.

8.1 Tradícia pomerného volebného systému uplatňovaného pri voľbách do národnej rady v zmysle zákona o voľbách siaha k počiatkom vzniku Slovenskej republiky. Od prvých volieb do národnej rady uskutočnených v roku 1994 až po voľby do národnej rady uskutočnených 5. marca 2016 sa v každých voľbách do národnej rady uplatňoval na základe volebných zákonov výlučne pomerný volebný systém založený na kandidatúre politických strán a politických hnutí (ktoré predkladali kandidačné listiny), a nie na kandidatúre jednotlivcov.

9. Podľa čl. 130 ústavy ods. 1 ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, b) prezident Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky, d) súd, e) generálny prokurátor, f) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, g) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, h) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2, i) každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a, j) každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

9.1 V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domáhal v rámci petitu sťažnosti podanej v súlade s čl. 127 ústavy (pre namietané porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom) aj vyslovenia nesúladu zákona o voľbách s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy a s čl. 21 listiny, nejde o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde (rovnaké závery porov. aj v I. ÚS 414/2010, IV. ÚS 11/04, IV. ÚS 199/07). Rovnako ústavný súd nie je oprávnený v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb rozhodovať o súlade právnych predpisov [porov. čl. 127 ústavy a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, resp. čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde].

9.2 Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej k vysloveniu nesúladu zákona o voľbách s čl. 12 ods. 1, čl. 29 ods. 4, čl. 30 ods. 3 a 4 a čl. 74 ústavy a s čl. 21 listiny ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou v spojení s nedostatkom právomoci senátu ústavného súdu na prerokovanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

9.3 Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky platí prezumpcia ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov, čo platí aj pre zákon o voľbách. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza ústavný súd z prezumpcie ústavnosti zákonov a podzákonných právnych predpisov (porov. III. ÚS 262/04). Otázka súladu sťažovateľom označených právnych noriem v rámci volebného zákona s ústavou by mohla byť predmetom konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy iba v prípade kvalifikovaného návrhu podaného aktívne legitimovaným subjektom.