II. ÚS 254/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 12. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP 92/2014 a jeho uznesením z 3. júla

2014 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 171/2014 a jeho uznesením z 9. októbra 2014.

V rozsiahlom podaní sťažovateľ „rozpracoval“ svoje úvahy bez konkrétneho odkazu na označené základné práva a vyslovil svoju nespokojnosť s „mechanizmom ochrany ústavnosti a medzinárodného práva u všeobecných súdov...“, pretože, ako uvádza, po odpykaní 20 rokov jemu uloženého doživotného trestu odňatia slobody okresný súd zamietol jeho žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu (uznesenie okresného súdu sp. zn. 30 PP 92/2014 z 3. júla 2014). Jeho námietky formulované v sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu krajský súd neuznal a uznesenie prvostupňového súdu potvrdil (uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 171/2014 z 9. októbra 2014).

Sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru splnil podmienky na podmienečné prepustenie, preto napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ním označených práv. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „určil presné a konkrétne podmienky podmienečného prepustenia z doživotného trestu, ktoré budú vychádzať z reálnych možností a podmienok. Aby čo v najväčšej miere zabránil orgánom Slovenskej republiky zamietať žiadosti len z preventívnych a teoretických dôvodov...“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

K napadnutému uzneseniu okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03, II. ÚS 48/2015).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ označil namietané porušenie práv len článkami ústavy a dohovoru, pričom celý obsah sťažnosti bol nejasný. Z charakteru sťažnosti je možné uzavrieť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 16 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 3 a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010, II. ÚS 48/2015).

Proti tomuto uzneseniu podal... sťažnosť odsúdený, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. ... poukázal na splnenie formálnej podmienky pre podmienečné prepustenie a to v tom zmysle, že v čase spáchania predmetnej trestnej činnosti... bol účinný Trestný zákon č. 140/1961. Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z. z., ktorý v ust. § 62 odsek 2 uvádzal, že osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po najmenej dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu, z čoho vyplýva že podmienku vykonania trestu splnil dňa 19.04.2014. V ďalšej časti písomnej sťažnosti poukazoval predovšetkým na svoj nepriaznivý zdravotný stav ako i na nevyhovujúce pracovné podmienky vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré mu nedovoľujú podávať vysoké pracovné výkony, odzrkadľujúc potom nie úplne priaznivé osobné hodnotenie v danom smere. Krajský súd podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu v rámci plnenia prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vykonal všetky dostupné úkony potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, následne všetky relevantné podklady rozhodujúce pre posúdenie takejto žiadosti náležitým spôsobom vyhodnotil a dospel k správnemu záveru, že žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody za existujúcich podmienok nie je možné vyhovieť. Okresný súd následne v odôvodnení svojho rozhodnutia rozviedol, ktoré relevantné skutočnosti a zistenia mu bránia v pozitívnom rozhodnutí o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Ustanovenia § 61 odsek 1 a § 62 odsek 2 Trestného zákona obsahujú dve podmienky, na základe ktorých môže fakultatívne súd odsúdenú osobu podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody.

Z toho je evidentné, že rozhodujúcim kritériom pre začiatok tohto vzťahu je moment (čas) spáchania trestného činu a nie čas vyhlásenia napr. odsudzujúceho rozsudku alebo čas právoplatnosti tohto rozhodnutia. Preto práva a povinnosti plynúce z trestno právneho vzťahu sa musia posúdiť

trestov. V danom prípade bol odsúdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.05.1995 pod sp. zn. 2T/38/1994 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.2.1996 pod sp. zn. 1To/78/1995 pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, pím. d/, písm. f/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania trestného činu dňa 08.04.1994. V danom čase bol účinný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 177/1993 Z. z., ktorý v ustanovení § 62 odsek 2 uvádzal,

viesť riadny život. Skutočnosť, či možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život musí súd vyvodiť komplexne z celého radu kritérií, ako sú napr. osobné a charakterové vlastnosti odsúdenej osoby, celkový doteraz prejavovaný postoj k spoločenskému poriadku a k spoločenským záujmom, jeho doterajší spôsob života, v minulosti prejavené sklony

činnosti. Odsúdený totiž už pred nástupom do výkonu trestu bol viackrát právoplatne odsúdený za rôznorodú trestnú činnosť, pričom v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody pre trestný čin vraždy podľa § 219 odsek 2 písm. a/, písm. d/, písm. f/ Trestného zákona, ktorého obeťami boli viaceré osoby a motívom majetkový prospech, a teda je veľmi ťažko nájsť pozitívny dôvod, ktorý by vedel eliminovať uvedenú veľmi významnú skutočnosť dôležitú pri posudzovaní otázky, či je spôsobilý počas pobytu na slobode správať sa vo svojom blízkom sociálnom okolí tak, ako to vyžadujú

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 48/2015).