II. ÚS 266/2026

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami okresného a krajského súdu označenými v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutia, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

3. Dňa 16. júna 2025 podal sťažovateľ návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd dočasne zveril maloletú do jeho osobnej starostlivosti, upravil styk maloletej s matkou na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica za prítomnosti psychológa, matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa a uložil mu povinnosť podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej.

4. Okresný súd uznesením č. k. 32P/94/2025-50 zo 16. júna 2025 návrh sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že zo strany otca nebola v zákonom požadovanej miere a intenzite osvedčená jedna zo základných podmienok – osvedčenie takých skutočností, ktoré odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov. Poukázal na časový odstup od jednotlivých udalostí, ktorý priamo popiera potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Pokiaľ išlo o doručené nahrávky, súd uviedol, že nebol známy kontext, v ktorom boli vyhodnotené. Podľa súdu bolo potrebné objektívne posúdenie vnímania a prežívania maloletej, čo však presahuje rámec konania o neodkladnom

inak bezprostredne po tom, keď vznikne dôvod, pre ktorý sa stretnutie nebude môcť uskutočniť. Neodkladné opatrenie podľa tohto rozhodnutia malo trvať do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 38P/97/2025 o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Na rozdiel od okresného súdu dospel odvolací súd k záveru, že vo veci je daná naliehavosť a potreba bezodkladnej úpravy pomerov maloletej. Konštatoval, že vzťahy medzi rodičmi sú narušené a každý z nich má inú predstavu o zabezpečovaní osobnej starostlivosti o dieťa. Za rozhodujúce považoval to, že maloletá mala odmietavo reagovať na matku pre jej prejavy, ktoré spontánne vyjadrila pred lekárom počas vyšetrenia 29. mája 2025 („.

6. Krajský súd zároveň rozhodoval aj o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorá navrhovala dočasne zveriť maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch. Poukazovala na to, že sťažovateľ jej bráni v styku s dcérou, s maloletou manipuluje tak, ako vyhovuje jemu. Dieťa má podľa nej blízky vzťah k obom rodičom a obaja rodičia prejavujú riadny záujem o jej výchovu. Tento návrh matky krajský súd zamietol.

o obetiach trestných činov“) intervenčným centrom. Maloletá je podľa tohto zákona považovaná za obzvlášť zraniteľnú obeť. 9. Okresný súd napadnutým uznesením a) zrušil skoršie neodkladné opatrenie v celom rozsahu, b) maloletú dočasne zveril do osobnej starostlivosti matky, c) uložil sťažovateľovi povinnosť dočasne prispievať na maloletú výživným mesačne vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, d) dočasne zakázal sťažovateľovi priblížiť sa k maloletej na vzdialenosť menšiu ako desať metrov, s výnimkou nevyhnutnej súbežnej účasti maloletej a sťažovateľa na procesných úkonoch pred orgánmi verejnej moci, e) dočasne zakázal sťažovateľovi kontaktovať maloletú písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou a inými prostriedkami a f) určil, že neodkladné opatrenie bude trvať do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 38P/98/2025 o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Vzhľadom na nesprávne uvedenú spisovú značku bol napadnutým opravným uznesením opravený výrok VI uznesenia, kde bola uvedená správna spisová

. . mami, chcem zostať s tebou. . .“), v súvislosti s otcom sa vyjadruje takmer vždy len negatívne a vynecháva ho v kresbách rodiny. Proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie. Skôr nariadené neodkladné opatrenie napadnutým uznesením zrušil s ohľadom na to, že maloletá a) splnila podmienky pre umiestnenie do intervenčného centra, b) potrebuje odbornú pomoc, c) je posudzovaná ako obeť a d) prebieha trestné konanie proti sťažovateľovi. Vzhľadom na to bolo zároveň nevyhnutné upraviť dočasné výchovné prostredie maloletej. Správou z intervenčného centra považoval súd za preukázané, že medzi matkou a maloletou je silná citová väzba, matka má rodičovské zručnosti a dokáže reagovať na potreby maloletej, preto návrhu matky na dočasné zverenie maloletej do jej starostlivosti

Súd akceptoval čestné vyhlásenia matky z dôvodu ich koherentnosti a konzistentnosti a tiež z dôvodu, že boli poskytnuté osobami, ktoré boli v kontakte s otcom v rôznych životných situáciách v rôznych prostrediach. 11. Krajský súd napadnutým uznesením prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

preukázaná aj naliehavosť pre nariadenie neodkladného opatrenia v potrebe bezodkladne upraviť pomery účastníkov. S poukazom na správu intervenčného centra považoval odvolací súd aj druhý výrok uznesenia okresného súdu za vecne správny. Nariadené neodkladné oparenie je aj podľa odvolacieho súdu v súlade so záujmom maloletej z dôvodu psychologickej intervencie, ktorá je poskytovaná maloletej v zariadení. Rovnako s poukazom na správu zariadenia vyhodnotil odvolací súd ako správny výrok o zákaze styku a kontaktovania maloletej sťažovateľom, keď intervenčné zariadenie konštatovalo, že zotrvanie mimo dosahu sťažovateľa sa javí ako nevyhnutné pre stabilitu a psychickú pohodu potrebnú pre naplnenie základných duševných potrieb maloletej.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti 16. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú neodkladné opatrenia, a to nielen preto, lebo nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania (spravidla) nezasahuje konečným spôsobom. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach môže zasiahnuť iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (porov. II. ÚS 162/2024). 17. Napriek tomu platí, že aj v konaní o návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na vydanie či zrušenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým (rovnako ako iné rozhodnutia) zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (IV. ÚS 332/2018, II. ÚS 427/2020, I. ÚS 9/2022).

III.2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu: 20. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta predovšetkým to, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou a ním predkladanými dôkazmi, a to predovšetkým pokiaľ ide o trestné stíhanie vedené proti matke, okolnosti pobytu matky a maloletej dcéry do intervenčného centra, ako aj predložené čestné vyhlásenia. Ústavný súd sa s námietkami sťažovateľa nestotožnil. Uvedomujúc si závažný zásah do života sťažovateľa, najmä do jeho vzťahu s maloletou dcérou, však veľmi dôkladne pristúpil k posúdeniu argumentácie krajského súdu (v spojení s argumentáciou okresného súdu). 21. V prvom rade krajský súd správne konštatoval, že (aj s ohľadom na striedavú starostlivosť a predchádzajúce neodkladné opatrenie, ktorým bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti otca) bolo nevyhnutné dôsledne sa vysporiadať s tým, či nastali okolnosti, ktoré odôvodňujú zrušenie predchádzajúceho neodkladného opatrenia. Za takú okolnosť považoval krajský súd v prvom rade skutočnosť, že maloletá sa v súčasnosti spoločne s matkou nachádza v intervenčnom centre, kde jej je poskytovaná pomoc, podpora a ochrana podľa zákona o obetiach trestných činov. V tomto zmysle poukazuje ústavný súd na § 3 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého: „Každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou, sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený.“ 22. Krajský súd správne vyhodnotil, že maloletá je v súčasnosti v postavení obete, a to bez ohľadu na to, že sťažovateľovi dosiaľ nebolo vznesené obvinenie („... bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený...“), pretože je podstatné, že sa dosiaľ nepreukázal opak. Sťažovateľom predkladaná argumentácia o možných pohnútkach matky a načasovaní ich pobytu v intervenčnom centre je podľa názoru ústavného súdu len špekuláciou, ktorá nebola ničím preukázaná, práve naopak. Ústavný súd poukazuje v tomto smere na správu intervenčného centra (bod 4 napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.), podľa ktorej počas prvých dní po príchode do zariadenia boli badateľné u matky aj maloletej dcéry známky strachu, preto spávali v prvých dňoch na vrchnej časti poschodovej posteli. V prvých dňoch boli taktiež prítomné aj poruchy spánku. U matky pozorovali známky zvýšenej úzkosti, strachu o dcéru a seba, čo sa prejavovalo aj v jej konaní, a to najmä zamykaním dverí, zatemňovaním okien a závesov. Možno tiež poukázať na čestné vyhlásenia predložené v rámci konania matkou maloletej, ktoré súdy pripustili ako dôkaz – predovšetkým ide o čestné vyhlásenie pani (ktorá býva so sťažovateľom v jednom vchode), ktorá uviedla, že dlhodobo klamal o tom, že matka a maloletá nepatria k nemu, ale ich má v ochrane. Pán (bývalý príslušník Policajného zboru a kriminalista) uviedol, že sťažovateľ je manipulátor a klamár. (dlhoročný známy sťažovateľa) popísal správanie sťažovateľa ako agresívne, psychicky nestabilné a neprimerané.

Len samotná skutočnosť, že matka spoločne s maloletou odišla do zariadenia po zmene právneho zástupcu, naopak, neodôvodňuje záver, že ide o zjavné zneužitie postavenia obete. 23. Nemožno súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa, ktorý poukazuje na to, že bolo nedostatočne odôvodnené neprihliadnutie na ním predkladané dôkazy. Tvrdí, že maloletá z neho nemá strach a ani ňou nemanipuluje (podľa neho dieťa nemá byť schopné odôvodniť, prečo nechce ísť k matke). Matka sa má takto údajne správať, pretože maloletá má od narodenia bližšie k nemu ako k matke.

. . . mami, chcem ostať s tebou.“ Naopak, v súvislosti o sťažovateľovi sa má vyjadrovať takmer vždy len negatívne, keď uvádza, že „. . . tati bil maminku“, „tati je zlý“, „bola som na súde a veľmi som plakala, lebo ma zobrali maminke“. Inak sa k nemu nevyjadruje, dokonca ho vynecháva v kresbách rodiny.

26. S ohľadom na postavenie obete nebolo možné ponechať maloletú v osobnej starostlivosti sťažovateľa, z dôvodu ktorého možno aprobovať zrušenie pôvodného neodkladného opatrenia. Za tohto stavu tak mal súd v zásade len dve možnosti – buď ponechať maloletú v starostlivosti matky (de facto teda zosúladiť faktický a právny stav), alebo nariadiť výchovné opatrenie, ktorým by maloletú dočasne odňal zo starostlivosti obidvoch rodičov a maloletej by nariadil pobyt

27. Napokon bolo potrebné vyhodnotiť ústavnú konformnosť napadnutého uznesenia vo vzťahu k zákazu styku sťažovateľa s maloletou dcérou. 28. Základným prvkom rodinného života je spolužitie rodiča a dieťaťa a ich vzájomné prežívanie obojstrannej prítomnosti, a to aj napriek rozkolom vo vzťahoch medzi rodičmi [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Kutzner proti Nemecku z 26. 2. 2002, sťažnosť č. 46544/99, bod 58; rozhodnutie Elsholz proti Nemecku z 13. 7. 2000, sťažnosť č. 25735/94, bod 43]. Ak to nie je v rozpore s jeho záujmami, má dieťa právo udržiavať osobné kontakty s oboma rodičmi a obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za jeho výchovu a zdravý vývoj (čl. 9 ods. 3 a čl. 18 ústavy).

30. Odvolací súd v okolnostiach veci aj na tomto mieste poukázal na a) podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, b) pobyt maloletej v akreditovanom zariadení, ktoré vo svojej správe konštatovalo c) potrebu podpory a zotrvania maloletej a matky mimo dosahu sťažovateľa. Podľa krajského súdu sú zákaz priblíženia a obmedzenie komunikácie opatreniami, ktoré je možné nariadiť v záujme jednotlivých osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita, osobná sloboda alebo bezpečnosť. Primárnym účelom je teda zabránenie akejkoľvek formy rodovo motivovaného násilia alebo násilia v blízkych vzťahoch, ako je zastrašovanie alebo iná forma nepriameho nátlaku. Nemožno podľa súdu vylúčiť ani kontaktovanie maloletej sťažovateľom telefonicky či prostriedkami elektronickej komunikácie, čím by boli zmarené ciele sledované zákazom priblíženia. Z uvedeného dôvodu návrhu matky vo vzťahu k zákazu styku aj komunikácie vyhovel.

Ani vo vzťahu k tejto argumentácii preto ústavný súd nevzhliadol porušenie práv sťažovateľa. 32. Na druhej strane ústavný súd poukazuje na to, že z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 8 dohovoru), vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Rozhodnutie súdu o zákaze styku nemožno chápať ako konečné „upratanie“ nepríjemného problému.

33. Krajský súd rozhodoval o potrebe nariadenia neodkladného opatrenia a o úprave výkonu rodičovských práv a povinností bude súd rozhodovať v konaní vo veci samej, kde je podstatne väčší priestor na vykonanie dokazovania (vrátane psychologických posudkov vo vzťahu k maloletej, ako aj vo vzťahu k obom rodičom). Toho času nemožno konštatovať, že by závery krajského súdu boli zjavne nelogické alebo nedostatočne odôvodnené, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2026

Peter Molnár predseda senátu