II. ÚS 269/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 269/2026-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek a , , a , , všetky , právne zastúpených Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, Rožňavská 2, Bratislava, proti postupu Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. Sl-2P/26/2020 (pôvodne vedenom Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 2P/26/2020), postupu Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 26CoP/53/2022, sp. zn. 11CoP/6/2023, sp. zn. 12CoP/164/2024 a sp. zn. 14CoP/232/2024 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6CdoR/5/2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

1. Sťažovateľky v 1. až 3. rade sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. apríla 2026 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sl-2P/26/2020 (pôvodne vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2P/26/2020), ako aj postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu v konaniach označených v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľky zároveň navrhujú, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Senica konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie každej po 18 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že 20. mája 2020 otec vtedy maloletých sťažovateliek 1 a 2 podal na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhal zmeny doterajšej úpravy styku s nimi. Dňa 11. septembra 2020 otec svoj návrh rozšíril o zníženie výživného. 3. Okresný súd na pojednávaní konanom 17. marca 2022 zastavil konanie v časti o zmenu úpravy styku, zamietol návrh otca na zníženie výživného, čiastočne vyhovel návrhu matky (sťažovateľka 3) na zvýšenie výživného a uložil otcovi a sťažovateľkám podrobiť sa psychologickému poradenstvu. K tomuto rozsudku bolo 6. apríla 2022 vyhotovené opravné uznesenie. 4. Krajský súd na odvolanie oboch účastníkov konania svojím prvým rozsudkom z 28. septembra 2022 zrušil v poradí prvý prvoinštančný rozsudok vo výroku o výživnom, ktorý rozsudok krajského súdu matka napadla dovolaním. Spis bol 30. marca 2023 predložený najvyššiemu súdu, ktorý uznesením z 30. mája 2023 dovolanie matky proti prvému rozsudku krajského súdu odmietol. 5. Okresný súd následne na pojednávaní konanom 16. mája 2024 rozhodol vo veci samej v poradí svojím druhým rozsudkom tak, že výživné na vtedy maloleté sťažovateľky znížil a zrušil povinnosť otca platiť výživné na tvorbu úspor. Sťažovateľka 3 podala proti predmetnému rozsudku odvolanie, ktorému krajský súd rozsudkom č. k. 14CoP/232/2024-919 zo 14. augusta 2025 čiastočne vyhovel tak, že výživne bolo znížené v menšej miere. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2025 a vykonateľnosť 16. septembra 2025. 6. Dňa 27. októbra 2025 sťažovateľky podali proti predmetnému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom zatiaľ najvyšší súd nerozhodol. 7. Sťažovateľky, podrobne opisujúc procesné úkony všeobecných súdov, tvrdia, že v napadnutom konaní dochádza k zbytočným prieťahov, neuvádzajú však podstatnú skutočnosť, ktorú ústavný súd zistil v súčinnosti s najvyšším súdom, že okresný súd mu zaslal dovolanie sťažovateliek spolu so spisom 5. marca 2026, najvyššiemu súdu bolo doručené 9. marca 2026 a bolo zaevidované pod sp. zn. 9CdoR/4/2026. 8. Sťažovateľky už podali ústavnému súdu celkom tri ústavné sťažnosti na prieťahy v preskúmavanom konaní, ktoré ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 251/2022-17 z 24. mája 2022, uznesením č. k. II. ÚS 409/2024-27 z 10. septembra 2024 a uznesením č. k. II. ÚS 586/2025-16 zo 16. októbra 2025 odmietol.

10. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateliek je tvrdenie, že postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ich nesprávnou činnosťou, ako aj celkovou dĺžkou konania o zníženie výživného došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich v bode 1 označených práv. 11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam identické. 12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017). Samotným prerokovaním veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04). 13. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). 14. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

16. Zo súdov zúčastnených na rozhodovaní teda v čase podania ústavnej sťažnosti už ani okresný súd, ani krajský súd vo veci sťažovateliek nekonali, keďže spis bol 5. marca 2026 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o (v poradí druhom) dovolaní sťažovateliek. Okresný súd

18. K záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietaných prieťahom v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6CdoR/5/2023 už ústavný súd dospel v bode 39 uznesenia sp. zn. II. ÚS 586/2025 zo 16. októbra 2025, od ktorých nemá dôvod sa odchýliť.

súdom vyššej inštancie nevrátila na ďalšie konanie (IV. ÚS 517/2021, I. ÚS 208/2023). 20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateliek pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú.