II. ÚS 268/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HANT BA, a. s., Hliny 1412, Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžf 46/2015 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly z 28. 03. 2012 a určil jeho prerokovanie na deň 09. 05.2012, kedy bol protokol doručený i so sťažovateľom prerokovaný. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu vydalo rozhodnutie Finančné riaditeľstvo SR z 28. 09. 2012 č. 1020506/1/1188326/2012/5290-r, ktorým prvostupňové rozhodnutie len zrušilo. Následne vydalo Ministerstvo financií SR napadnuté rozhodnutie č. MF/24553/2012- 71 zo 07. 11. 2012, ktorým zrušilo prvé rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 15. 12.2010, ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer DÚ z 05. 10. 2009. Finančné riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie z 18.02.2013 č. 1100306/1/80841/2013/ 5290-r, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. 02. 2013, ktorým prvé rozhodnutie DÚ -dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav z 15. 10. 2009 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Pred nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia sťažovateľ podal 13. 02. 2013 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií SR č. MF/24553/2012- 71 zo 07. 11. 2012. O tejto skutočnosti informoval správcu dane. Sťažovateľ v žalobe namietal, že Ministerstvo financií SR nemalo kompetenciu vydať takéto rozhodnutie, procesnú zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia Ministerstva financií SR. O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. 04. 2014 č. k. 1 S 91/2013-36 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sžf 46/2015 z 06. 10. 2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia sa stotožnil so závermi Ministerstva financií SR i krajského súd.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti HANT BA a. s., Považská Bystrica... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/46/2015 zo 06. októbra 2015 porušené boli. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/46/2015 zo 06. októbra 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 355,73€ na účet JUDr. Bohumila Nováka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť konaní uskutočňovaných pred orgánmi verejnej moci predpokladá aj to, že príslušný orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (m. m. II. ÚS 9/00, III. ÚS 94/03, IV. ÚS 303/09, I. ÚS 207/2010).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

„Z administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že Daňový úrad vykonal u žalobcu - daňového subjektu HANT BA, a. s., daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie rok 2005 a rok 2006, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 670/320/30137/2009/Jak zo dňa 15. 07. 2009 a Dodatok č. 1 zo dňa 25. 09. 2009, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou protokolu. Daňový úrad začal vykonávať daňovú kontrolu dňa 18. 08. 2008. Listom zo dňa 07. 01. 2009 Daňový úrad požiadal o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly.

Listom zo dňa 04. 02. 009 Daňový úrad vyzval žalobcu na splnenie si povinnosti tým, že dňa 17. 02. 2009 sa dostaví na Daňový úrad za účelom oboznámenia sa s výsledkami dokazovacieho konania, ako aj poskytnutia potrebných informácií pre správcu dane. Táto výzva bola žalobcovi doručená dňa 06. 02. 2009.

Na týchto ústnych pojednávaniach sa žalobca nezúčastňoval. Podaním doručeným Daňovému úradu zaslal žalobca správcovi dane všetky podľa neho dostupné a doteraz nepredložené dôkazy, v zmysle výzvy. Na pojednávaní dňa 23. 06. 2009, predmetom ktorého bolo oboznámenie s doterajšími výsledkami daňovej kontroly, sa zúčastnil právny zástupca žalobcu. Listom zo dňa 15. 07. 2009 vyzval Daňový úrad žalobcu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie stým, že prerokovanie protokolu sa uskutoční dňa 18. 08. 2009. Žalobca predmetnú zásielku neprevzal v odbernej lehote. Z úradného záznamu nachádzajúceho sa v administratívnom spise vyplýva, že správca dane si dňa 17. 08. 2009 overoval telefonicky prevzatie výzvy na prerokovanie protokolu z daňovej kontroly a bolo mu pracovníčkou advokátskej kancelárie oznámené, že právny zástupca žalobcu je už dva týždne na dovolenke, poštu nepreberajú a dňa 18. 08. 2009 sa určite nezúčastní na ústnom pojednávaní u správcu dane z dôvodu dovolenky.

Podaním doručeným správcovi dane dňa 16. 09. 2009 podal žalobca vyjadrenie k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly. Protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly bol s daňovým subjektom prerokovaný dňa 29. 09. 2009. Vykonanou daňovou kontrolou bol u žalobcu zistený rozdiel dane za rok 2005 vo výške 204 830,11 € a za rok 2006 vo výške 67 168,99 €, na základe čoho Daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 67 168,99 €. Žalobca podal voči dodatočnému platobnému výmeru odvolanie, na základe ktorého Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 zrušilo dodatočný platobný výmer č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009, a to z dôvodu prekročenia maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, čím podľa Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky došlo nie len k porušeniu § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992

Žalobca sa opätovne voči dodatočnému platobnému výmeru odvolal, na základe čoho Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1020506/1/1188326/2012/5290-r zo dňa 28. 09. 2012 zrušilo dodatočný platobný výmer č. 9312402/5/438757/2012 zo dňa 18. 05. 2012, a to z dôvodu, že táto druhá daňová kontrola nemala byť podľa názoru Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vykonaná, pretože absentujú rozhodnutia z prvej daňovej kontroly začatej dňa 18. 08. 2008. Ministerstvo financií Slovenskej republiky na základe podnetu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky preskúmalo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 a dospelo k záveru, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky nebolo vydané v súlade so zákonom, na základe čoho Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/24553/2012-71 zo dňa 27. 11. 2012 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/1230-126932/2010/990596-r zo dňa 15. 12. 2010 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky následne rozhodnutím č. 1100306/1/80841/2013/5290-r zo dňa 18. 02. 2013 zrušilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu č. 670/230/41587/09/Kav zo dňa 05. 10. 2009. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie Ministerstva financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/24553/2012-71 zo dňa 27. 11. 2012.“

Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania u žalobcu uvedený limit ustanovený v § 15 ods. 17 zákona o správe dani a poplatkov, z ktorého vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon. Z vyššie uvedeného právneho názoru teda možno v stručnosti vyvodiť, že zákonnú lehotu na vykonanie daňovej nemožno prekročiť, avšak nie bezvýnimočne, čo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. 06. 2010... Ústavný súd Slovenskej republiky ešte v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2009 sp. zn. 3 Sžf/1/2009. Daňová kontrola u žalobcu mala byť ukončená dňa 18. 08. 2009. Právny zástupca žalobcu bol o tejto skutočnosti riadne informovaný listom zo dňa 28. 01. 2009, čo preukazuje doručenka, podľa ktorej bola právnemu zástupcovi žalobca predmetná písomnosť doručená dňa 30. 01. 2009. Je preto v rozpore s požiadavkou poskytnutia potrebnej súčinnosti na vykonanie daňovej kontroly, že v čase od 02. 07. 2009 do 29. 08. 2009 bola advokátska kancelária právneho zástupcu žalobcu zatvorená a nefunkčná z dôvodu čerpania dovoleniek, čo uvádza samotný žalobca v odvolaní voči rozsudku krajského súdu. Žalobca zastúpený už v priebehu konania pred správnymi orgánmi právnym zástupcom bol informovaný o termíne ukončenia daňovej kontroly, a teda bolo jeho povinnosťou poskytnúť správcovi dane súčinnosť potrebnú na vykonanie daňovej kontroly v zákonnej lehote. Žalobca sa síce zúčastnil na niektorých ústnych pojednávaniach v priebehu správneho konania, taktiež reagoval na výzvy správcu dane na doloženie požadovaných dokladov, no tým, že v čase zákonom stanoveného skončenia daňovej kontroly nebol právny zástupca žalobcu prítomný, správca dane nemohol ukončiť daňovú kontrolu v zákonom stanovenej lehote, a to bez svojho zavinenia. Najvyšší súd považuje za preukázané a nesporné, že žalobca neposkytol správcovi dane potrebnú súčinnosť a práve z tohto dôvodu bola daňová kontrola ukončená po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca v odvolaní namieta fikciu doručenia výzvy k prerokovaniu protokolu o vykonanej daňovej kontrole, avšak jeho argumenty sú absolútne v rozpore s výkladom príslušného ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Toto citované ustanovenie možno vykladať v tom zmysle, že je splnená podmienka na fikciu doručenia, ak sa adresát nezdržiava v mieste svojho sídla z dôvodu čerpania dovolenky.“

V nadväznosti na citované ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý preskúmava iba zákonnosť napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (v tomto prípadne ministerstva financií) a jeho úlohou je výlučne preskúmať, či postup a rozhodnutie orgánu verejnej správy v danej veci je v súlade s príslušnými hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd na podklade administratívneho a súdneho spisu podrobne preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a zrozumiteľne, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľky a rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s opravným uznesením sp. zn. 1 S 91/2013 z 21. mája 2015) potvrdil. Napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v dotknutých právnych predpisoch, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.