II. ÚS 266/2016

II. ÚS 266/2016

Odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza

Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam svoje doplňujúce stanovisko k odôvodneniu uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 266/2016 z 23. marca 2016 (ďalej aj „oponované uznesenie“), ktorým bola odmietnutá sťažnosť , (sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia ňou označených práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Listinou základných práv a slobôd a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach uznesením Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej len „štátna komisia“) č. 6/7/1 z 9. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie štátnej komisie“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Svr 1/2015 z 22. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj vo veci návrhu na vyslovenie nesúladu zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) s označenými ustanoveniami ústavy a Listiny základných práv a slobôd.

Aj keď som pri predbežnom prerokovaní hlasoval za výrok o odmietnutí sťažnosti a v zásade súhlasím aj s odôvodnením oponovaného uznesenia, považujem za potrebné priložiť k nemu moje doplňujúce stanovisko, a to z týchto dôvodov:

3. Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka zmätočnými podaniami zaťažila nielen ústavný súd, ale aj ďalšie orgány verejnej moci (štátnu komisiu a najvyšší súd), hoci u osoby uchádzajúcej sa o funkciu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky sa dá reálne predpokladať, že si musela byť vedomá, že so svojimi podaniami nemôže uspieť. Na tom nič nemení skutočnosť, že sťažovateľka nemá právnické vzdelanie, pretože u kandidátky na funkciu poslankyne zákonodarného zboru možno očakávať aspoň elementárne znalosti o ústavnom práve.

4. Z obsahu sťažnosti sa podľa môjho názoru dá vyvodiť, že kľúčovým zámerom sťažovateľky bolo aj touto formou vyjadriť svoj nesúhlas s kľúčovými ustanoveniami platného volebného zákona (systém pomerného zastúpenia, výlučné právo politických strán predkladať návrhy kandidátov, resp. návrhy kandidátnych listín, inštitút 5 % volebného prahu, financovanie politických strán zo štátneho rozpočtu). Bez ambície zaujímať postoj k výhradám sťažovateľky k platnému volebnému zákonu považujem za potrebné konštatovať, že obdobné volebné zákony ako v Slovenskej republike platia v celom rade moderných demokratických štátov (tradičné demokracie nevynímajúc), pričom podľa mojich informácií žiadny zahraničný ústavný súd zatiaľ nedospel k záveru, že sú v nesúlade s ústavou príslušného štátu.

5. Sťažovateľka má nepochybne právo vyjadriť kritický názor na platný volebný zákon (ja osobne mám taktiež výhrady voči viacerým jeho ustanoveniam), to sa však môže (a aj má) urobiť inou formou než podaním na ústavný súd (napr. publikovaním svojich názorov v periodickej tlači). Skutočnosť, že sťažovateľka [spolu s ďalšími sťažovateľmi, ktorých „zhodou okolností“ spomína vo svojej sťažnosti, ktorí taktiež doručili ústavnému súdu takmer identické podania, a ústavný súd sa musel s nimi taktiež vysporiadať (pozri napr. rozhodnutia vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 253/2016 a sp. zn. II. ÚS 291/2016, pozn.)] svoj „protest“ proti platnému volebnému zákonu vyjadrila prostredníctvom (nekvalifikovaného) návrhu na začatie pred ústavným súdom, považujem za veľmi nešťastný. Práve na túto skutočnosť som chcel upozorniť, a preto som k oponovanému uzneseniu priložil svoje doplňujúce stanovisko.