II. ÚS 256/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 4. marca 2016 a poštou 8. marca 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 66/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. marca 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sd 165/2013 z 24. februára 2014 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava, ktorým táto zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie invalidného dôchodku.

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Vyslovil názor, že správne malo byť nariadené znalecké dokazovanie z oblasti medicíny, a to lekárskym ústavom s tým, aby sa vypracoval objektívny znalecký posudok, keďže závery posudkového lekára MUDr. sú len jeho individuálnym názorom, a nie objektívnym vyhodnotením zdravotných problémov a zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa MUDr. zdravotný stav sťažovateľa na 40 % umožňuje zárobkovú činnosť.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 bol

rozsudok

krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014. Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o zvýšenie invalidného dôchodku posudkoví lekári po vlastnom vyšetrení zdravotného stavu sťažovateľa, z dostupnej zdravotnej dokumentácie a zo sťažovateľom predložených lekárskych správ a nálezov konštatovali, že sťažovateľ je v dispenzárnej starostlivosti psychiatra s verifikovanou mentálnou retardáciou ľahkého stupňa (debilita). Nie sú prítomné poruchy myslenia a vnímania. Oslabená je adaptácia a sociabilita s prejavmi agravácie. Pre poruchy osobnosti mentálne retardovanej je naďalej miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých trpí hlbokou retardáciou a je abnormne štrukturovanou osobnosťou s výraznými impulzívnymi prvkami v správaní a ťažkým mentálnym deficitom, nie sú doložené a potvrdené psychiatrickými vyšetreniami a ani posledným psychologickým vyšetrením.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej malo byť nariadené znalecké dokazovanie lekárskym ústavom, najvyšší súd nepovažoval za podloženú. Súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu môže (i keď nemusí) nariadiť doplnenie dokazovania v prípade predloženia lekárskych nálezov uvádzajúcich nové skutočnosti, resp. ak nálezy sú v rozpore so závermi posudkových lekárov. Medzi závermi posudkov, znaleckým posudkom a odbornými znaleckými nálezmi však neboli zistené rozpory a o odbornej úrovni posudkov posudkových lekárov najvyšší súd nemá dôvod pochybovať. Ani z kópií lekárskych správ predložených sťažovateľom v odvolacom konaní nevyplýva, že by po poslednom posúdení posudkovým lekárom došlo k ďalšiemu dlhodobému zhoršeniu jeho zdravotného stavu oproti stavu, ktorý vzali do úvahy posudkoví lekári.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanie aj využil.

2. Sťažnosť v časti, ktorá pre porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 66/2014, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na krajskom súde skončené rozsudkom č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014 a na najvyššom súde rozsudkom sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním zo 4. marca 2016, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov za nepreskúmateľné, keďže tieto neboli ochotné nariadiť znalecké dokazovanie lekárskym ústavom s cieľom objektívneho preskúmania zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa jeho názoru došlo tým k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa javia ako dostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti nevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.