II. ÚS 261/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2015­12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza, predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Rastislava Urbániho, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 27/2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014 a vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014 v súvislosti s požiadavkou urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Okresný súd uskutočnil 23. januára 2015 hlavné pojednávanie, po skončení ktorého na neverejnom zasadnutí rozhodol o zmene dôvodov väzby sťažovateľa tak, že naďalej trvá dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a rozhodol, že nenahrádza jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej nebolo do podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté, resp. rozhodnutie o nej nebolo sťažovateľovi doručené.

Ďalší termín hlavného pojednávania bol určený na 27. február 2015, okresný súd však 25. februára 2015 sťažovateľovi a jeho obhajcovi oznámil, že „Hlavné pojednávanie nariadené na deň 27. 02. 2015 o 10:00 hod. bude odročené z dôvodu, že Krajský súd v Banskej Bystrici doposiaľ nerozhodol o sťažnosti obžalovaných proti uzneseniu zo dňa 23. 01. 2015... s tým, že termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici o väzbe obžalovaných bol nariadený na deň 26. 02. 2015 a spisový materiál v tejto trestnej veci bude zaslaný Okresnému súdu Žiar nad Hronom až po tom, ako bude písomne vypracované rozhodnutie o väzbe. Keďže spisový materiál sa v čase vykonania hlavného pojednávania zo dňa 27. 02. 2015 bude nachádzať na Krajskom súde v Banskej Bystrici nie je možné vykonať hlavné pojednávanie.“.

Na základe tejto argumentácie namieta, že „jeho vec nie je rozhodovaná v primeranej lehote“ a že došlo k prieťahom aj postupom krajského súdu v súvislosti s neprimeranou dobou doručovania jeho rozhodnutia. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „­ postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní sp. zn. 3 T/27/2014 ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. ­ prikázal Okresnému súdu Žiar nad Hronom vo veci 3 T/27/2014 konať bez zbytočných prieťahov. ­ právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúce sa požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby postupom krajského súdu porušené bolo. ­ prikázal, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený na slobodu.“

Sťažovateľ navrhol aj priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 27/2014

Sťažovateľ odôvodnil namietané prieťahy v postupe okresného súdu pri prerokovaní jeho trestnej veci tým, že okresný súd odročil termín hlavného pojednávania určený na 27. február 2015, pretože nemal v tomto termíne k dispozícii súdny spis, ktorý sa v tom čase nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa a ďalších obžalovaných proti rozhodnutiu o väzbe. Iné konkrétne okolnosti týkajúce sa napadnutého konania neuviedol.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú aplikuje vo svojich rozhodnutiach aj ústavný súd, má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie začalo na okresnom súde podaním obžaloby 3. júna 2014, teda ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu netrvalo ani jeden rok, a je vedené väzobne proti štyrom obžalovaným. Sťažovateľ sa nijako nevyjadril k postupu okresného súdu v prerokúvaní veci od podania obžaloby, poukázal len na odročenie termínu hlavného pojednávania z 27. februára 2015 z dôvodu rozhodovania o väzbe na krajskom súde.

Samotná doterajšia dĺžka konania v spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnosti signalizuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti. Odročenie termínu hlavného pojednávania, ktoré namieta sťažovateľ, bolo podľa názoru ústavného súdu dôvodné. Je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že väzobná vec si vyžaduje pravidelné určovanie termínov hlavného pojednávania v krátkych intervaloch a podľa názoru ústavného súdu okresný súd tak v jeho veci postupoval. Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd určil nasledujúci termín hlavného pojednávania na 8. apríl 2015, a teda nedoručenie spisu z krajského súdu spôsobilo predĺženie konania o jeden mesiac a jeden týždeň, čo s prihliadnutím aj na doterajšiu dĺžku konania nesignalizuje zbytočné prieťahy v prerokúvaní veci. Okresnému súdu zároveň nemožno vytknúť, že včas nevyžiadal spis od krajského súdu, keďže termín hlavného pojednávania (27. február 2015) bezprostredne nadväzoval na termín neverejného zasadnutia krajského súdu (26. február 2015). Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ sťažovateľ namieta prieťahy v postupe okresného súdu tým, že mu do podania sťažnosti ústavnému súdu neoznámil nový termín hlavného pojednávania, ústavný súd by sťažnosť musel odmietnuť z dôvodu neprípustnosti, pretože sťažovateľ nepreukázal, že vyčerpal možnosť domáhať sa preskúmania postupu okresného súdu podaním sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014

Sťažovateľ neuviedol, kedy podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2015. Podľa zistenia ústavného súdu bola jeho sťažnosť predložená na rozhodnutie krajskému súdu 2. februára 2015. Z oznámenia okresného súdu z 25. februára 2015, ktoré bolo faxom doručené aj obhajcovi sťažovateľa, ktorý je súčasne jeho právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom, vyplýva, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti 26. februára 2015. Ústavný súd ďalej zistil, že rozhodnutie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 6. marca 2015, ktorý ho doručil sťažovateľovi 13. marca 2015.

Samotné rozhodovanie krajského súdu tak trvalo 24 dní a ďalšie dva týždne si vyžiadalo doručenie právoplatného rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd nedopustil ústavne neprípustného prekročenia lehoty konania. Sťažovateľ v súvislosti s doručovaním uznesenia krajského súdu poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 43/2011. V danom prípade však išlo o inú situáciu, keď samotné doručovanie právoplatného rozhodnutia trvalo 31 dní. Sťažovateľovi bolo právoplatné uznesenie krajského súdu doručené v lehote dvoch týždňov, a teda v rámci lehoty tridsiatich dní, ktorá podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku limituje opakované podanie žiadosti o prepustenie z väzby. Právo sťažovateľa žiadať o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov preto nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sumarizujúc čiastkové závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa, ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.