II. ÚS 255/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd Košice I... neurobil v tejto veci niekoľko rokov vôbec žiaden úkon s výnimkou toho, že mi prostredníctvom mojej právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré som odpovedala dňa 28.3.2012. A to všetko napriek tomu, že som výslovne žiadala vytýčenie termínu pojednávania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ešte dňa 19.3.2012... Keďže o mojom návrhu Okresný súd Košice I ku dňu 11.11.2013 vôbec nevytýčil ani jediný termín pojednávania, obrátila som sa s prvou sťažnosťou na Váš Ústavný súd už dňa 11.11.2013. Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Uznesením zo dňa 3.4.2014 moju sťažnosť odmietol ako neprípustnú... to kvôli tomu, že som sa vopred nesťažovala na prieťahy v konaní u predsedu súdu. Je pravdou , že oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I som nepodávala, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný. Mám informácie o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli. Ak moju sťažnosť súd vybavil odmietnutím, tak konal nesprávne, v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež v rozpore s rozhodovacou praxou iných senátov Ústavného súdu. Dosť zaujímavé je to, že v čase, kedy mal súd posudzovať moju sťažnosť, mi bolo doručené predvolanie na prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť dňa 8.4.2014. Niet najmenších pochýb, že echo o podanej žiadosti sa dostalo na Okresný súd Košice I a tento súd akože začal konať. Takže aj keby moja sťažnosť nebola nesprávnym postupom konkrétneho senátu Ústavného súdu odmietnutá, bola by asi úplnou náhodou, samozrejme, neodôvodnená, lebo súd začal konať... V skutočnosti súd konať nezačal, prieťahy v tomto konaní sú s najväčšou pravdepodobnosťou úplne úmyselné. Okresný súd Košice I mi dáva jasne najavo, že o mojom návrhu konať ani náhodou nezačne. A to napriek tomu, že medzi všeobecnými súdmi a Vašim Ústavným súdom existuje pravdepodobne výmena informácií a je spravidla inscenované „súdne konanie“. V mojom prípade bol teda nariadený prvý termín pojednávania na deň 8.4.2014. Len deň predtým mi však bolo e­mailom mojej právnej zástupkyni oznámené, že toto pojednávanie bude zrušené. Údajne pre PN sudkyne. Ďalší termín pojednávania sa mal uskutočniť dňa 18.11.2014. Bez uvedenia dôvodu mi však bolo oznámené, že tento termín sa odročuje na deň 3.2.2015. Pred týmto termínom som opäť dostala oznámenie o zrušení pojednávania a jeho odročení na neurčito. Chcem uviesť, že neviem, aký je „dôvod“ na neustále odročovania termínov pojednávania, ale ja som nežiadala odročiť ani jedno pojednávania. Prekážky teda neboli na mojej strane. Výsledkom týchto náhod je, že od podania návrhu dňa 25.1.2011 sa v konaní na môj návrh vedenom na Okresnom súde Košice I č.k. 10C/21/2011 neuskutočnilo vyše štyroch rokov jediné pojednávanie!!!

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.­Eur. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky opakovane zdôrazňuje, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho začiatku až do podania ústavnej sťažnosti trvá štyri roky a jeden mesiac).

Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodala, a to aj napriek odmietnutiu jej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti práve z tohto dôvodu, a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).