II. ÚS 255/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 255/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Advokátska kancelária, Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12419/2013 (zrejme má byť sp. zn. 52 Er 12419/2013, pozn.) a jeho uznesením z 21. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

Odôvodnenie:

Uznesením okresného súdu č. k. 52 Er 12419/2013-35 z 3. júna 2015 (vyšší súdny úradník), resp. uznesením č. k. 52 Er 12419/2013-51 z 21. januára 2016 (sudca) bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý. Okresný súd argumentoval tým, že podľa jeho názoru exekučný titul, na podklade ktorého je exekúcia vedená, nie je premlčaný, a to s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil a konal v rozpore s platným právom a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Okrem toho okresný súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľa a neodôvodnil, prečo sa odchýlil od právneho názoru najvyššieho súdu. Tým sa stalo jeho uznesenie nepreskúmateľným a prekvapivým.

V súvislosti s prvou námietkou poukazuje sťažovateľ na to, že zmluvy o úvere sa spravujú Obchodným zákonníkom a z ustanovení § 387, § 388, § 397 a § 408 Obchodného zákonníka možno vyvodiť, že ak bola pohľadávka z obchodno-právneho vzťahu priznaná súdnym rozhodnutím, začína plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota od momentu právoplatnosti súdneho rozhodnutia, avšak táto lehota plynie v rámci objektívnej 10-ročnej premlčacej lehoty, ktorá je v obchodnom práve maximálnou premlčacou lehotou. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ v konaní na niektoré konkrétne označené rozhodnutia najvyššieho súdu. Vyplýva z nich, že vec nebolo možné posúdiť podľa ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to urobil okresný súd.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ je toho názoru, že proti uzneseniu okresného súdu vydanému sudcom nie je možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Vychádza pritom zrejme z poučenia daného okresným súdom.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom, k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh, l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom, m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

Sťažovateľ v skutočnosti navrhol exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože premlčanie priznaného nároku považoval za dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto má byť vyhlásená za neprípustnú. V tejto súvislosti z ustanovenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že proti rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je prípustné odvolanie.

Podľa názoru ústavného súdu teda dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je možné interpretovať aj tak, že proti uzneseniu okresného súdu z 21. januára 2016 je odvolanie prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy možnosť podania odvolania zo strany sťažovateľa v 3-mesačnej zákonnej lehote, ktorá neskončí skôr ako 29. apríla 2016. Znamená to zároveň, že sťažovateľ dosiaľ nevyužil možnosť podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, pričom ešte stále tak môže urobiť. Poskytnutie ochrany jeho označeným právam podľa ústavy a dohovoru je preto ešte stále v právomoci všeobecných súdov, a tým je zároveň vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016