II. ÚS 269/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1, Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavy postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Humenné (ďalej len „obvodné oddelenie PZ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie obvodného oddelenia PZ“), postupom Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 140/13 a jej uznesením z 12. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 231/14/7700 a jej prípisom z 24. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015 a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v bližšie neoznačenom konaní.

nájomca vystavil neočíslovaný príjmový doklad svedčiaci aj o tom, že v tento deň došlo aj k uzatvoreniu zmluvy o podnájme nebytových priestorov. Prípisom označeným ako Odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 17. 10. 2012 adresovaným nájomcovi spoločnosti odstúpila sťažovateľka od zmluvy o podnájme zo dňa 15. 10. 2012 /podľa stanoviska sťažovateľky číslica „jedna“ bola do číslice 15 dopísaná po podpise zmluvy nájomcom/ z dôvodu, nakoľko k 15. 10. 2012 v predmetnom byte boli pôvodní nájomníci a zo strany spoločnosti nebol byt pripravený k nasťahovaniu sťažovateľky, ako je to uvedené v zmluve o podnájme a sťažovateľka to považovala za nedodržanie dohodnutých podmienok a zároveň žiadala o vrátenie zálohy 400.00 € do 23. 10. 2012. Prípisom označeným ako odstúpenie od zmluvy odpoveď zo dňa 05. 11. 2012, adresovaným sťažovateľke jej spoločnosť oznámila, že po oboznámení sa s podmienkami podnájomnej zmluvy (ktorú ale mimochodom má nájomca vopred pripravenú ako formulárovú dohodou vypracovanú

. . Trestné oznámenie sťažovateľky bolo Okresnou prokuratúrou v Humennom postúpené Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru v Humennom, ktoré vyšetrovanie viedlo pod sp. zn. ČVS: ORP-316/HE HE-2013. Poverený príslušník Policajného zboru uznesením zo dňa 26. 04. 2013 odmietol vec podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť spoločnosť

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne vyjadruje k vykonanému dokazovaniu a uvádza: «Z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku je zrejme, že poverený príslušník PZ konal v rozpore s týmto ustanovením. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená „SVOJVOĽNÉ“. Každé hodnotenie dôkazov musí byť podložené rozumným a objektívnym odôvodnením. Uznesenie povereného príslušníka PZ je postavené ako na prekrútenom a svojsky si prispôsobenom odôvodnení dôkazov, tak sa aj v celom rozsahu prieči logike.

Dňa 12. 07. 2013 Okresná prokuratúra „ UZNESENÍM“ vedeným pod spis. zn. 1Pn/140/13-7 „ZAMIETLA“ podľa § 193 ods. 1. písm. c. Tr. por. Písomnú sťažnosť sťažovateľky. V odôvodnení sa podľa názoru sťažovateľky prokurátor Okresnej prokuratúry tiež nevysporiadal z nelogickými a protirečivými výpoveďami svedkov. O svedectvá svedkov, ktorých v trestnom oznámení uviedla, sa nezmienil ani okrajovo. Podľa názoru sťažovateľky tiež konal v rozpore § 2 ods. 10 Trestného poriadku.

. . Dňa 24. 6. 2014 bolo sťažovateľke doručené „Oznámenie“ Krajskej prokuratúry vedenej pod spis. zn. 1 Kn 231/14/7/00 5, že ho „ODKLADÁ AKO NEDÔVODNÝ“. Z tohto oznámenia nie je jasné, o aké ustanovenie Tr. poriadku sa Krajská prokuratúra oprela pri odložení veci. Zároveň Krajská prokuratúra zbagatelizovala podstatu trestného oznámenia sťažovateľky a nepriamo ho preformulovala, že sa domáha pohľadávky (kaucie) a to v trestnoprávnej rovine.

. .“ je podľa názoru sťažovateľky iba formálne a nepreskúmateľné. . . Dňa 29. 09. 2015 zaslala sťažovateľka Generálnej prokuratúre opakovaný podnet, a to z dôvodu, že vyšla najavo nová (skutočnosť, pozn.).

veci. . .“. V tomto upovedomení v časti odôvodnenia nie je uvedené, ako sa Generálna prokuratúra vysporiadala s predloženou novou skutočnosťou, ba čo viac, ani sa o nej vôbec nezmienila. . .»

Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru Humenné, ul. Sládkovičova č. 14, 066 01 Humenné zaplatiť sťažovateľke 7.500,00 € ako nemajetkovú ujmu... Sťažovateľka týmto navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300.00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR Bratislava povinná zaplatiť jej právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi, Kudlovská 1, 066 01 Humenné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých by o nej nemohol konať a rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľkou formulovaný návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutia orgánov, ktorých sťažovateľka označila za porušovateľov jej základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) síce vyplýva, ktoré konania a rozhodnutia porušovateľov sťažovateľka napáda, avšak ide o taký nedostatok, aký ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva ústavný súd opätovne poukazuje na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konania pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) musí byť odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 359/08).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva sťažnosť nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

I keď zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, kedy bol prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 sťažovateľke doručený, zo sťažnosti je zrejmé, že sa o ňom dozvedela najneskôr v deň, keď podávala generálnej prokuratúre „opakovaný podnet“, teda 29. septembra 2015.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanému prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 nebola sťažovateľkou dodržaná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktorého súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci právo sťažovateľky) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľky nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľky podľa jej predstáv nevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľkou k sťažnosti konštatuje, že ňou označené orgány činné v trestnom konaní venovali vybavovaniu trestného oznámenia sťažovateľky, ako aj jej ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovali na všetky jej kľúčové námietky. Táto skutočnosť sama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 149 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že obsahom tohto článku ústavy, ktorý je zaradený v prvom oddiele ôsmej hlavy ústavy označenom nadpisom „Prokuratúra Slovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmaval porušenie tohto ustanovenia ústavy samostatne, ale prípadne len v spojení s namietaným porušením niektorého z ústavou garantovaných základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v častiach, ktorými namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesením okresnej prokuratúry, napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutými prípismi generálnej prokuratúry a postupom ministerstva v bližšie neoznačenom konaní, odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016