II. ÚS 272/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 272/2015­9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, Advokátska kancelária, Komenského 3, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Sťažovateľka svojim podaním namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.zn.12Co/10/2014 (správne má byť sp. zn. 12 CoP 10/2014, pozn.).

objektívne neexistovali žiadne dôvody v zmysle § 107 ods. 1 a nasl. O.s.p. Podľa názoru sťažovateľky doterajší postup súdov vo veci, v ktorej sa rieši starostlivosť o mal. dieťa si vyžadujúca mimoriadnu pozornosť zo strany súdov a mala by byť uprednostnená, vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade je nutné pre posúdenie nečinnosti súdov prihliadať i na jedno z najdôležitejších kritérií a to samotný predmet návrhu na začatie konania.

Tomu nezodpovedá postup krajského súdu, ktorý za 7 mesiacov nebol schopný vo veci rozhodnúť. V zmysle ustanovenia § 176 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy.

6 mesačnej lehoty. Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná i z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši existenčná otázka pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa. Rýchlosť, účinnosť a výsledok (odstránenie právnej neistoty účastníka) každého súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania, ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa sťažovateľky nejde o konanie, ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov a v Občianskom súdnom poriadku. Výklad a používanie týchto zákonov sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. V danej veci nejde o otázku

Sťažovateľka má naliehavý záujem na tom, aby bolo vo veci čo najskôr rozhodnuté, keďže uvedená neistota, v ktorej sa nečinnosťou súdov ocitá pre ňu a jej mal. dieťa znamená v konečnom dôsledku prežívanie z dňa na deň, čo sa týka materiálneho dopadu a nebyť jej rodiny, nebola by schopná sa o potreby mal. dieťaťa postarať. Berúc do úvahy všetko uvedené má sťažovateľka jednoznačne za to, že v tomto prípade došlo k porušeniu jej základných práv a ľudských slobôd, kedy nečinnosť súdu, t. j. jeho liknavý postup v konaní, má veľmi ťaživé následky pre zabezpečenie základných životných potrieb detí, uvedené sa prieči cieľom, ktoré sú kladené súdom v rámci ich starostlivosti o maloletých. Podľa sťažovateľky odvolací súd konal s bezdôvodnými prieťahmi, nakoľko od prevzatia odvolacieho spisu z Okresného súdu vo Veľkom Krtíši uplynulo viac ako 7 mesiacov a ku dňu zaslania tejto sťažnosti sťažovateľka stále nemá k dispozícii právoplatný rozsudok, na základe ktorého by jej bolo priznané výživné pre mal. dieťa. Napriek tomu, že sa rýchlosť konania posudzuje v každej veci individuálne na základe rozsahu dokazovania a zložitosti prípadu, sťažovateľka považuje prejednávanú vec za menej zložitú a natoľko náročnú, aby vyžadovala takú neprimeranú dĺžku konania. Dňa 25.8.2014 sťažovateľ podal sťažnosť na Krajský súd v B. Bystrici na bezdôvodné prieťahy vo veci. Sťažnosť riešil predseda Krajského súdu v B. Bystrici dňa 25.8.2014 listom pod č. Spr 1651/14, ktorým skonštatoval, že sťažnosť je dôvodná a že bolo v predmetnej veci porušené právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa sťažovateľa je právo na tzv. bezprieťahové konanie základným ľudským právom ktorého cieľom je odstránenie právnej neistoty konania pre účastníkov sporu. Sťažovateľovi je jasné, že rýchlosť konania sa v každom prípade posudzuje individuálne na základe zložitosti veci z hľadiska skutkového ako aj právneho, ako aj súčinnosti navrhovateľa a postupu súdu, má však za to, že v jeho prípade poskytol súdu dostatočnú súčinnosť ako aj to, že sa podľa sťažovateľa nejedná o tak zložitý a z hľadiska práva náročný prípad, že by sudca vyžadoval z časového zvýšenú prípravu. Sťažovateľ má za to, že v jeho prípade nebola primeraná lehota zo strany súdu rešpektovaná, nakoľko súd dlhšiu dobu nekonal. (...) Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vo veci vydal tento nález:

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014.

V daných súvislostiach ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh je možné zistiť, že postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoP 10/2014 sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka krátko pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila možnosť postupu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a 27. augusta 2014 podala sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu. Do uvedeného dátumu nepreukázala, že by si práva, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom, chránila iným spôsobom.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015