II. ÚS 268/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 268/2015­14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej Advokátskou kanceláriou , , konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa , ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 374/2011 zo 6. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „V označenej právnej veci bol sťažovateľke dňa 20. 7. 2011 doručený rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008­131, ktorým súd rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala včas odvolanie. Sťažovateľke bol dňa 8. 8. 2013 doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, sp. zn. 9 Co 374/2011­184, ktorým súd rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn. 21 C 136/2008­131, potvrdil a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Škoda vznikla navrhovateľke v katastrálnom konaní o povolenie vkladu, v ktorom vznikli extrémne prieťahy v konaní (trvalo 3308 dní). Dôvodom na zamietnutie žaloby bolo (inter alia), že rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa 13. 10. 2005, č. V­171/01, nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z toho dôvodu podľa odôvodnenia prvostupňového rozsudku i rozsudku porušovateľa sťažovateľke nevznikol nárok na uplatnenie si nároku na náhradu škody.“

Podľa názoru sťažovateľky „Porušovateľ sa v podstatnom rozsahu vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme uvádzali v našom odvolaní zo dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Porušovateľ sa však nesprávne a nedostatočne vyporiadal s našou argumentáciou týkajúcou sa rozporu ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s Ústavou SR... Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné. Súdy oboch stupňov teda rozhodli na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z . z...“

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky uplatnenú v sťažnosti ústavný súd poukazuje na všeobecné východiská svojej judikatúry, ktoré uplatňuje pri predbežnom prerokovávaní, resp. rozhodovaní o porovnateľných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303­B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je vo svojej podstate založená na tvrdení, že krajský súd a) „sa v podstatnom rozsahu vôbec nevysporiadal s odvolacími dôvodmi, ktoré sme uvádzali v našom odvolaní zo dňa 3. augusta 2011. V tom rozsahu, v akom sa odvolacími dôvodmi zaoberal, ich, ako aj celú vec, nesprávne právne posúdil“ a b) rozhodoval „na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z . z...“.

Odvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne identifikoval, kto je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako orgán konajúce v jej mene, pričom odvolací súd nemá žiadnu pochybnosť, že s takto označeným odporcom prvostupňový súd aj konal.

Uvedená požiadavka vyplýva z platnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci na základe zákona č. 514/2003 Z. z.; na rovnakej požiadavke bol založený aj zákon č. 58/1969 Zb., ktorý platil do 1. 7. 2004. Striktné rozlišovanie medzí oboma druhmi zodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky vzniku týchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, že v prejednávanej veci k nesprávnemu úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže o návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti (podaného dňa 9. 2. 2001) mala príslušná správa katastra rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t. j. v rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na okolností prípadu mala zjavne správa katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému termínu nemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V

konania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností malo v danej veci za následok (ten) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky došlo až po lehote vyplývajúcej z ust. § 32 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Avšak ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania.

Záver prvostupňového súdu, že navrhovatelia zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (podľa zák. č. 58/1969 Zb.) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu

V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, prvostupňový súd skúmal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto druhu zodpovednosti z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru odvolacieho súdu správne. Týmto nezákonným rozhodnutím je podľa tvrdenia navrhovateľky rozhodnutie správy katastra o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu č. V ­ 171/01 zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Už tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná škoda (ktorá mala vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania) v podobe ušlého zisku vo výške nájomného za byt, (t. j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13.10. 2005), spôsobená ­ podľa navrhovateľky nezákonným – rozhodnutím o prerušení vkladového konania, pretože ak by malo nezákonné rozhodnutie o prerušení konania spôsobiť navrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním ­ podľa navrhovateľky nezákonného ­ rozhodnutia. Odvolací súd ­ rovnako ako súd prvého stupňa ­ zastáva názor, že nesprávny úradný postup správy katastra v danej veci bol ukončený vydaním spomínaného rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu dňa 13. 10. 2005. Tvrdenie navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy katastra pokračoval aj po 13. 10. 2005 nie je opodstatnené. Nenaplnenie zákonných predpokladov (a to kumulatívne) vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím tak boli dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého dôvodu sa potom odvolací súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke priznať uplatnený nárok (námietka premlčania) bližšie nezaoberal, v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku... Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.)...“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že „ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také odporuje čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné“, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa jej názoru nie je v súlade s princípom proporcionality, a teda odporuje čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Práva priznané Ústavou SR sú podrobnejšie upravené v jednotlivých zákonoch (a následne prípadne ešte v právnych predpisoch nižšej právnej sily), v danom prípade v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý len podrobnejšie stanovuje podmienky, za akých zodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo vydaním nezákonného rozhodnutia vzniká, a za ktorých ju možno uplatňovať. Stanovenie konkrétnych kritérií vzniku a uplatňovania takejto zodpovednosti v zákonnej úprave nemožno vnímať ako obmedzujúce, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym.“

Námietkou sťažovateľky o „protiústavnosti“ § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu jej presvedčenia o jeho „reštriktívnom“ charaktere vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 a čl. 46 ods. 3 ústavy sa krajský súd vecne nemohol a nemal zaoberať, pretože všeobecné súdy nemajú právomoc vyslovovať súlad či nesúlad zákonov s ústavou. Túto právomoc zveruje ústava [čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy] výlučne ústavnému súdu, a preto krajský súd v posudzovanej veci nemohol porušiť sťažovateľkou označené práva.